Category: Blogy

Categories
Blogy

Pes-člen rodiny

Keby je každý taký nevinný ako sú zvieratá, bolo by na svete oveľa krajšie. Asi preto nám tak veľmi prirástli k srdcu, že ich berieme ako členov rodiny.

Bolo to už veľmi dávno, keď som ešte pracoval v starej firme na tri zmeny. Z firmy som chodil na stanicu a odtiaľ domov k mame.

 

Bol február, pár minút po skončení poobednej zmeny, keď som prichádzal na stanicu. Pamätám si, že bolo strašidelne zima a napadaný sneh. V tom som zbadal na jednom nástupišti priviazaného psíka, šteňa – fenku jazvečíka. Triasol sa tam od zimy, iba Boh vie ako dlho tam bol priviazaný. Obyčajným, bielym špagátom. Chvíľu som ho hladkal a rozprával mu, že nech sa nebojí, že sa jeho pán určite skoro vráti a pôjdu spolu domov, ale keď nikto nechodil a ja som už musel íst na svoj spoj domov, tak mi to srdce nedalo, odviazal som ho a vzal so sebou domov. Doma som ho dal do pivnice so slovami, že nech tam vydrží, že ráno za ním prídem. Lenže sa tam začal asi báť, veď to bolo cudzie prostredie pre neho a nepoznal ma, aj keď pes vycíti, že človek mu nechce ublížiť. Tak som ho dal na noc do voliéry a tam už bol ticho.

 

Ráno som natešený zobudil svoju dcéru, ktorá v tom čase bola prváčka a doniesol som dovnútra tú fenku. To ako sa tešila, bolo také veľmi krásne. Síce som jej povedal, že to nie je naša fenka, lebo určite si ju tam niekto zabudol, ale aj napriek tomu sme jej začali vymýšľať meno, na ktoré asi počúva – ale žiadne nami vymyslené meno pre ňu nebolo atraktívne, na žiadne nereagovala. Nato dcéra povedala: Jáááj Ty, Dora! A fenka hneď uška nastražila. Tak sme ju volali Dora.

 

Na druhý deň som vyrobil oznam, v ktorom som písal, že ak niekto stratil psíka, fenku jazvečíka, nech sa prihlási na moje telefónne číslo. Oznam som dal na vlakovú aj autobusovú stanicu. Nikto sa však neprihlásil. Ktovie čo by bolo s Dorou, keby ju tam nechám. Ale viem, že nám domov priniesla toľko radosti, že sa to nedá opísať.

 

Bola akoby naučená poslúchať. Nikdy nikam neutekala, vždy sedela a čakala pri nás. Chodila s nami do obchodu, čakala pred dverami až nakúpime, podľa toho každý vedel, že niekto z našej rodiny je v obchode. Bola úžasná a ja som ju veľmi miloval.

 

Neskôr som sa presťahoval s dcérou do iného mesta a Dora zostala u mamy. Delilo nás 40kilometrov. Raz, keď sme boli na návšteve u mamy, silno pršalo a my sme už mali naponáhlo, že sme sa nestihli rozlúčiť s Dorou, práve mala obdobie hárania, vtedy bývala zatvorená vo voliére, tak som jej len zakričal: Dora, ahoj. Nevedel som, že to bolo naposledy.

 

O pár dní mi prišla sms : Doru museli dať utratiť, lebo keď jej mama niesla obed, ušla z voliéry. Vraj 2dni nebola doma. Často aj predtým chodievala ku sestre do vedľajšej ulice, tak si naši mysleli, že je asi u nich.  Neskôr ju niekto našiel v rozoranom poli, mala veľa rán na tele a v nich už zárodky nejakého hmyzu. Údajne ju napadol iny pes, ktorého hormóny boli silnejšie ako to, že on bol vlčiak a ona jazvečík, tak ju celu dotrhal. Ona v takom stave nevládala dôjsť ani naspät k mame, tak zostala na poli. Ešte žila, ale už bolo neskoro na jej záchranu.

