Categories
Blogy

Byť divný je v poriadku.

Už je to dávno, čo som si napísala svoj Bucket list. Raz za čas si ho pozriem, občas sa smejem, čo sa hlúposť som si tam napísala. Ale bola som to ja, len v inej etape môjho života a vtedy to bolo pre mňa niečo, čo som chcela dosiahnuť. Jednu vec tam mám už veľmi dávno. Naučiť sa hrať na klavír.

Pretože hra na klavír je niečo, čo funguje na mňa magicky a cítim sa ako zhypnotizovaná, keď sa môžem v pokoji ponoriť do tónov klavíra. Som v štádiu, kedy na seba už netlačím, preto viem že možno raz príde čas, keď si poviem: kúp si klavír a uč sa hrať. Sedím v obývačke, pozerám do krbu, pijem kávu, mám nasadené slúchadlá a počúvam klavír. Viem, že vonku dnes ľudia oslavujú ohňostroje (v Anglicku je sviatok), preto tie slúchadlá, ale ja skôr ako verejnú oslavu preferujem pokoj v sebe.

Áno, som iná, som divná a ktovie čo všetko(podľa definície niekoho) a je mi to úplne jedno a som s tým v pohode.

A preto, ak aj Ty sa cítiš byť iný, divný a ľudia Ti neustále vravia, čo máš a nemáš robiť, tak Ti chcem iba povedať. Buď sám sebou aj Ty a nerob niečo iba preto, že Ti to káže niekto iný. Je to vhodné pre neho, nie pre teba. Pokiaľ to cítiš tak ako konáš, je to v pohode.

Keď som robila potrebný firemný posudok s psychologičkou, tak sa mi snažila vsugerovať, aby som prestala byť samotár, aby som sa nestránila a nedelila od kolektívu, aby som išla s nimi na pivo vždy, keď máme akciu, aby som sa pravidelne stretávala s inými ľuďmi. Ale prečo? Na moju otázku, či robím niečo zlé, ak žijem tak, ako žijem, mi odpovedala, že tá možnosť, ktorú mi ona navrhuje, mi pomôže. Ale v čom?

Priateľka mi kedysi dávno povedala: mne je tak ľúto, že nemáš televízor (naozaj ho nemám). Bolo to v súvislosti s tým, že doma sa zrejme nudím a nemám si kde pozrieť nejaký film alebo správy. Nemám ho z dôvodu, že ak by som si sadla pred televízor a pozerala niečo, tak viem, že do pár minút zaspím, ak sa nehýbem. Mám mať telku iba ako prostriedok na uspanie? Jednoducho nemám na telku čas, nebaví ma to. Kvôli tomu, že veľa ľudí príde z práce domov, sadne pred telku a sedí tam dokiaľ nezaspí od únavy, mám byť taká aj ja?

Rada robím veci inak ako ostatní, čo je na tom zlé? Rada si vyberám tú najťažšiu cestu, hoci sa dá ísť priamo a jednoducho. Páči sa mi to a nikomu to neubližuje. Prečo mám ísť tou cestou ako ide väčšina ľudí, ak ja chcem ísť inou. Čo na tom, že prídem neskôr? Možno cestou stretnem niekoho, kto potrebuje moju pomoc, úsmev alebo vôbec nič.

Rada sa na zaužívané veci pozriem inak. Vždy, keď som išla kedysi domov z práce a predo mnou auto, ktoré šoféroval nejaký nováčik, lebo išiel ako svoju prvú jazdu, tak ja som v aute pospomínala všetkých tam hore a nadávala, prečo ide práve teraz a pri najbližšej možnosti ho obišla a vždy ak sa dalo, v čase keď boli naše okná v rovnakej osi, venovala som dotyčnému šoférovi veľmi nahnevaný pohľad. Áno, toto som robievala. Dokiaľ som niekde nečítala, že nie je umenie jazdiť rýchlo. Byť dobrý šofér je vedieť sa prispôsobiť a byť v strehu aj za šoférom, ktorý je neistý. A musím naozaj priznať, že je to tak. Páči sa mi to skúšať, a už nikdy sa nesnažím také auto obísť, a už vôbec nie venovať mu pohľad, z ktorého by mal husiu kožu. Vyskúšaj to aj Ty, ak sa Ti takáto situácia prihodí. Uvidíš ako je to super. Ako máš pod kontrolou seba, ako si prítomný v tej chvíli a nepremýšľaš o niečom inom.

Mám rada divné veci, páčia sa mi zvláštni ľudia, ľúbim divného človeka. A milujem hru na klavír.

redballblue

Categories
Blogy

Múr v Tvojom srdci

Aký si mal sen, keď si bol malý? Čím si chcel byť? A splnilo sa Ti to?

Možno máš nejaký zoznam, kde si píšeš svoje sny a postupne si ich plníš? Určite je na ňom aj niečo, čo možno odsúvaš na neskôr. A možno aj v Tvojom živote je niečo, čo akoby zakrývaš jesenným listím, lebo to nechceš vidieť, hoci vieš že je to tam a bude to tam navždy.

Nepochybujem, že sa Ti podarilo túto vec, sen, cit zakryť, zahádzať inými vecami a na nejaký čas, možno mesiac, rok zabudnúť.

Ale potom príde niečo.

Presne tak, ako funguje diaľkové ovládanie, kde jedným stlačením vyvoláš nejakú funkciu, tak aj Tebe jedným slovom, pesničkou, vôňou, pohľadom, zvukom.. objavíš to, čo si pred rokmi tak starostlivo zahádzal a priznaj si, že si bol pyšný na seba, ako si to zvládol.

A teraz je to znovu tu.

A ty sa cítiš možno slabý, sklamaný, možno sa na seba hneváš, pretože vieš ako veľa úsilia si potreboval, aby to roky bolo skryté, aby si bol niekde inde a nemyslel na to.

Viem, že som vždy neznášala, ak som sa musela vrátiť v čase naspäť. Urobiť niečo, čo by ma vrátilo niekam, kde som už dala bodku. Smiešne, že kedysi som tvrdila, aby sa namiesto bodky urobila čiarka.

Ale odvtedy ubehlo pár rokov. A mne sa podarilo vybudovať okolo seba múry z každej strany, aby som TO nevidela. A zrazu prišlo zemetrasenie, ktorú narušilo moje múry. Urobilo v nich diery, cez ktorú znovu vidím to, na čo som sa snažila zabudnúť.

