Category: Blogy

Categories
Blogy

Rozhodnutie

Sú ľudia, ktorí sa na Teba pozrú a vedia opísať Tvoj život, Tvoje pocity, vlastnosti, to čo robíš zle, v ktorých situáciách sa zdržuješ zbytočne… Vedia Ťa dokonale prečítať. Obdivujem takých ľudí. Preto som včera takého človeka navštívil. “Dokedy sa chceš takto v živote ešte trápiť a hádzať si sám polená pod nohy?” “Dokedy budem vládať.” “Ale Ty už veľa nevládzeš. Prečo sa silou držíš niečoho, čo Ti nič nedáva?”

Každý človek si v živote hľadá niekoho, s kým môže naplniť svoj sen. Trvá vždy poriadnu chvíľu, kým natrafí na toho správneho človeka. Väčšinou sa musíme veľakrát popáliť, aby sme našli ihlu v kope sena. A potom, keď si myslíš, že si ju už našiel, zistíš že je to celé “realita”, ktorá existuje iba v Tvojej hlave. Pretože Ty to síce chceš, ale to je stále málo. Je to ako keď sa dohodneš s niekym, že budete spolu staviať vežu, ale po čase zostaneš iba sám. Ten druhý si to rozmyslel. Teda veža, ktorá bola na každej strane rovnaká, lebo ste ju stavali spolu sa zrazu začne nakláňať na jednu stranu, pretože je stavaná iba z Tvojej strany. A je na Tebe či v stavbe pokračuješ sám alebo sa na to celé vykašleš a začneš robiť niečo úplne iné.

 

Pretože nie vždy to, čo si myslíš, že vieš najlepšie – je práve to, čomu sa musíš venovať. Môžeš, ale nemusíš. Každý zlom v Tvojom živote Ťa môže otočiť úplne na nové skúsenosti. Každý človek má v sebe dve stránky, jedna je dominantná a druhá menej. Niekto však tú druhú tak potláča, že jej vôbec nedáva šancu.Tak ako jing a jang. V každej farbe je aj malý kúsok tej inej, opačnej farby. Aby bola rovnováha dokonalá.

 

Plakal som ako dieťa, lebo nie vždy je príjemné počúvať to, čo v Tebe existuje, vieš o tom, ale nechceš si to priznať. Cítil som zlosť, hnev a hanbil som sa, že plačem, hoci viem, že to všetko patrí k životu. (plakal som je myslené na stretnutí s tým vyššie spomínaným človekom)

 

Každý stojí občas pred rozhodnutím – čo ďalej, pretože cíti, že sa musí pohnúť z miesta. Keď sa pozrieš na vežu v Pise, ktorá je šikmá – je to síce rarita a niečo, čo iní ľudia chodia obdivovať, ale šikmá veža postavená Tebou neplní tento účel. Celý život je akoby rozhádzaný. Hluchému človeku vravíme: Ľúbim Ťa. Slepému malujeme obraz. Pritom možno stačí iba napustiť si vaňu, ukludniť si myseľ a priznať sám sebe: som síce na zlej ceste, ale vždy sa da vrátiť späť.

Categories
Blogy

Každý potrebuje pohladenie

Nie každý, kto sa narodí v jednom meste, tam aj zomrie. Nie každý, kto je vedený k nejakému učeniu, v ňom zostane po celý život. Tak ako nie každý, kto v mladosti miluje nejaký šport, sa mu venuje aj v dospelosti.

Napriek tomu, že som vyrastal v katolíckej rodine, začal som vo veku, keď som už bol oficiálne dospelý pociťovať akýsi nesúlad, rebelstvo v sebe, že potrebujem byť iný, niečo dokázať, robiť inak ako ma naučili rodičia, akoby som chcel vyjsť z kože. A tak som odišiel z domu. Pretože aj keď rodičia do mňa “zasadili dobrý základ”, potreboval som robiť šialené veci.