 

Keď som čítal dcére tú sms, padli sme si navzájom do náručia a dlho sme plakali. Bolo to hrozné a stále je, napriek tomu, že je to už skoro 7rokov. Večer som nevedel spávať, stále som na ňu myslel, že som nebol pri nej, keď trpela, že som sa s ňou ani nerozlúčil, keď som tam bol naposledy, lebo som bol lenivý íst do dažďa k nej.

 

Dnes dcére prišla podobná sms. Moja sestra, ku ktorej chodila naša Dora, tiež musela dať utratiť svojho psa, ktorého tiež mala už dosť rokov. A zase sme si padli s dcérou do náručia a plakali. Aj keď som silný chlap, nevedel som potlačiť slzy.

 

Verím, že aj psy majú svoje nebo. Verím, že Dora a Bela sú už spolu a rozprávajú si svoje zážitky, ktoré sa im prihodili za tých 7rokov, čo nie sú spolu. Veď boli kamarátky pokiaľ žili. A zostanú aj naďalej.

Categories
Blogy

taký bežný pracovný pondelok

Sú dni, keď človek v práci nevie, čo má od nudy robiť. Že už ani zívať sa mu nechce. A sú dni, keď nestíha ísť ani na WC a to už je “iné kafe”.

Bol piatok poobede, každý sa už tešil na blížiaci sa víkend, ale mne samozrejme prišiel mail, že tento týžden sa môžem tešiť na audit. Myslím si – fajn už len toto mi chýbalo ku šťastiu, ale nebudem sa tým v piatok stresovat, aj tak o chvíľu končím, začnem od pondelka. A pretože audit pre mňa znamená vždy dve možnosti : buď ukázať realitu – to, čo nesmiem ukázať alebo to, čo vyrobím ako realitu. Najvyšší šéf mi to povedal jasne: Fake – síce v angličtine, ale porozumel som mu. Už dávnejšie mi jedna známa vravela, že raz ma za toto zavrú, ale veď ja len plním vôľu vyššieho článku vo firme. Samozrejme – celý víkend som si v duchu pripomínal, že si nesmiem zabudnúť v pondelok ráno pred odchodom do práce okuliare, lebo robiť na pc dokonalé kópie niečoho je pre mňa náročné na oči. Konečne prišlo pondelok ráno – stres ešte v sprche a milé okuliare zostali doma.

 

Ok, v pohode sa začína deň. Nato sedenie so šéfom, či to všetko stihnem a zvladnem. Tak veď som nejaký “maskér filmových hviezd”- ako si často vravím, tak jasne že to stihnem, pokiaľ mi dá každý pokoj s ostatnými vecami.

 

Lenže všade funguje zákon schválnosti – teda počas tejto veľmi dôležitej činnosti prišiel kolega, že potrebuje isté papiere, ktoré som kedysi robil na jeden projekt a on chce teraz niečo podobné – zase fake. Takže som stratil asi hodinu práce, ale urobil som to, čo chcel.

 

S prípravou na audit som sa teda babral celý deň, mám zhruba polovicu práce hotovej, oči ma bolia, cez obed som sa nestihol ani poriadne najesť, ale som spokojný s výsledkom.

 

Často si vravím, že prečo musím toto robiť, že je to proti svedomiu, ale keď sa pozriem naokolo, je to tak v každej firme. Každý si chráni svoje, každý chce predať, zarobiť. Každý chce byť v hre o veľké peniaze. A že sa neskôr o pár rokov niekto napríklad na aute vyrobenom v takej firme zabije – to nikoho netrápi a každý dáva od toho ruky preč. Prípadne sa vina posúva stále nižšie na ten najnižší článok. A tak v práci robíme to, čo nám kážu a ani si neuvedomujeme, aký to môže mať dopad na niekoho iného.

 

Keď som prišiel domov, vyložil som si nohy na gauč  a čakal až príde moja žena. Že sa na ňu pozriem a poviem jej: Ja som taký rád, že Ťa vidím. Lebo konečne nemusim hľadieť do monitora.