Netuším, ako sa cíti človek, keď v sebe objaví napr.že je inak orientovaný, ale myslím, že má v sebe zmätok. Jasné, že neskôr to prejde a dokáže si to v sebe upratať. Ale ten prvotný pocit, keď si vravíš: Čo mi to jebe? Jak môžem toto cítiť? Však to nie je normálne.

Ja mám v sebe teraz tieto otázky a zmätok tiež. Viem, že to prejde, a že si to tiež dokážem v sebe upratať. Len ten pocit. Keď myslíš, že každý na Teba ukazuje prstom. Ten je nepríjemný, že som včera bola z toho taká zmätená, že som pri šoférovaní nedala pozor. V kolóne áut som nenechala dostatočný odstup od auta predo mnou, ktoré z nevysvetliteľných príčin začalo cúvať, ja automaticky tiež aby ma nenabral, ale ten za mnou mal zrejme tiež nie deň D, čiže nalepený na mňa, že sme sa jemne ťukli. Na jeho aj mojom aute 3mm škrabanec, ale mala som dosť, že som nakoniec otočila a išla domov, namiesto do kaviarne.

Takže verím, že ak aj Ty prežívaš niečo podobné ako ja teraz, chcem aby si vedel, že to všetko chce čas, pokiaľ si svoje myšlienky upraceš a bude to všetko OK. Čokoľvek, čo prišlo do Tvojho života, či už si bol alebo nebol na to pripravený, nezahádž to do najhlbšej skrýše v sebe.

Určite to má nejaký význam, že to prišlo práve teraz.

K napísaniu tohto blogu ma inšpirovala pesnička, z nemeckého Voice 2023, ktorú spieval Fritz Speck. Ak nehovoríš nemecky, TU si klikni na slovenský preklad.

Categories
Blogy

Zobuď sa, Slovensko!

Predtým, ako začneš čítať chcem povedať, že všetko to, čo tu čítaš je iba môj osobný názor a Ty sa s ním nemusíš súhlasiť. Rešpektujem to, že Ty máš možno iný pohľad na veci, ale o mojom pohľade si dovolím napísať tento blog.

Pred časom mi jedna blízka osoba poslala výzvu k pripravovanému protestu, ktorý má zvrhnúť terajšiu vládu a usporiadať predčasné parlamentné voľby s dodatkom, aby som to zdielal všade, kde sa dá.

Zdielanie sa nekonalo, ani moja podpora pre ten protest.

Začnem teraz z inej strany. Veľakrát čítam osudy ľudí, väčšinou žien o tom, ako sa “zle vydali”, akého majú zlého muža, ako sa zmenil, ako sa nezaujíma o rodinu, o domácnosť, o nič. A najlepšie býva vždy to, že cez sociálnu sieť táto žena žiada o názor iných čo má robiť. A ja sa vždy vtedy v duchu pýtam: A kto si toho muža vybral? Ja? Alebo si snáď bola donútená sa za toho muža vydať? Žijeme snáď v krajine, kde sa ženy predávajú za kravy a nikoho nezaujíma to, či to chcú alebo nie? Jasné teraz mi povieš: Ale on taký predtým nebol. Ale bol. On sa nezmenil. Jediný kto sa zmenil si Ty a Tvoje oči, ktoré konečne vidia realitu. A ak mi povieš: Čo Ty o tom vieš, tak prosím Ťa prečo žiadaš iných ľudí, aby Ti povedali svoj názor. Však čo oni o tom vedia? Presne toľko isto ako ja.

Dajme zase odbočku. Veľakrát je nám servírované, že prečo sa ľudia vzdávajú hneď pri prvej prekážke. Myslím teraz manželstvo. Že hneď po prvej hádke sa idú rozvádzať. Že kedysi to tak nebolo a teraz len sa na seba horšie pozrú a už sa píšu rozvodové papiere. Že je potrebné nájsť cestu k sebe a vedieť spolu žiť. Nájsť si to, čo nás kedysi spájalo a nepoľaviť. Veď aké to je jednoduché. Ožením sa s touto ženou a keď nebude dobrá, rozvediem sa a ožením sa s inou. Kde je chyba? Budem sa ženiť a rozvádzať toľkokrát, koľkokrát ja chcem. Veď je demokracia.

A dajme zase novú odbočku (veď je demokracia). Voľby. Kedy boli naposledy? A bol si voliť? Chcel si zmenu? Zmenil si to? A dnes, pár mesiacov po voľbách už chceš predčasné voľby? Lebo: si si zle vybral? Si bol slepý? Si uveril niekomu, kto dokáže dôveryhodne rečniť? Lebo si si myslel, že niekto nový vyrieši za Teba Tvoju situáciu? Že niekto niekde zrazu objaví miliardu peňazí a rozdá to ľuďom? Keby bolo rozhodnutie na mne, tak vymažem pojem predčasné voľby.

 

Dám Ti príklad. Ľudia vo fabrike, kde pracujú za výrobným pásom nadávajú na svojho šéfa, že iba berie peniaze a nič nerobí. Že oni na neho robia a on iba sedí v kancelárii. Dobre, Tvoj názor. Ty pracuješ na tom výrobnom páse. Vyrábaš nejakú súčiastku, ktorá sa spolu s inými súčiastkami vyrobenými po celom svete spojí niekde v inej fabrike do finálneho výrobku. Takže Ty vyrábaš jeden dielik, ale frfleš na riaditeľa, manažéra a chcel by si ich plat. Lebo podľa Teba iba sedia na zadku a nič nerobia. A kto riadi celú tú firmu? Výber najlepšieho, najspoľahlivejšieho dopravcu, dodávateľa obalu, odberateľa a podobné veci, ktoré Ty nevidíš. Ty si myslíš, že tá súčiastka, ktorú Ty vyrábaš zrazu dostane nohy a sama (podotýkam zadarmo a bez použitia obalu, aby sa cestou nepoškodila), sa presunie tam, kam je treba?