 

Spoznal som iných ľudí, iný spôsob života, iné praktiky. Zistil som ako sa ľahko dostanem tam, kde je zamknuté, ako ľahko sa dostanem k tomu, čo má niekto iný na ruke, ako ľahko si vezmem niečo, čo si niekto kúpil, aké “zábavné” je vojsť do vlaku bez jediného haliera a vystúpiť ako boháč. Ale spoznal som aj veľa bolesti v ľuďoch. Že nie každý, kto sa dostane tam, kde je zamknuté je šťastný, že nie vždy spí pokojne.

 

Raz sme sedeli v noci v parku a oproti na zemi ležal opitý muž. Ja som sa mu začal posmievať na plné ústa, že aký ožran, ale “kolegyňa od fachu” ma hneď umlčala slovami:

Prečo sa mu smeješ? Vieš vôbec čo potrebuje?

Chytila moju dlaň, pohladila sa po líci a povedala:

Toto.

Neskôr, keď som išiel domov v sebe naoko šťastný všimol som si cez okno električky muža na vozíku, ako prechádzal medzi križujúce sa koľaje, bol sám, ale bol taký šikovný, že ma to dojalo.

 

O necelý rok som sa stal otcom a môj život sa otočil o 360 stupňov. Veci, ktoré som dovtedy nevnímal sa zrazu stali pre mňa bežnými. Všetko bolo zrazu iné. Vďaka môjmu dieťaťu som prestal so všetkým tým, čo ma akože napĺňalo. Zrazu som začal vnímať život z tej inej strany. Často som myslel na to, aké zraniteľné môže byť moje dieťa vtedy, keď ja pri ňom nebudem. Pretože po svete chodia stále ľudia, ako som bol dovtedy ja.

 

Možno si povieš, že si nezaslúžim byť otec a mať dieťa. Ja si zase myslím, že každý si zaslúži byť rodič. Každý si zaslúži zažiť a zažívať ten úžasný pocit – byť zodpovedný za niekoho, snažiť sa byť pre niekoho vzorom. Každý rebel si zaslúži dostať šancu. Dostať pohladenie od života. Možnosť ukázať, že to zlé čo robí, je len volanie o pomoc, o pozornosť.

 

Viem, že nemožno hádzať všetkých ľudí do jedného vreca, že nie každý zvláda svoju úlohu tak, ako sa očakáva. Všade sú biele vrany.

 

Bývam v malom meste, v okrajovej časti, kde je ticho, kľud a pre mna božský pokoj. Milujem svoj balkón. Je to snáď najlepšie miesto pre mňa, pretože tam vnímam akoby očistu svojho ja, ako keď spokojne vyjdeš z relaxačnej vane. Často tam stojím, pozerám sa na prírodu alebo zavriem oči a vydržím tam byť bez slov. Podo mnou býva veľmi stará pani, ktorá tiež zvykne tráviť čas na balkóne. Vždy, keď ju vidím a pozorujem jej trasúce sa ruky, spomeniem si ako som bol kedysi hlúpy a venoval svoj čas veciam, ktoré by som už nikdy viac nezopakoval.

 

Nech robíš v živote akúkoľvek vec, osud Ťa vždy nasmeruje tam, kde Ťa chce vidieť. Škoda, že nie každý dostane do daru niečo, čo zmení jeho život. Možno niekomu stačí naozaj iba to jedno pohladenie a otvorí sa mu nový svet. Pretože každý má právo byť šťastný a vo svojom vnútri spokojný. Kedysi som si myslel, že som silný, že sa mi nič nemôže stať. Dnes viem, že byť silný je niečo úplne iné. Napríklad ten muž na vozíku.

Categories
Blogy

nedeľná omša

Tento víkend som strávil u rodičov. V nedeľu ráno sme všetci pekne šlapali do kostola. Nie vždy tam idem rád, ale včera som šiel rád. Pretože som vedel, že kostol majú nanovo vymaľovaný.

Mne osobne sa páčia jednoduché veci, pretože potom vynikne to, čo je dôležité. A preto nemám rád, ak je kostol preplnený sochami, maľbami a neviem čím, že človeka počas celej omše všetko toto vyrušuje.