Categories
Blogy

Ako sme boli na jarmoku

Víkend mám rád, lebo nemusím vstávať ráno do práce a preto mám taký pokoj v sebe a predstavu, že nemusím nič robiť a iba leňošiť. Ráno som sa zobudil, bolo deväť hodín, žena ešte spala, pomyslel som si, že ako fajn si spolu spíme.

Lenze neskôr, keď sa žena zobudila a chcela urobiť raňajky zistila, že včera zabudla nakúpiť pečivo – tak pre pokoj v rodine som išiel do obchodu a cestou som sa velebil, že aký som úžasný, lebo máme byt 50metrov od obchodu.

 

Keď už žena mohla urobiť raňajky, ja som si sadol do obývačky pred telku, zapol počítač v nádeji, že si zatiaľ v kľude zahrám nejakú pc-hru. Keď sme mali po raňajkách, žena hneď do mňa: No čo sedíš? Veď mi pomôž aspoň raz poupratovať byt. Tak zase pre pokoj v rodine som povysával obývačku. Celý spotený som si sadol nazad k počítaču, že už snáď je to v poriadku, tak žena došla s tým, že hneď po obede ideme na jarmok.

 

No čo som ja komu urobil? Ja mám zase behať pomedzi stánky, kde je všetko rovnaké, kopec ľudí a aj tak nič nekúpime. Ale nechcem sa s ňou hádať, tak som neprotirečil. Začal som hľadať najbližšie  MHD spojenie do centra a ona zase  do mňa: No nemysli si, že pôjdeme autobusom, to si vyhoď z hlavy, pekne sa prejdeme.

 

Myslim si – tak toto je sen. Ja sa mám trepať až na druhý koniec mesta pešo? Boh môj dobrý, čo je toto za život?

 

Keď sme konečne prešli skoro celý rad stánkov, dúfal som, že pôjdeme konečne už domov, nato žena zavelila – že nám treba ešte nakúpiť nejaké veci domov. A napriek tomu, že som si už necítil nohy, čoraz silnejšie sa ozýval môj hladný žalúdok. V duchu som si opakoval, prečo ma Boh takto trestá, keď musím toto absolvovať. Počas nakupovania sme navštívili knihkupectvo, kde som si kúpil knihu o Pokojnom bojovníkovi, čo bola jediná pozitívna vec pre mňa z tohto putovania na jarmok.

 

A ešte nakoniec – domov sme zase išli pešo. V očiach som mal pohľad ako mal ten nevinný kocúr v čižmách zo Shreka, že keď sa na mňa žena pozrela, musela sa smiať.  Keď som už nevládal, tak mi vraví, že čo som to za bojovníka, keď nevládzem. Ale veď absolvovať trasu 4km tam a naspäť – to dá zabrať.

 

Keď sme konečne došli domov, dal som si za štamperlík hrušky a zaprísahal sa, že už mám dúfam s jarmokmi tento rok pokoj.

 

Niekto by si povedal, že takéhoto uhundraného a lenivého chlapa by nechcel ani poznať a nie ešte s ním žiť. Deň sa dá prežiť rôzne. A pokiaľ sa človek na všetko pozerá negatívne, bude vidieť všade a vo všetkom iba negatíva a všetko ho bude negatívne prekvapovat. Ja som rád, že všetko toto je iba vymyslené. Ráno som už stihol prečítať  50 strán pokiaľ žena ešte sladko spala a neskôr som sám od seba upratal postele. A ženu som potľapkal po zadku, usmial sa na ňu a zaželal jej pekný deň.

Categories
Blogy

Jedna pani povedala

Do práce chodím spolu s tromi kolegyňami jedným autom. Čakám vždy kúsok od môjho činžiaku na chodníku až dôjde malé auto a vezieme sa spolu do práce. Počas jazdy si vypočujem naozaj všeličo, od varenia, nakupovania až po televízne seriály.