A vráťme sa k tým Tvojím predčasným voľbám. Vieš Ty vôbec koľko je na také voľby treba volebných lístkov? A kto ich vytlačí? Zaplatíš to Ty? Vieš koľko je na tie voľby potrebných ľudí vo volebnej komisii, aby všetko bolo tak ako má byť? Ty si myslíš, že tí ľudia tam sedia zadarmo? Zaplatíš tým ľudom Ty? Zaplatíš im jedlo na celý deň, ktorý tam musia byť? Ty si myslíš, že volebná miestnosť má elektrinu zadarmo? Zaplatíš ju Ty? Plus ešte veci, ktoré snáď ani ja nevidím. Ale zaplatíš to Ty? A teraz si spočítaj, koľko je miest a obcí, koľko volebných miestností je potrebných, koľko ľudí, jedla, elektriny, lístkov je potrebných. Si ochotný to zaplatiť? Ty, ktorý ideš v dnešnej dobe bez rúška na tvári protestovať a chceš predčasné voľby?

A veríš, že všetko bude zadarmo a že niekto nový nájde ďalšiu miliardu a rozdá ju ako Jánošík Tebe? Čo tak ako v tom manželstve, vydržať a nájsť si cestu. Naučiť sa žiť život, ktorý si si vybral a prestať neustále hundrať a spoliehať sa na štát, že sa o Teba postará. A o ďalšie štyri roky budeš múdrejší a snáď mať otvorené oči pri voľbách.

Aby si nemusel iným ľudom ukazovať aký si bol slepý, keď si nevidel aký je Tvoj muž v skutočnosti.

Aby si nemusel iným ľuďom ukazovať ako si stále myslíš, že žiješ v raji, kde sa o Teba vláda, štát postará.

Nikto sa o Teba nepostará. To je Tvoja úloha. Zobuď sa už.

Ako to je v Biblii. Pomôž si človeče aj Pán Boh Ti pomôže.

Videl si film 7 rokov v Tibete? On tam nebol deň, týždeň a nepovedal si: seriem sa na to, idem domov. Bol tam sedem rokov. Nie to dobré Ťa zmení, ale to zlé. Tá nepohoda.

A ver či nie, Slovensko má veľmi smutné nastavenie mysle, čo sa týka toho, že niekto sa o mňa postará. Bolí ma z toho srdce, keď to vidím. Lebo viem, že každým takýmto krokom späť sa predlžuje doba, kedy bude Slovensko slobodne a voľne dýchať.

Categories
Blogy

Za hranicou zločinu.

Moje vedomosti sú príliš slabé v otázke: Kto prvýkrát určil čo je a nie je zločin. Kto prvýkrát stanovil hranice. Odkiaľ pokiaľ sa smie a nesmie.

Možno to bolo už za čias Ježiša Krista. Každopádne teraz chcem poukázať na to, že bežne sa ľudia dostanú za tú hranicu.

Napríklad moja známa je veľmi zanietená športom, futbalom. A skoro vždy presne uhádne, ktoré mužstvo vyhrá. Preto ju pred pár rokmi napadlo, že si vytvorí webovú stránku a bude ponúkať futbalové tipy na zápasy za smiešne nízku cenu. Samozrejme, jej stránka sa stala dosť známa a ľudia si kupovali jej tipy. A samozrejme posielali jej za to tú smiešne nízku cenu. Ale jej banke to bolo zrazu podozrivé, že sa jej na účte objavujú tie sumy, hoci na mesiac nemala viac ako tristo eur. Pre banku to bolo nevysvetliteľné a tak jej banka zablokovala jej účet. Vraj majú podozrenie z financovania terorizmu. Tá známa mala vážne na mále, lebo vraj toto sa považuje za obohacovanie a to sa klasifikuje ako zdroj zárobku, čiže podnikanie a na to musí mať podnikateľský účet. A ten moja známa nemala. Nakoniec jej banka vypovedala účet, lebo bola pre banku nežiadúca a peniaze, ktoré tam mala jej preposlali na iný účet. Ibaže spolu s tým sa vytratila aj jej vášeň na tipovanie zápasov. Nikoho nezaujímalo, že pár ľuďom pomohla svojimi tipmi. Bola podľa zákona mimo čiaru.

A takýchto prípadov je určite milión. A preto si dovolím tvrdiť, respektíve obviniť… Koho? Predsa je to na nás. Na každom jednom z nás.

Dokedy budeme trpieť tieto a podobné krivdy? Že nevinných zatvárajú, zatýkajú a vinných (ako posledný veľký prípad o novinárovi) oslobodia? Dokedy budeme čakať, že toto zmení niekto – vláda, súdy, polícia. Zmeniť to musíme my.

My sme zodpovední.

Categories
Blogy

Ako stihnúť viac.

Na úvod Ťa asi sklamem, pretože ak čakáš, že sa dočítaš nejaký zázračný návod ako ušetriť čas, tak o tom tu nepíšem ani nenapíšem. Môžeš hneď prejsť na poslednú vetu v tomto blogu a bodka.

Ak Ťa však aj napriek tomu zaujíma, čo myslím pojmom “Ako stihnúť viac”, Tak čítaj ďalej.

Ale najskôr si odpovedz na otázku: aj Teba neustále hnevá, ak z každej strany na Teba vyskakuje nejaká reklama?

Po pár rokoch abstinencie hrania hier na mobile, som si znovu stiahol hru, ktorú som mal rád. A hneď po stiahnutí ma zarazila reklama, ktorá sa objavila: A nechcete hrať radšej túto XY hru? Stiahnete ju na tomto linku. K*rva, však keby chcem tú hru, tak si ju asi stiahnem, nie?! To mi príde ako keď Ty stiahneš nejaký parádny film, ktorý celá Tvoja rodina chce vidieť a teraz si predstav – sedíte už v obývačke na gauči, Ty, Tvoja žena, deti. Pred vami chipsy, kola, pukance. Všetko pripravené na filmový zážitok. Stlačíš štart a začne reklama: A nechcete radšej pozerať film XY? A žena a deti sa na Teba okamžite pozrú s výrazom: čo si už naozaj k*kot, to čo si stiahol?

