Na svete je veľa ľudí a každý má svoju cestu. Každý má svoju predstavu a túžbu. Pre každého je to “pravé orechové” niečo úplne iné. Jeden nadáva, keď prší, iný sa raduje. Pretože dážď je očista od toho, čo bolo doteraz.
Ráno mi písala sestra, vraj pre ňu otrasne začal deň, lebo prší a nemôže íst s deťmi von. Odpísal som jej, že nech sa tým netrápi, veď možno dnešný deň prežije oveľa krajšie akoby ho prežila vonku, keby nepršalo.
Človek si veľakrát ponadáva, že mu počasie, príroda, celý svet skrížil plány a pritom si neuvedomuje, že všetko čo on v tú chvílu nechce, je potrebné pre niekoho iného. Pre prírodu. Pre život každého jedného z nás. Pretože bez dažďa by sme nežili.
Možno pre niekoho je deň, keď prší – smutný, depresívny. Ale to je iba uhol pohľadu. Pozri sa von oknom a skús vnímať ako sa tráva teší a smeje, že prší. Skús počuť ako listy na stromoch veselo tancujú pod kvapkami dažďa. Možno je to ten istý pocit, ako keď Ty prídeš domov spotená a tešís sa na sprchu. Že z Teba voda zmyje pot a budeš sa cítiť čistá a spokojná.
Ak sa nebudeš toľko trápit nad tým, čo by mohlo byť a nie je – nebudeš šťastná. Treba vedieť prijať to, čo nám život dáva. On vie, prečo je to v túto chviľu tak. Prečo nám údajne “skrížil plány”. Treba vedieť nájsť pokoj v tej situácií, ktorá nám robí vrásku na čele a vedieť ju prijať bez výčitiek. Nájsť vo všetkom kúsok dobra.
Moja žena včera dlho pracovala, tak som vedel, že bude ráno dlho spať. A kedže vonku prší, ľahol som si opatrne naspäť k nej, objal ju a vychutnávam si vzájomnú prítomnosť a lásku medzi nami. Ja som taký šťastný, že prsí.