Dnes ráno ako som čakal na odvoz do práce, stála na chodníku staršia žena, prihovorila sa mi, tak sme začali spolu komunikovať, ako je už v noci chladno, ako je ráno tma, ako sa čas posunul, kde pracujem, že budu v meste jarmoky, či sa tam pôjdem pozrieť a také bežné otázky. V tom prišlo auto, na ktoré som čakal – venoval som tej žene úsmev so slovami “do videnia“ nech ma pekný deň a odišiel som.

 

Kolegyne v aute sa už usmievali, že akú som mal nápadníčku, vravím im, že veď normálne len sa potrebovala s niekým rozprávať, veď o nič nešlo. Ale samozrejme to by nebola moja kolegyňa, keby túto príhodu nevedela teraz už skoro celá firma. Lebo ona tú ženu údajne pozná z videnia, vie že je bývalá pracovníčka SAD a už hned pracuje jej organizačná logika – ako by som to mal fajn, keby si začnem niečo s tou ženou, že by som mal aj cestovné na MHD zadarmo.

 

Myslím si : Kriste – pane čo sa toto deje? Ale smejem sa tomu, pretože je piatok, deň ktorý najviac milujem, lebo je to akási predzvesť víkendu a to sa mi hneď lepšie sedí v práci. A keďže som za každú srandu – tak ok, veď keď chcete, tak budem hrať tú Vašu hru. Áno zvádzala ma, volala ma na jarmoky, ktoré budú tento víkend a zároveň hreším  kolegyňu, že mi prekazila krásne piatkové rande, prečo nemohla dojsť neskôr, že možno by som si vymenil s tou neznámou ženou telefónne číslo a mohla byť ruka v rukáve. A keď mi už šéf pred chvíľou povedal, že veď ak chcem dá mi dovolenku a môžem sa za tou ženou vrátiť, tak to už bol gól.

 

Ako málo stačí a niektorým ľuďom sa naplno zapne fantázia. A ja som rád, že v dnešný deň mi táto fantázia skrášlila pracovnú atmosféru, pretože ak sa ľudia smejú, sú uvoľnení, stráca sa napätie a všetko ide ľahšie.

Categories
Blogy

Najkrajšia zbraň na svete

Žena je mužova zbraň. Je niečo, na čo je muž pyšný. Žena vie muža vyniesť do výšin a zároveň ho zatlačiť hlboko do prachu zeme.

Kríza vo vzťahu je podľa mňa dobrá na to, aby sa vzťah vyčistil, aby sa “vyvetralo natlakované ovzdušie” a vzťah buď pokračoval ďalej alebo sa ukončil. Nie každý má silu prijať to, čo život prinesie. Nie každý reaguje tak, ako by chcel. Ale myslím si, že život to vždy spravodlivo zariadi a ľudí, ktorí k sebe patria – ešte viac spojí a naopak.

 

Dlho som hľadal ženu, ktorá by oslovila hlavne moju dušu a nielen moje oči. Veľakrát som sa spálil pri hľadaní toho, o čom som dávno sníval. Ale od malička som zvyknutý nevzdávať sa a tak som svoju cestu životom zavŕšil spojením s mojou ženou, ktorú nadovšetko milujem. Pretože je pre mňa tá najúžasnejšia žena na svete. Je niečo ako zázrak, ktorý som stretol a pri nej onemel. Je pre mňa všetkým a zároveň ja sa cítim byť pri nej plný . Byť “niekým”, potrebným, milovaným a zmysluplným. Slová LÚBIM ŤA jej vravím tak často, ako sa dá, až si niekedy v duchu vravím, či jej to už nelezie na nervy. Často ďakujem životu, že mi ju poslal do cesty, lebo vďaka nej skutočne žijem.