Ale vráťme sa ešte na chvíľu k tej mojej hre, ktorú som si stiahol. A naozaj vážne premýšľam, že ju znovu vymažem. Pretože po každom leveli mi nabehne informácia, koľký som v poradí, koľko nahrali nejakí fiktívny ľudia, ktorých vôbec nepoznám a sú v nejakej mojej skupine. Prečo toto potrebujem vedieť?? Predstav si cyklistické preteky. Pelotón prechádza jednu dedinu za druhou, ale po každej dedine musia všetci pretekári zosadnúť z bicykla, aby im oznámili akou rýchlosťou idú, kto je prvý, druhý… Bavilo by Ťa takto súťažiť, keby musíš neustále zastavovať a vnímať nejaké stupídne informácie, ktorí nepotrebuješ vedieť? Presne ako v tej hre. Načo mne to je, kto je prvý, druhý, tretí. Ja som si stiahol hru a chcem sa hrať. Namiesto toho ak chcem prejsť od jedného levelu do druhého, musím kliknúť

1) že si nechcem pozrieť ponúkanú reklamu, aby som získal život

2) že si nechcem kúpiť nejakú pomôcku, ktorá mi uľahčí zdolať ten level rýchlejšie

3)že nechcem prejsť na bonusovú hru, ktorú si môžem popri tejto hre zahrať a

4) že naozaj sa nechcem pripojiť na wifi a zistiť, ktorý hráč na tejto zemeguli mal v tomto leveli najväčší počet bodov.

Niečo si stiahneš, ale neustále si bombardovaný reklamami, lebo to čo si stiahol stále nie je dosť dobré a Ty si stále idiot a potrebuješ presne to čo Ti niekto ponúka.

Prejdem teraz na iný prípad. Kolega si kúpil tablet. Chce si večer v posteli pozerať na ňom filmy. Ale samozrejme kolegovia mu jeho tablet hneď ohodnotili, lebo:

1)má slabý fotoaparát,

2)nedá sa mu prepojiť so všetkými účtami, ktoré má v telefóne,

3)je veľký a zle sa zmestí do vrecka a

4)ako s ním bude preboha telefonovať?

Mňa takéto zmýšľanie a názory vedia poriadne vytočiť, keď všetko chceme napchať do jednej veci a mať všetko v jednom. To potom aj v živote môžeme mať jednu univerzálnu osobu. Na všetko. Bude mať kopec gombíkov v sebe. Ráno to bude napríklad sused, s ktorým poklebetím a vypijem si kávu. Pred obedom prepnem gombík, aby to bola osoba ktorá mi uvarí obed. A večer tú istú osobu, ktorá bola ráno sused, prepnem na svoju ženu, s ktorú budem mať úžasný sex. A ušetrím, lebo to budem mať všetko v jednom. Ak ma jedna z tých osôb bude nudiť, ľahká pomoc. Len prepnem gombík a basta.

Ďalej, keď bola moja dcéra ešte malá, veľmi si želala mať stoličku na kolieskach, aby sa na nej mohla točiť. V Decodome som síce našiel peknú stoličku za 15€, ale aj napriek tomu som medzi známych dal vedieť, že hľadám točiacu stoličku pre malé dieťa. Ozval sa hneď jeden, vraj v Ikea majú teraz parádnu akciu. Presne stolička akú chcem, zlacnená zo 45€ na 30€.

Ale ja mám stoličku v Decodome za 15€.

Ale toto je AKCIA!!!

Ja sa Ti kašlem na akciu, keď ma to vyjde raz tak drahšie.

Ja netvrdím, že všetko to najdrahšie je automaticky k ničomu. Ale prečo sa snažiť mať všetko len to naj? Všetko v jednom. Hneď. Poruke. Okamžite.

Môj iný kolega Janko, ktorého mám veľmi rád a pripomína mi seba keď som bol mladý a pubertiak, má 26rokov. Pred dvomi mesiacmi si kúpil dom s veľkou záhradou. Pred mesiacom kúpil nové auto, Audi kombi. Má krásnu ženu, s ktorou je už skoro sedem rokov. A ako o nej tvrdí je z bohatej rodiny. Teda mladý 26ročný chalan, ktorý má všetko čo si veľa mladých ľudí želá. A predsa často povie Ja nenávidím svoj život.

A vieš prečo? Pretože nemá niečo, čo by mu chýbalo. Už má všetko. A v živote predsa musí stále niečo chýbať. Aby si mal stále kvôli čomu žiť, snažiť sa o niečo. Prečo chcieť stihnúť viac? Čo bude, keď stihneš viac? Budš mať čo? Viac času? Naozaj? Trt makový. Ty dobre vieš, že ak aj získaš nejaký čas, investuješ ho na prezeranie Facebooku alebo neustále kontrolovanie mailu. A kvôli tomu sa naháňať? Aby som sa stresoval, či niekto niečo nenapísal na Facebook? Ak aj napísal. No a čo? Ako sa zmení Tvoj život, keď si to prečítaš? A ako sa zmení, keď si to neprečítaš?

Keď si ráno sadneš za stôl a začneš jesť. Čo robíš pri jedení? Zase Facebook a maily? Nebolo by fajn skúsiť zavrieť oči, zahryznúť sa do marmeládovej hrianky a vnímať ako je krásne chrumkavá? Ako je marmeláda dokonale lahodná, ako vnímaš jej vôňu spolu s tým ako vnímaš vôňu kávy. Ako sa omrvinky z tej hrianky dotýkajú Tvojich zubov a marmeláda rozplýva na jazyku?

Kam sa dočerta stále ponáhľaš a dá sa vôbec stihnúť viac ako stíhaš? Dá. Ale načo?

Categories
Blogy

Veštec a náhoda

Veštec. Niekto, kto Ti povie, čo Ťa čaká a neminie. Ale naozaj to je tak?

Pretože, priznajme si veštcov je plný internet. Dokážeš si nájsť veštca na čokoľvek. Muža, ženu, počítačového robota a väčšinou každý Ti povie niečo iné. A niektorí Ti dokonca dokážu povedať aj niečo, čo vôbec pravda nemôže byť. Ako príklad uvediem moju známu, ktorá už nemôže mať deti, ale veštica jej cez internet vyveštila, že ešte bude mať dieťa. Tak prichádza otázka, ako nájsť toho pravého veštca. Pretože jednému môže vyhovovať jeden, ale druhému vôbec.

Je to presne, ako nájsť potravinu, na ktorú Tvoje telo nereaguje alergicky. Ak si Ty a tiež človek XY alergický napríklad na mlieko a Ty vieš, že človeku XY vyhovuje sójové mlieko, ale Tebe je z neho ťažko, neznamená to, že sójové mlieko je zlé a nefunguje. Iba jednoducho nie je kompatibilné s Tvojím telom. Ty si musíš nájsť to svoje spôsobom: pokus-omyl. Inak to nejde.