 

Áno viem, niekto môže povedať – ak človek verí a má v srdci Boha, počúva kňaza a nič ho nemôže pri tom rušiť. Každý má svoj pohľad, ja píšem ten svoj. Nikoho neodsudzujem. Aj keď ja by som urobil totálnu zmenu omše, kde by to celé bol akýsi rozhovor, otázky a odpovede, kto čo prežil, aký má na to názor ten druhý, teda vzájomné rešpektovanie a pochopenie svojho života, pretože mne osobne je veľa vecí z Biblie veľmi nezlučitelných s mojím chápaním.

 

A tak som bol rád, že keď som vošiel do kostola, bol vymaľovaný úplne jednoducho – podľa mňa úžasne – biela a jemná žltá farba, obrazy ešte neboli zavesené, čo som ja osobne vnímal ako pozitívum, pretože som sa plne sústredil na kňaza a počúval som ho. Aj keď priznávam – občas mi ušli myšlienky, pretože neviem ešte byť neustále v prítomnosti, ale bolo to iné ako keď som napr. v kostole v mojom meste, pretože tam celý čas pozerám po stenách, kde končí táto maľba a kde začína iná, aká je to farba, kto je asi na tej soche…

 

Vyrastal som v katolíckej rodine, mám absolvované niektoré sviatosti. Počas stredoškolského štúdia som bol každý večer v kostole, raz za mesiac sme sa stretávali v katolíckom spoločenstve a čítavali si rôzne články. Pamätám si – raz sme mali takú hru, kde si každý vylosoval nejaký papierik a to, čo bolo na ňom napísane – to ho bude v živote sprevádzať. Ja som tam mal: Pane nespoliehaj sa na mňa, lebo Ťa hneď zradím, pokiaľ ma Ty na chvíľu opustíš. X-krát som si na toto spomenul, pretože x-krát urobím vždy nejakú hlúposť vo chvíli, keď mám byť silný.

 

Jedna priateľka mi raz napísala : “aj slovo môže zabiť”. Nechápal som to, tak mi to vysvetlila, vraj keď doktor povie, že má pacient rakovinu, človeka to hneď zlomí a nepomôže mu nič, ani lieky, lebo začne tomu veriť, hneď sa odpíše, vidí sa ako už umrie, jeho zdravotný stav sa začne zhoršovať, napriek tomu, že to mohli byť iba slová a doktor sa mohol mýliť.

 

Tak isto aj na mám tie slová z tej hry stále v hlave. Keď som bol ešte slobodný, tak som veľmi rád čítal knihy, ktoré napísal Edgar Cayce. Modlieval som sa každý večer a vždy po skončení som povedal ešte jednu Edgarovu vetu, ktorá je podľa mňa veľmi krásna: Bože daj, aby som našiel toho, kto ma naplní láskou, pokojom a úctou k Tebe a toho, pre koho ja môžem urobiť to isté. Modlil som sa túto vetu poctivo tri roky a potom som spoznal ženu, ktorá síce bola v mojom živote omylom, ale vďaka nej som spoznal moju terajšiu ženu. A tak s odstupom času viem, že každý omyl je vlastne niečo dobré pre našu budúcnosť. Je pre nás posunutie. A ja ďakujem Bohu, že ma posunul sem. Pretože viem, že Boh som ja, moja žena, moja dcéra a naša rodina.

Categories
Blogy

Ľúbim Ťa Katka

Čo všetko dokáže človeku znepríjemniť deň a často stačí jediné slovo od milovanej osoby a celý deň je zrazu presvetlený. Všetky starosti, ktoré má človek v hlave sú zrazu akoby úplne malá gombička, pretože tu je niekto, kto Ťa dokáže pohladiť.

Neviem ako dlho sa už vraví o prechode TV vysielania na digitálnu TV. Ja napriek tomu, že mám mať dobrý signál, počas sledovania vidím v poslednej dobe namiesto ľudských postáv iba nejakých “kockovaných marťanov”. Tak som sa konečne rozhodol, že využijem aj ja nejakú tú komerčnú ponuku, ktorú si aj kolegovia z roboty chvália.