 

Nikdy v živote som nemal rád, ak sa niekto vyvyšuje, keď si o sebe myslí viac, ako je pravda. Neznášam, ak vidím krivdu vyššej vrstvy na pracujúcich ľuďoch. Preto sa snažím každého pochopiť, dovoliť mu byť vo svojej koži. Nechať ho prejaviť sa, nech dovolí svojím pocitom vyjsť na povrch. Veď nikdy nevieš či človek, ktorému dáš slobodnú cestu nie je budúci Einstein, ktorý pomôže ľudstvu do budúcnosti.

 

Moja žena má teraz obdobie, keď si intenzívne buduje kariéru. Čo pre náš vzťah znamená, že sa vidíme minimum, komunikujeme minimum. Na každú situáciu v živote su vždy minimálne dve voľby. Mohol by som každy deň po odchode z práce stráviť čas v bare pri pive s kolegami. Domov sa prísť iba vyspať a ráno zase odísť do práce. Veď načo mám chodiť domov, keď žena na mňa nemá aj tak čas. Keď viem, že je mysľou inde, keď viem, že potrebuje čas pre seba. Ale ja moju ženu milujem, pretože ju obdivujem, lebo je neskutočne cieľavedomá. Nebránim jej v tom, aj keď priznávam, že mi to občas vadí, pretože mi chýba…jej vôňa..jej oči…hlas… blízkosť. Viem, že je to jej voľba a jej sen. Že je to niečo, čo ju teší, niečo čo chce.

 

Áno, ak máš pred sebou plameň nastavený na minimum, máš dve možnosti. Môžeš to celé urýchliť, plameň uhasit, umyť si ruky a ísť svojou cestou. Alebo môžeš plameň stále udržovať, vnímať aký je krásny a tešiť sa z budúceho ohňa.

 

Ja som si už vybral. Teba láska.

Categories
Blogy

Úsmev, prosím

Existujú ľudia,ktorí majú dar od Boha, že druhí za nimi radi chodia. Buď na pár slov alebo iba na obyčajný úsmev. Pri niekom cítiš zvláštny pokoj, pochopenie a pohľadenie Tvojej aury.

Asi pred tromi mesiacmi do práce nastúpila nová kolegyňa. Na prvý pohľad obyčajná žena, podľa papierov – pracovne veľmi skúsená a s odstupom času –  naozaj príjemná kolegyňa.

 

Mám rád ľudí, ktorí majú zmysel pre humor, nerobia zo seba dôležitých a dá sa s nimi baviť o všeličom.

 

Moje pracovisko je na takom mieste, že naozaj skoro každý, keď sa presúva z miesta na miesto, musí prejsť okolo mňa. A tak väčšina ľudí sa pri mne zvykne zastaviť a prehodiť so mnou, keď len pár slov. Priznávam, že občas, keď mám práce vyše hlavy ma to vyrušuje, ale celkovo som tomu rád.

 

Mám rád ľudí, rád sa s nimi rozprávam, človek sa všeličo nové dozvie. Dnes sa po obede pri mne zastavila tá moja nová kolegyňa. Sadla si vedľa mňa, keď zrazu zbadala pod mojím stolom maličkého pavúka, ktorého mi opísala ako obrovskú tarantulu. To som ešte nevedel, že má z pavúkov panický strach. Vraj vždy ako doma zbadá pavúka, zavrie sa do izby a čaká pokým príde jej muž domov a pavúka vyhodí von oknom. Raz večer sa vraj chcela ísť osprchovať a vo vani zbadala pavúka: Pokúšala som sa ho spláchnuť, ale ten sviniar sa stále držal vane, tak som tam nahádzala kopec šiat a napustila polovicu vane vodou, nech sa utopí. Pri tomto rozprávaní mi už krivilo kútiky úst, lebo mi to prišlo strašne smiešne. Vraj muž, keď prišiel domov, musel prehľadávať tie mokré šaty, aby toho nešťastníka našiel.

 

Aké zvláštne, že každý máme nejakú vec, ktorej sa bojíme, z čoho máme strach. Niekto len čo zbadá pavúka, niekto z ľudí. A tak napriek dnešnému pre mňa veľmi náročnému dňu v práci, som mal úsmev na perách, pretože som sa stále smial nad jej príbehom, ako jej manžel hľadá v mokrých šatách pavúka.