A presne takto si nájdeš aj svojho veštca. A tak som si našiel svoju veštkyňu aj ja. Pred dvomi týždňami som bol u nej druhýkrát. Pretože všetko, naozaj všetko, čo mi povedala vlani sa už splnilo. Neveríš? Uvediem zopár príkladov.

1. Vraj je veľmi dobré, že mám teraz novú prácu. (Ako to vedela, že som dva týždne pred prvou veštbou zmenil prácu, to neviem dodnes). Lebo vraj táto nová práca mi pomôže. A dnes, keď sa nad tým zamyslím, tak áno. V čase koronavírusu veľa ľudí zostalo doma, pretože firmy stopli výrobu, ale ja som robil stále. Celý čas, nebol som doma ani jeden Boží deň. Mal som, teda postarané o oblasť financií.

2. Vraj si kúpim konečne auto. Ale nemám si kupovať modré, pretože v ňom sa mi niečo stane. A ja som si naozaj to auto kúpil. Strieborné. Okej, vo vnútri boli koberčeky s modrým lemovaným, ale to, predsa nič neznamená. Ona povedala modré auto a ja mám strieborné. Dva týždne od kúpy môjho auta do mňa na križovatke vrazila jedna ženská, ktorá sa maximálne ponáhľala. Dostal som od poisťovne všetko preplatené s tým, že druhá strana uznala, že to bola ich chyba, nie moja, takže som si kúpil presne také isté auto, ale už v ňom nemám nič modré. Povieš si, to, predsa nemohli urobiť tie modro lemované koberčeky. Myslíš? A, čo ak áno?

3. V septembri sa budem sťahovať. Ak čítaš moje blogy pravidelne, tak vieš, že som o tom písal blog. Pretože ja som sa naozaj v septembri sťahoval.

4. Skôr, ako sa budem sťahovať, príde do môjho života žena. Ale nebude to niekto koho poznám. Bude to nová žena. A ona prišla. A sme spolu dodnes.

5. Niekto si bude od Teba pýtať peniaze, ale nepožičiavaj mu ich, lebo Ti ich nevráti. Tu som si pomyslel svoje. Pretože ja skoro všetko investujem, nedržím peniaze na účte “Na horšie prípady”, Takže ani nemám, čo požičať. Ale toto sa tiež splnilo.

A ešte pár súkromných vecí, ktoré sa tiež splnili. A teraz, s novou veštbou od nej sa teším na všetko, čo mi povedala. Pretože to, čo povedala, že vidí, je presne to, čo si ja predstavujem, že už je realita. Presne môj sen. Ako to mohla ona vedieť, že ja o tom snívam, to netuším. Nemám to “Vycapené” Na Facebooku ani napísané na čele.

A dnes ráno, ako sme sa so ženou rozprávali, tak sa ma opýtala? A, čo keby sme kúpili takú malú farmu? Vytreštil som na ňu nechápavo oči. A hneď som si aj uvedomil, že to presne veď chcem, aj ja. A to presne videla aj veštica. A do toho, aby to nebolo také jednoduché, mi dcéra oznámila, že oni idú kupovať dom.

Povieš si náhoda? Neverím. Ale viem, že tá veštica je presne kompatibilná so mnou a, že ku nej pôjdem znovu, keď sa znovu všetko splní. Pretože pre mňa vedieť to, čo ma v živote čaká, je také akoby potvrdenie toho, že robím správne rozhodnutia a idem po správnej ceste.

Jasné, že mám svoje ciele, svoje sny a svoj rozum. Ale je akoby niečo s čím to porovnávam, akoby nejaká krivka, okolo ktorej sa ja pohybujem. Niekedy naozaj stačí jedna obyčajná otázka a Tebe to celé docvakne.

A prečo som dnes potreboval písať blog o veštcoch? Je fajn ak máš svoje ciele, svoj rozum, svoju myslenú čiaru, po ktorej chceš ísť. Ale je aj fajn ak Ti niekto nezainteresovaný dá ruku na plece a potvrdí, že to, čo vidíš Ty, vidí, aj on.

Categories
Blogy

Dáš si kávu alebo syr?

V tomto blogu Ti chcem opísať dve rôzne situácie, ktoré som zažil.

1) Vzhľadom k tomu, čo sa momentálne deje vo svete, nebol som od februára tohto roku mimo svoje mesto. Postupne, ako sa celá situácia uvoľňuje, rozhodol som sa, že pôjdem už navštíviť vedľajšie mesto. Nákupy a celkovo byť jednoducho niekde inde ako doma, aspoň na pár hodín. Tak sme sa so ženou vybrali, že ideme. Ale ja som mal nejaké nutkanie ísť vlakom. Nešiel som vlakom už dobre dávno a, hoci cesta vlakom trvá zhruba desať minút aj tak som chcel, aby sme išli vlakom. Je to, predsa len iné ako autom. Samozrejme, návšteva obchodu s oblečením musela byť. Ale dnes mi to nevadilo. Bol som po dlhej dobe niekde inde ako iba v obchode kúsok od môjho domu.

Ale, ako to býva, prišiel na mňa hlad. A, hoci na nete som našiel, že hneď vedľa obchodu, v ktorom sme práve boli má byť McDonald’s, nebol ešte kvôli ochoreniu otvorený. Začínal som byť nervózny a vedomie, že si snáď nezajem nikde, ma ešte viac stresovalo. Až, keď som v diaľke uvidel, že aspoň jeden obchod so sendvičmi je otvorený, rozsvietili sa mi oči. Museli sme síce čakať vonku, lebo dovnútra sa chodilo iba po jednom, ale vydržal som to. A, keď už som si pýtal, čo všetko chcem na sendvič, všimol som si, že za pultom je mladá, podľa mňa Číňanka. Keď zrazu sa ma opýtala či chcem aj syr. Ale to vieš, Číňania majú ten svoj tenký tón a všetko vyslovujú tak mäkko. Preto ja som namiesto syr (v angličtine Cheese), rozumel čaj (v angličtine Tea), pretože ona to vyslovila nie “čís”, ale “cííí”. Ja samozrejme pohotový som jej odpovedal: Nie, ja nechcem čaj, ja si prosím kávu. Pozrela sa na mňa divne, ja na ňu tiež a ona mi hneď ukázala na syr s otázkou: “Cííííí”? Vtedy som už samozrejme pochopil a z boku som už počul, ako sa moja žena smeje a, hoci ja syr veľmi neobľubujem, bol som z tejto situácie taký dopletený, že som povedal: Áno, chcem syr. Keď sme už boli doma, žena sa ma s úškrnom na tvári opýtala: Dáš si kávu alebo syr? No jasné, však dobre, však sa smej, no tak som rozumel syr a, čo? Aspoň sme sa zasmiali. A máme tak zase o jednu situáciu, navyše na ktorú, keď si spomenieme rozveselí nás to.