 

Keď som došiel domov so “škatuľkou”, ktorá údajne zmení moju kvalitu TV signálu, tak som zistil, že nemám dostatočne dlhý kábel na prepojenie jednotlivych zariadení. V duchu som si hneď začal nadávať – 4roky som mal doma presne tento kábel a presne takú dĺžku, akú teraz potrebujem nevyužitý, tak som ho vlani daroval jednej známej. Pomyslel som si – toto je zákon schválnosti, pretože už bol večer, takže kábel už nikde nezoženiem. A tak sa rozčarovanie, ktoré som mal pri odchádzaní z predajne zmenilo na zlosť z bezradnosti, že dnes už nemožem nič urobiť.

 

Akoby naschvál neviem čo dnes bola za noc, ale vietor ktorý sa dnes preháňal nad Slovenskom, mi šialene pískal celú noc pod dverami, že som sa budil snáď na každé šuchnutie. Takže ráno – nevyspatý idem tradične do sprchy a – teplá voda netečie. No fajn – to bude deň! Neznášam, keď som spotený, pretože potom som nervózny. V práci na webe hľadám číslo, že zavolám na bytové družstvo – lenže sa mi ozval tón, ktorý sa ozýva vždy, keď volané číslo už neexistuje. Adrenalín mi stúpol.

 

A v tom mi prišla sms od mojej ženy  – vraj nech mám pekný a kľudný deň, pretože ona na mňa myslí. Po prečítaní týchto slov sa moja myseľ akoby upokojila, pretože som si uvedomil, že sa rozčuľujem nad vecami, ktoré viem, že sa určite vyriešia a ja nič nezmením na ich urýchlení. Milujem svoju ženu, lebo je úžasná a vždy vie, kedy a ako ma má upokojiť. Lebo stačilo od nej pár slov a ja som zase kľudný. Lebo viem, že to, čo je v živote dôležité je ona, že ja a ona sme spolu a že sa nemusím zbytočne trápiť a stresovať nad niektorými vecami. Viem si predstaviť aký nervózny by som bol ešte teraz, ako by som vyžaroval zo seba zlosť, keby neexistovala moja žena. A viem, že dnes keď kúpim ten nešťastný kabel sa cestou zastavím v kvetinárstve a kúpim svojej žene červenú ružu, aby vedela, že ju milujem.

Categories
Blogy

to naše slovenské

Pracujem vo firme, v ktorej ak je jeden týždeň bez nejakého auditu alebo zahraničnej návštevy – tak niečo nie je v poriadku. Veľmi často k nám chodia japonskí “bratia”, ktorí zvyknú priniesť nejaké exkluzívne veci typické pre ich krajinu.

Pred asi 5rokmi som bol práve na obede, keď prišiel za mnou jeden japonec s veľkým úsmevom na perách a ponúkal mi nejaký balíček, vraj je to ich lahôdka a mám to ochutnať. Ja som mu vravel, že ja to nemám rád, ale keď toľko naliehal, tak som si to vzal s tým, že doma to niekto snáď zje. Lenže on stále naliehal, vraj nech to otvorím hneď a ochutnám – akoby chcel vidieť, že mi to chutí. Tak som mu chcel urobiť radosť a otvoril som balíček, v ktorom boli 4 malé obdĺžniky, nejaké vylisované morské chaluhy alebo ktovie čo – bolo to veľmi tenké a zelené, pre mňa vôbec neatraktívne, ale on sa tváril akoby mi dal nejaký národný poklad, tak som mu nechcel pokaziť nadšenie, začal to som jesť a v duchu som si myslel : preboha len dúfam, že tam nie sú pomleté nejaké chobotnice alebo čo, lebo ja morské príšery neznášam. Bolo to chrumkavé ako zemiakové lupienky. Počas jedenia som sa premohol a dal som mu výrazom najavo, že: wááw, aké chutné, fakt mňam. On celý šťastný, že mi to chutí – odišiel. Vravím si: no, veď aj takto treba nadväzovať medzifiremné kontakty.

 

Druhý krát zase priniesli: zelený čaj z hnedej ryže. Samozrejme ja hneď ochotný som ho šiel degustovať, čo som neskôr oľutoval, pretože to chutilo ako vyvarená voda zo zhorenej ryže, tak som tým polial trávičku.