 

Prial by som každému človeku, keď má zlý deň, keď nestíha v práci, keď ho niečo trápi, keď má stres a potrebuje vypnúť – nech si spomenie na nejakú svoju komickú príhodu, ktorú určite aspoň raz v živote zažil. Veď prečo máš všetko v živote tak stresujúco prežívať? Uvidíš, že keď sa uvolníš, že sa Ti bude ľahšie dýchať.

 

Categories
Blogy

Neberte mi moje ego!

Pred tromi dňami sa všade písalo, že má byť modrý spln. Nestihol som to a tak som včera večer pozoroval, už nie modrý, ale aj tak nádherný mesiac, krásne vysvietený s jeho modrými moriami. Je to pre mňa veľmi ukludňujúce pozorovať takto mesiac, hviezdy a oblohu.

Možno je to rovnaký pocit, ako keď je niekto na rybách, neviem. Úplný kľud, ticho. Žiadne rušivé momenty, iba krása prírody, na ktorú človek nikdy nebude mať.

 

Aké zvláštne, že mesiac sa “drží” stále pri zemi. Že ju stále obieha. A neopustí ju, nevykašle sa na ňu, aj keď ľudia sa ju snažia stále viac a viac zničiť. Viem, že sú za tým fyzikálne zákony, ale to nechcem rozoberať.

 

Každý máme svoje auto. A hoci je štvormiestne – chodím v ňom iba ja. Prečo by som sa mal s niekým v mojom aute tlačiť a byť niekým obmedzovaný?

 

Každý máme doma preplnené skrine veď prečo mám mať iba modrý svetrík, musím predsa k nemu mať aj topánky a všetky doplnky, na rok, na pol roka? Ktovie?. Ale často, keď Ťa niekto pozve na obed – Ty sa hodiny pozeráš do skrine, lebo si nemáš čo obliecť.

 

Každý máme svoj bazén na dvore. Veď prečo mám chodiť niekam medzi ľudí, kde nemám súkromie? Môžem si to predsa dovoliť.

Ako sa čoraz viac a viac ozýva naše ego.

Pred rokmi som bol na istý čas vo Švajčiarsku. S kolegom sme tam boli na obed v malej reštaurácií, kde som zažil niečo, čo som dovtedy ešte nikde nezažil a žiaľ ani odvtedy.

 

Keď som vošiel dovnútra, boli tam iba tri stoly. Kruhové, priemer asi 2metre a okolo každého stoličky. V duchu som si pomyslel : To sem chodia iba také veľké rodiny, že každá má svoj stôl? Pri dvoch stoloch nesedel zatiaľ nikto, pri treťom sedelo pár ľudí.

 

Čakal som, že si sadneme k prázdnemu stolu, ale kolega ma zaviedol k tomu stolu, kde sedeli tí ľudia. Pomyslel som si, že asi ich pozná a snáď preto sme si k nim prisadli. Neskôr sme sa začali navzájom rozprávať : kto sme, odkiaľ sme, kde pracujeme.. Nechápal som to. Taká atmosféra, ako keď sa u mojich rodičov stretne celá moja veľká rodina, že si navzájom rozprávame čo sme zažili, ako sa nám darí…

 

Úplne niečo iné ako som bol zvyknutý. Iná situácia. Pretože dovtedy som videl iba ako každý žije sám pre seba.

 

V autobuse si každý sadne sám, pretože chce mať od každého pokoj. V reštaurácií si každý hľadá tiež svoje zákutie, veď nech mu nikto nepozerá do taniera.

 

Prečo sme takí sebeckí? Prečo všetko rozdeľujeme : toto je moje, to mi neber, nepozeraj sa na mňa, staraj sa o seba.