2) V práci máme kvôli terajšej situácii prerozdelené obedné prestávky, aby sme neboli všetci spolu v rovnaký čas. A samozrejme, moja práca je tak tolerantná ku každého potrebám, že môžeš byť počas prestávky, kde chceš. Teda aj priamo pri sústruhu.

V jeden deň tohto týždňa som išiel po nejaké náradie okolo jedného sústruhu a tam kolega Paľo, ktorý pracuje na tom sústruhu, mal práve prestávku. Ale to, keby vidíš ako on prestávkoval, tak, keby si odmyslíš pozadie, tie výrobné stroje, hluk a výrobnú halu, tak povieš, že Paľo sedí v nóbl kaviarni na káve s čerstvým koláčikom. Priniesol si tam stoličku, urobil stolík, sedel opretý tak, že nohy mal preloženú jednu cez druhu, v ruke si držal kávu a čítal noviny. A šálku s kávou držal tak decentne, že to celé bolo tak perfektné, že som musel povedať: Wáááu.

Presne ako, keď sedíš niekde vonku pred super kaviarničkou a vychutnávaš si ten relax, vzduch, kávu a proste celkovo ten pokoj. Vôbec ho nerušilo to, že pár ostatných chlapov pracuje, že je tam hluk, že ľudia chodia okolo neho. On si pil svoju kávu a čítal noviny. Úplne bol akoby inde. Na inom mieste. A to sa mi veľmi páčilo. Proste na tú polhodinu aj keď nie fyzicky, ale psychicky dokázal zmeniť miesto a dobiť si baterky.

A prečo som mal potrebu Ti dnes napísať tieto dva moje zážitky? Mal som proste nejaký tušenie, že Ti to mám napísať. A možno to práve potrebuješ čítať. Aby si aj Ty vedel, že na každú situáciu sa dá pozerať, aj inak, ako v skutočnosti vyzerá.

Categories
Blogy

Deň, keď môžem iba byť.

Včera bol piatok a v ten deň sa vždy teším na to, čo všetko doma cez víkend stihnem urobiť.

Hneď, ako som prišiel domov z práce, pokosil som celý dvor, nech mám v sobotu viac času na ostatné. Keď som sa očistil kosačku a chcel som si ísť vyzliecť ešte stálu oblečenú firemnú uniformu, musel som sa smiať, lebo som bol celý od trávy. Dal som všetky veci prať, urobil si kávu a pustil som sa do nového Masternode.

Čo je to Masternode píšem v blogu Ako som to zvládol. Babral som sa s tým až do večera. Ale všetko ukazovalo, že som to nastavil tak, ako má byť, tak som si spokojne ľahol do postele. V duchu som si hovoril, aký som šikovný a, ako sa teším na sobotné ráno, keď sa zobudím, keď vyobjímam svoju ženu, keď nám pôjdem urobiť raňajky a budeme mať krásny deň.

Lenže: človek mieni, Pán Boh mení.

Zobudil som sa skoro ráno, pekne vyspatý, vysmiaty, predstavil som si všetko to, s čím som večer zaspával. Už som sa chystal otočiť k mojej ešte spiacej žene a v hlave som mal už začínajúce polo hriešne myšlienky, keď som si spomenul na Masternode. OK, rýchlo to ešte skontrolujem cez mobil či to stále “Beží”.

A to som nemal robiť.

Pretože som zistil, že som pri nastavovaní toho Nodu zabudol na niečo, a teda nefungoval tak, ako by mal. Niekto by to nechal tak a pokračoval v polo hriešnych myšlienkach. Ja som, ale iný. Mal som plnú hlavu toho Nodu a v myšlienkach som si premietal, čo všetko musím znovu nastaviť, aby to bežalo správne.

Po pár minútach, keď som sa už aj tak iba nervózne prehadzoval, rozhodol som sa, že rýchlo si dám sprchu a idem to nastaviť. Na mobile, ktorý mám vždy na kraji postele, som ešte skontroloval koľko je hodín a, ako som ho dával naspäť na kraj postele, som sa zároveň aj otočil ku žene či ešte spí, ale mobil sa nejako prevrátil a spadol dolu z postele, a to tak, že ťukol o radiátor, ktorý mám kúsok od čela postele. Na ten zvuk sa zobudila moja žena a venovala mi taký pohľad, ktorý patrí do tej kategórie, kedy má muž radšej hrať “Mŕtveho brouka”. Mal som, teda hlavu otočenú k nej, ale v hrudi som ani nedýchal, lebo som videl, ako sa mňa pozrela.

Namrzený som sa zobral a išiel si po svojom. Neskôr som išiel von, pokračovať v kultivovaní našej veľkej záhrady. Ako som si robil kávu a pozeral na dvor z kuchynského okna, zistil som, že k nám začalo chodiť rôzne sfarbené vtáky a napadlo mi, že by bolo fajn, keby sme mali vtáčiu búdku. Môj dedko kedysi choval veľa včiel, vyrábal aj med a ja si pamätám, ako som sa, aj často bál chodiť popod lietajúce včely domov, ale nikdy ma žiadna nepoštípala. Priznávam, že už mi viackrát napadla myšlienka pokračovať v dedkovej záľube. Musím si to nechať dozrieť v hlave. Ale vtáčie búdky som objednal, dokonca aj búdku pre lienky a včely.

Keď som si dve hodiny oddýchol od záhrady, chcel som ísť znovu záhradníčiť, ale som zistil, že moje dlhé nožnice na plot sú už poriadne tupé a samozrejme, nemám doma nič, čím by som ich nabrúsil. Do tejto chvíle som mal pekný deň, všetko sa mi darilo, išlo podľa plánu, počasie bolo krásne a teraz toto. Nahnevalo ma to.

Prišiel som namrzený do kuchyne a žena videla na mojej tvári, že niečo nie je tak, ako by som chcel. Prišla ku mne a objala ma. Ako ma už pozná a vie, čo na mňa zaberá. Opätoval som jej objatie.