 

Dnes som našiel zase od nich novinku: čaj, ktorý vyzeral už aj obalom pútavejšie ako ten predošlý – Japan Red Ginseng Tea – vravím si – veď obal predáva. Tak som si vzal dva, ponúkol kolegyňu, ale ona že sa toho bojí, že Bohvie čo tam je?  Ale ja hlavný degustátor som si povedal – veď žeňšeňový čaj nemôžu pokaziť, veď to musí byť super. Pretože aj napr. sypaný čaj Maté so žeňšeňom – je podľa mňa čaj No.1. Lenže tento ich chutil ako čaj z pomletej mrkvy v presladenej vode.

 

A tak, keď som prišiel domov, vyhral to u mňa štamperlík klasickej slovenskej 38% hrušky. A pritom som si v mysli premietol, že aké je to v živote často zvláštne – stále skúšame, hľadáme, niečo čo je extra, neobvyklé, iné, nové a neviem aké a nakoniec aj tak zistíme, že to čo je pre nás najlepšie máme doma. To naše slovenské.

Categories
Blogy

Logika.

Tento týždeň bolo jeden večer dcére “zle na duši”, tak som jej povedal, že jej dám pred spaním to, čo som sa naučil na kurze Reiki, na ktorom som bol už veľmi dávno. Na druhý deň mi vravela, že aj ona by si chcela ten kurz urobiť, že možno  sa jej na niečo v budúcnosti zíde.

Tak som začal hľadat, kde najbližšie sa taký kurz robí. Pri hľadaní mi ušli myšlienky do čias, keď som ten kurz robil ja, že to bolo(pre mňa) v – na prvý pohľad veľmi divnom hoteli, ale potom vo vnútri a celkový dojem z hotela a z mojích dvoch školiteľov- muža a ženy, bol pre mňa veľmi pozitívny.

 

Pracoval som vtedy v zamestnaní, kde som musel celý čas stáť na nohách a chodiť z miesta na miesto. Počas kurzu sme mali robiť istý úkon, že sme stáli v kruhu a mali sme vyskakovať do výšky s vystretými rukami dohora. Ja som to po chvíli vzdal so slovami, že nevládzem, lebo celý čas v práci stojím a bolia ma nohy. Prišiel za mnou školiteľ a začal ma povzbudzovať, že pokiaľ vládzem rozprávať – musím vládať aj skákať, chytil ma pod pazuchy a začal ma jemne nútiť, aby som pokračoval ako ostatní v skákaní.

 

Potom pripravila školiteľka obed, ktorý som ešte nikdy v živote nejedol. Úplne jednoduché, ale zdravé jedlo, ktoré robím občas aj doma a moja dcéra ho zbožňuje.

 

A tak som pri tomto premýšľaní začal hľadať týchto dvoch školiteľov. Nakoniec som našiel informáciu, ktorá sa ma dotkla. Školiteľka mala pred pár rokmi smrteľnú nehodu. Tá, ktorá bola tak pozitívna žena, že z nej sálal úsmev a radosť. Viem, že som ju stretol ešte raz po kurze na výstave o zdravom životnom štýle, ale som sa jej neprihovoril, len som sa z diaľky na ňu usmial.

 

Nie všetko, čo sa zdá na prvý pohľad divné, pre našu myseľ nelogické, musí také byť vo vnútri. Možno v tom vnútri prežijeme niečo krásne, čo nás poznačí na celý život. Pokiaľ sa nebudeme tomu brániť a nebudeme sa odvolávať na logiku. Ľudia odídu a ani si neuvedomíme, že už im nemôžeme nič povedať. A tak som potom sedel ako kôpka nešťastia a tváril sa, že ešte stále hľadám, keď prišla moja dcéra, sadla si vedľa mňa a vravi:

Netráp sa tým.

Netrápim sa.

Veď vidím, že Ťa to trápi. Cítim to z Teba.

Ľudské srdce je tak malé, ale toľko veľa bolesti sa do neho zmestí, že niektorí ľudia ako ja to nevedia skryť.

Categories
Blogy

Čo je pre Teba dôležité?