 

Často mi je smutno, keď vidím ako niekto trpí, nad tým že je chorý a ja mu neviem pomocť, ale čo ma najviac hnevá, je to že mu neviem ani odpovedať, prečo existuje choroba. Ak má niekto napr. epileticky choré dieťa a počas záchvatu sa to dieťa pýta: mami prečo to mám? Ty sa mu pozeraš do očí a nevieš odpovedať. Pretože to nevie dodnes nikto. Hoci práve týmto trpia ľudia od nepamäti. Stále sú okolo toho len nejaké neisté teórie. Pretože toto nie je “módne”. Riešiť ľudské choroby. Nie je to IN. Trhákom je vymýšľať nové zbrane, nové autá, chŕliť stále nové ničivé chemikálie, ktoré používame a ani si neuvedomujeme, že sa navzájom postupne zabíjame.

 

Možno by nebolo zlé, keby sa aj my začneme tak ako v tej malej reštaurácií vo Švajčiarsku – rozprávať navzájom. Je problém, keď sa nepoznáme? Čo keď niekto neznámy rieši nejaký problém, ktorý ho už dlhý čas trápi a zrazu prídeš Ty, povieš mu svoj názor na to, svoj pohľad a tým mu vlastne pomôžeš a otvoríš oči? Nie je to krásne, keď niekomu pomôžeš nájsť odpoveď?

 

Staré príslovie vraví: viac hláv – viac rozumu. Možno to má práve tento význam.

Categories
Blogy

Ach tie naše hormóny

Ako málo stačí mužovi a je celý rozklepaný. Zbadá sympatickú ženu s dieťatom a hneď chce byť jej ochrancom. Hneď sa v ňom prebudí inštinkt lovca a myšlienka, že čaká iba na neho.

Často sa s kolegami stretávame aj po práci. Niekto príde s priateľkou, niekto so ženou a deťmi. Je to také príjemné, poznať sa aj inak, ako pracovne. Vidieť kto má aký vkus, kto je aký muž – lebo podľa ženy akú si vyberieš sa pozná čo od nej potrebuješ – aspoň takto som to niekde čítal.

 

Asi pred rokom sme sedeli takto na pive a kecali o všeličom. Robo – je veľmi dobrý človek a kolega, ale večný smoliar so ženami, že už sa ich stráni, aj keď stále verí, že raz stretne tú “pani dokonalú”. Peťo – mladý chalan, ktory spoznal ženu, zalúbil sa do nej natoľko, že má s ňou dieťa a je spokojný. Žije si život, aký chce, miluje svoju rodinu a  svoju dcéru Ninu hlavne. Nevie si bez nej predstaviť život. Ako tak kecáme, zrazu v sme v diaľke zbadali, že ide mladá mamička s dieťaťom v kočíku. Robo rýchlo zareagoval : Peťo daj sem rýchlo malú.

 

Vzal malú Ninu za ruku, vyšiel s ňou na chodník a namieril si to oproti tej mladej mamičke akože je jej ocinko. Tam sa hneď chcel zoznámiť nevinnymi slovami : aj Vy ste sama? 

 

Išli sme sa popučiť od smiechu. Že ako rýchlo pracuje mužská fantázia. Kde až je schopná zájsť. Že si neuvedomíme a často zneužijeme naše deti na takéto, hoci nevinné zoznámenia.

 

Dnes ráno som bol v obchode a keď som platil, za mnou stál v rade jeden už starší pán na dôchodku, ktorý býva vedľa vo vchode. Bol aj so svojím vnukom, ktorému kúpil mega balíček žuvačiek s nejakým prekvapením. Chlapec bol ním natoľko zaujatý, že si ani nevšimol, že pri východe stojí jeho kamarát s jeho mladou mamičkou. Zato ten starší pán si ju všimol dokonale a hneď upozornil vnuka, aby si pozdravil svojho kamaráta a tak vznikla prílezitosť  začať konverzácia s mladou očividne pre neho sympatickou ženou. Odchádzal som z obchodu a musel som sa smiať.

 

Nie, nechcem týmto hádzať celé naše mužské pokolenie do jedného vreca, nechcem aby ženy začali nás mužov podozrievať. Je to predsa  prirodzené. Ale zároveň zábavné, že ako to celé funguje.