Prepáč mi, že som Ťa ráno zobudil.

Aspoň som videla Tvoj smiešny vystrašený pohľad.

Obaja sme sa na toto začali smiať. Milujem, keď mi rozumie. V túto chvíľu som zároveň pochopil, prečo robí prácu, ktorú robí. Že má veľkú trpezlivosť a empatiu.

No tak tento víkend už v záhrade neurobím nič. Ale aspoň strávim čas inak. Sadli sme si von, na dvor a iba pozorovali tých našich operených návštevníkov. Žene som neprezradil, že som objednal pre nich búdky, bude to prekvapenie. Ale ja som už v duchu videl, ako visia na strome. Možno, keby sa tie nožnice nepokazili, tak ešte teraz makám v záhrade až do maxima, večer by som si ľahol zrobený do postele, že by som nevládal už ani ženu objať. Takto si vychutnávam iba byť.

Neviem kto to takto zariadil, že sa toto malo stať, ale Ďakujem.

Categories
Blogy

…tečúca rieka (8.časť)

Tento blog píšem v dobe, keď je svet zastavený. A každý je spomalený, zaseknutý, vyľakaný, zahľadený a  …kvôli vírusu.

Ak si nedáš pozor a nečítaš iba filtrované informácie, Tvoj mozog sa stane obeťou mixovaných správ, z ktorých každá sa snaží dať Ti presne tú overenú a najsprávnejšiu odpoveď na otázku: Prečo? Prečo teraz? Prečo vírus? Prečo v Číne? A prečo, teda USA* má najviac infikovaných ľudí týmto vírusom. Ak postavíš vedľa seba desať ľudí, tak budeš mať desať rôznych teórií o vzniku tohto vírusu. Nie som biológ. A ani sa nesnažím ním byť a vnucovať Ti moje vysvetlenie. Preto všetky ďalšie riadky ber ako môj osobný pohľad na celú vec.

Ja to vidím tak, že svetadiel s “ujom Samom” nedokáže zniesť, že existuje aj iný svetadiel, ktorý je tiež dobrý, úspešný, má šikovných ľudí a kvalitné výrobky.  Uja Sama to vie poriadne napumpovať a vymýšľa jednu smiešnu hlúposť za druhou, ako napríklad zákaz istej značky na svojom kontinente.

Nemám už dvadsať rokov, teda vek kedy som tiež potreboval neustále s niekým súperiť, stále niekoho porážať a byť lepší. Stále reagovať na niečo, aby som sa cítil, ako víťaz, ktorý má posledné slovo. Ale časom som dospel do štádia, keď nepotrebujem byť najlepší. Keď nepotrebujem vždy reagovať, súperiť, porovnávať sa. Načo? Kvôli čomu? V porovnaní s čím?

V knihe Triumf, ktorú teraz čítam (už druhýkrát) je to takto podobne napísané. Plus jedna veta, ktorá sa mne osobne páči: víťazí ten, kto sa vie spájať.

Prečo svetadiel uja Sama neustále súperí a snaží sa byť stále najlepší. Kvôli čomu? (OK, vyhráš každý boj, porazíš všetkých, budeš najsilnejší, naj… a, čo ako sa stane potom? Prestane sa točiť zemeguľa? Nebudú žiadne choroby? Ľudia sa budú dožívať tristo rokov? Nebudú musieť chodiť do práce? Alebo, čo potom? Keď budeš ten naj, sa zastaví svet? Že to už bude konečný stav? Nič potom už nebude? Aké smutné nemyslíš?) Nebolo by jednoduchšie sa s tým druhým spojiť a vytvoriť niečo prínosné pre planétu, život na nej? Namiesto toho Ujo Sam prinesie vírus na súperov kontinent, v snahe zničiť jeho ľudí, ekonomiku, len akosi zabudne, že kto druhému jamu kope, sám do nej spadne, a preto mám pri tom slove USA hviezdičku. Nikto nikoho nezničí.

Áno, je veľa ľudí, ktorí žiaľ zomierajú nevinne. Veľa ľudí je dnes kvôli tomu v strese, strachu, čo bude ďalej. A nakoľko žijem mimo Slovenska, dostávajú sa ku mne aj správy typu: zasekol som sa v UK a chcem sa vrátiť domov na Slovensko. Moja prvá reakcia na takúto správu bola: ako sa môže niekto niekde zaseknúť??? Však vidíš, že od konca decembra 2019 sa šíri vírus, načo sa kurva trepeš niekam v tejto dobe a prispievaš aj Ty k jeho šíreniu? Presne takýto pohľad som na to mal, keď som si to nevedel predstaviť. Ale neskôr som našiel príspevok od jednej rodiny, ktorá sa tiež zasekla a vtedy som to lepšie pochopil. Tehotná žena s manželom sa rozhodli natrvalo vrátiť na Slovensko. Zhodou okolností mali už všetko presťahované, len si potrebovali povybavovať pár formalít a plánovali odletieť domov a tam sa tešiť z bábätka. Lenže v tom čase sa to všetko zastavilo, zrušili sa lety, zavreli hranice, dokonca tá žena ochorela na ten vírus, a tak zostali zaseknutí v UK. Iba s pár vecami, ktoré si nechali pri sebe. Predaj domu si nevybavíš zo dňa na deň, ani sťahovákov nezoženieš z dňa na deň, ani z práce neodídeš z dňa na deň. Bola to hlúpa zhoda okolností. Ktorú som si ja nedokázal dovtedy vysvetliť.

A, keď som neskôr písal so svojou bývalou ženou, tak som zistil, že aj ja som sa zasekol. Napriek tomu, že som šťastný, že mám pri sebe trpezlivú ženu, že mám skvelú prácu, bývanie, mám, čo jesť, mám čas na svoje koníčky. Napriek tomu mám v hlave neustálu myšlienku: Prečo? Prečo sme to nedokázali? Ja a moja bývalá žena. Keď ja som to videl. Nás spolu, ako sme šťastní. Nevidel som to iba ako, keď zavrieš oči a myslíš na niečo. Videl som to tak, že som to mal v sebe, vo svojom srdci. Akoby to, čo vnímaš v ňom bola naozaj realita. Tak, ako som to videl v tomto blogu.

Cítim sa tak ako, keď máš v hlave zaseknutú nejakú pesničku a prehráva sa Ti miliónkrát dookola a nie a nie prestať. Napriek tomu, že existuje kopec iných piesni, ktoré si rád spievaš alebo iba pohmkávaš, táto jedna je akoby hlboko vrytá do Tvojej hlavy, lebo sa Ti neustále vracia.

Niekde som čítal, že je to preto, lebo: v mozgu sa vytvorí akási slučka či reťaz, ktorá stimuluje mozog, aby doplnil text piesne, ktorú nepočul celú, no mozog, keďže text piesne pozná, chce ju dokončiť. Že s niečím podobným mal problém aj Mozart ešte v 18. storočí. Keď ho privádzalo k šialenstvu, keď jeho deti začali na klavíri hrať nejakú skladbu a nedokončili ju. Aby sa melódie zbavil, musel sa sám posadiť za klavír a skladbu dokončiť.

Snažil som sa aj ja posadiť za môj a jej klavír už veľakrát, ale neúspešne. Písal som o tom v tomto blogu. Určite Ti teraz napadlo: tak prečo si s inou a nežiješ so svojou bývalou? No, pretože je to moja žena. Pretože viem, že ja ju neopustím. A viem, že ona neopustí mňa, že pôjde tam, kam pôjdem ja. A zároveň viem, že so svojou bývalou by som už nedokázal pokračovať, aj keď v možnom niečom novom. Napriek tomu, že ju mám z hĺbky srdca veľmi rád. Len sa z toho cítim smutný a sklamaný, lebo som videl ten náš príbeh, ktorý sa nikdy nestal tak, ako som ho videl.

Premýšľal som a…

A?

Categories
Blogy

Krásne Vianoce ľudia.

Pred dvomi týždňami som bol v Dubline. Prvýkrát. Možno aj posledný, to netuším.

Ale atmosféra na letisku bola úžasná. Neodpustil som si foto so Santa Clausom, ktorý tam bol vystavený. Nakúpil som tam kopec drobností s írskym motívom, zopár darčekov pre moju rodinu a  bol som šťastný, že pribudlo ďalšie miesto na zemi, kde som bol. Keď som si zhruba mesiac predtým kupoval letenky, nebol som dvakrát nadšený, že spiatočná letenka je s prestupom v Dubline, pretože to pre mňa znamenalo stráviť ďalších pár hodín navyše v neznámom meste. Ale, keď som bol už tam, na letisku v Dubline cítil som sa šťastne. Dokonca už ľudia v lietadle boli iní. Takí akoby jedna rodina. A všetci sa tešili na pristátie pre nich doma. Moja spolu sediaca v lietadle videla na mne, že som v Írsku prvýkrát, vysvetlil som jej, že som bol na školení a na ten deň som už nezohnal letenku s priamym letom domov, iba s prestupom v Dubline. Ona bola priamo z toho mesta a zaželala mi, nech sa mi u nich páči.

Dobre, bol si v Dubline a, čo chceš týmto povedať?

Teraz je čas Vianoc. Pre mňa najkrajšie obdobie roka, na ktoré sa veľmi teším  a tie dni sú pre mňa akoby sväté. V posledných rokoch čoraz častejšie počúvam, ako ľudia nadávajú a stresujú sa kvôli vianočným nákupom a prípravami na Vianoce. Ja som tiež bol nahnevaný, že musím letieť “zbytočne” do Dublinu a premrhať tam svoj čas. Ale dnes viem, že to bolo a malo tak byť. Že som tam našiel nejakého írskeho ducha, kľudného a pre mňa veľmi príjemného.

Že nemáš darček alebo si nezohnal presne ten darček, ktorý si chcel? No a, čo? Zrejme to tak malo byť a máš potešiť niečím iným. Ja som zhruba pred mesiacom poslal svojej vzdialenej rodine balík s vianočnými darčekmi cez nemenovanú kuriérsku službu. Na tú adresu mi táto kuriérska služba balíky doručila už viackrát. Ale tento balík zrejme doručoval nejaký nový kuriér, ktorý vraj nenašiel tú adresu, potom vraj adresát balík odmietol, a preto balík bude vrátený na moju adresu. A ešte ako čerešnička na torte: vrátenie takéhoto adresátom odmietnutého balíka vraj bude trvať 6-8 týždňov. Takže vlastne ja pre svoju rodinu darčeky nemám. Netuším, kde sa momentálne nachádza môj balík, ale mám sa obesiť? Aj, keď som bol na to nahnevaný a viem, že túto kuriérsku službu už v budúcnosti nikdy nevyužijem, čo narobím? Neurýchlim ani nijako už neovplyvním to, aby boli vianočné darčeky u mojej rodiny.

A tak isto viem, že večer v deň Vianoc, budem sedieť pri stromčeku a iba sa ticho pozerať na všetky tie svetlá a vdychovať čaro Vianoc. Aj napriek tomu, že na Vianoce idem ešte do práce. Sú Vianoce. A Vianoce sú vo mne. Nie všetko to okolo mňa.

Ale veď Vianoce to sú darčeky…

Áno, jasné, že sú. Hoci pre mňa Vianoce to je predovšetkým vôňa mandariniek. Pripomína mi to detstvo a mám rád tú vôňu.

A samozrejme, po piatich rokoch som si aj ja sám sebe kúpil vianočný darček. Dokonca dva.

Najkôr som si kúpil štuple LOOP.  To je parádna vec, ktorú som prvýkrát skúšal, ako som pred dvomi týždňami letel na a zo školenia(aj do Dublinu). Stlmilo mi to vonkajší hluk v lietadle viac ako o polovicu, s tým, že som zároveň, aj počul ak mi niekto niečo hovorí. A viem, že už ich budem brávať na každú svoju cestu.

A druhý darček, ktorý som si kúpil je prsteň OURA.  Ten prsteň ma doslova núti hýbať sa. Vyhodnocuje mi spánok, teplotu, tep, počet krokov, ktoré urobím za celý deň, predpovedá mi aký budem mať deň a, čo by som mal urobiť, aby bol môj deň, čo najlepší.

Ale aj tak najkrajší darček je pre mňa ten pocit, ktorý si vytvorím ja sám v sebe. Možno iba tým, že niekomu po pár rokoch úprimne pošepkám: Ďakujem. Toto sú pre mňa Vianoce.

Krásne Vianoce ľudia.