Categories
Blogy

Huráááá..pršííí

Na svete je veľa ľudí a každý má svoju cestu. Každý má svoju predstavu a túžbu. Pre každého je to “pravé orechové” niečo úplne iné. Jeden nadáva, keď prší, iný sa raduje. Pretože dážď je očista od toho, čo bolo doteraz.

 

Ráno mi písala sestra, vraj pre ňu otrasne začal deň, lebo prší a nemôže íst s deťmi von. Odpísal som jej, že nech sa tým netrápi, veď možno dnešný deň prežije oveľa krajšie akoby ho prežila vonku, keby nepršalo.

 

Človek si veľakrát ponadáva, že mu počasie, príroda, celý svet skrížil plány a pritom si neuvedomuje, že všetko čo on v tú chvílu nechce, je potrebné pre niekoho iného. Pre prírodu. Pre život každého jedného z nás. Pretože bez dažďa by sme nežili.

 

Možno pre niekoho je deň, keď prší – smutný, depresívny. Ale to je iba uhol pohľadu. Pozri sa von oknom a skús vnímať ako sa tráva teší a smeje, že prší. Skús počuť ako listy na stromoch veselo tancujú pod kvapkami dažďa. Možno je to ten istý pocit, ako keď Ty prídeš domov spotená a tešís sa na sprchu. Že z Teba voda zmyje pot a budeš sa cítiť čistá a spokojná.

 

Ak sa nebudeš toľko trápit nad tým, čo by mohlo byť a nie je – nebudeš šťastná. Treba vedieť prijať to, čo nám život dáva. On vie, prečo je to v túto chviľu tak. Prečo nám údajne “skrížil plány”. Treba vedieť nájsť pokoj v tej situácií, ktorá nám robí vrásku na čele a vedieť ju prijať bez výčitiek. Nájsť vo všetkom kúsok dobra.

 

Moja žena včera dlho pracovala, tak som vedel, že bude ráno dlho spať. A kedže vonku prší, ľahol som si opatrne naspäť k nej, objal ju a vychutnávam si vzájomnú  prítomnosť a lásku medzi nami. Ja som taký šťastný, že prsí.

 

Categories
Blogy

pohladenie ženskej duše

Nie vždy chápem význam toho, prečo chceš odo mňa stále opakovať slová, ktoré som Ti už tisíckrát vysvetloval. Keď Ti poviem, že si taká :”…iná, zvláštna, zaujímavá a…tak Tvoja reakcia je vždy :”…čím som iná? Čím som zaujimavá?”

 

Prečo vlastne tie slová tak rada počúvaš? Čo v Tebe vyvolávajú, čo Ti dávajú? Veď Ti to vravím vždy a stále dookola. Áno, snažím sa ich obaliť do nejakej inej formulácie, ale význam je predsa stále ten istý. Milujem Ťa. Dve slová. Mohol by som celý deň písať, čo všetko obsahujú, rozoberať ich zo všetkých strán a vždy nájdem nejaké iné vysvetlenie ich významu. A viem, že Ty si spokojná, keď vidíš ako sa snažím a premýšlam. Pretože slovami LÚBIM ŤA myslím celkovú lásku k Tebe, to že si pre mňa jedinečná, vďaku, že vôbec si, že máš so mnou trpezlivosť, že si presne taká – aká si, pretože ja som sa do takejto ako si teraz zalúbil. Lebo si chápavá a obdivuhodná, lebo vieš čítať aj to čo cítim a vždy ma odhalíš, keď sa niečo deje. Kvôli tomuto Ťa obdivujem. Kvôli tomuto Ťa lúbim. Áno, každá žena si veľmi rada vypočuje aká je milovaná, aká je úžasná, ako ju niekto miluje. Ako niekomu chýba. A ja som šťastný, že existujes Ty, láska. Pretože Tebe viem slová MILUJEM ŤA najkrajšie povedať očami.