Minulý týždeň nám vypovedala v chladničke žiarovka. Pokým som kúpil novú, bola chladnička dva dni bez svetla. Pretože už ma dcéra súrila, že nech konečne vymením tú žiarovku, lebo ona keď vidí v chladničke tmu, tak jej ani jesť nechutí. Tak jej vravím : ved to je fajn, aspoň schudneš bez námahy a nemusíš cvičiť to Tvoje “pilates”. Dnes zase  vypovedala baterka v nástenných hodinách. Ešte som sa snažil ženu presviedčať, že veď dnes ráno ešte hodiny išli. Nato som dostal hubovú polievku, vraj hodiny nejdú už dva dni.

Keď som po skončení štúdia začal pracovať, miloval som ležať v tráve a pozorovať ako sa pohybujú oblaky na nebi. Jav, ktorý sa odohráva denne, ale my to vnímame ako samozrejmosť. A pritom je to také krásne, také pominuteľné a zároveň inšpirujúce, lebo každú chvíľu sa oblak mení a podobá na niečo iné. Tak ako myšlienky v nás sa neustále menia.

 

Keď čakáme návštevu – robíme doma veľké upratovanie, nákupy a  pohostenie. Pripravujeme “niečo pekné” iba pre oči. Duša zostáva nepovšimnutá. Svoju pubertu som mal veľmi intenzívnu a obdivujem svojich rodičov, že to so mnou zvládli. Vždy, keď som sa vrátil domov mama sa ma pýtala stále to isté : kde som spal a čo som jedol. Nikdy sa ma nespýtala čo som robil, ako sa cítim, či mám dievča, či som zaľúbený, šťastný. Stále to boli veci iba pre oči.

 

Nevyčítam jej to, ľúbim ju. Je to moja mama. Ale som veľmi pyšný, keď priatelia mojej dcéry vravia, že by chceli takého rodiča ako som ja. Lebo s dcérou sa často otvorene rozprávame. Lebo sme ako dvaja kamaráti. Lebo viem, že ona ma chápe a ľúbi a ja ľúbim ju.

 

Od nepamäti milujem deti a veľa ľudí mi už povedalo, že s deťmi to naozaj viem, hoci musím priznať, že kedysi som svoje vlastné dieťa nikdy nechcel mať. Pretože som chcel žiť ako nejaký Casanova. Ako hrdina a lámač ženských sŕdc. A za toto ďakujem svojej žene, ktorá dokázala zmeniť divokého koňa na verného manžela.

 

Keď bola dcéra ešte veľmi malá, často som ju bral do prírody a pocit, ktorý som cítil ja, sa jej snažil dať do srdca, aby to aj ona vnímala tak ako ja. Raz na jar sme boli pri jednom strome a tam boli ľuďmi polámané konáre s pukmi kvetov. Možno si niekto chcel vziať domov zopár vetvičiek, ale si to rozmyslel. Tak som dcére povedal, že konárik plače, lebo sa tešil, že pôjde k niekomu do rodiny a urobí mu radosť, keď roztvorí svoje puky a preto si ho zoberieme my. Dodnes počujem ako celou cestou domov dcéra svojím ešte veľmi detským hlasom vravela : konárik plače.

 

Odkiaľ  berieme istotu, že my – ľudia sme pánmi tohto sveta? Všade sa píše, že máme chodiť do prírody, nájsť tam svoj pokoj, kľud v srdci, že máme objímať stromy, lebo to lieči a odoberá z človeka negatívnu energiu. A Ty si často ani neuvedomíš, že objímaš strom, do ktorého si v mladosti kopala. Ten strom nie je ako človek, že Ťa odoženie. Nepovie Ti: choď preč, ani keby vedel rozprávať.

 

Milujem svoju rodinu, milujem svoju ženu. Milujem, keď ju môžem objať a dýchať jej šťastím na ucho. A milujem prírodu a snažim sa žiť v súlade s ňou, pretože ona tu zostane, aj keď my všetci odídeme.

Categories
Blogy

Láska je len slovo

Pokiaľ človek zažije v živote iba sklamanie, je veľmi  pravdepodobné, že v budúcnosti neverí ničomu a nikomu. Ani keď sa objaví niekto, kto by ho vyniesol do nebies. Keby mohol.

Žil raz jeden žobrák, ktorý bol slepý a každý deň sedával pred obchodom, aby vnímal okoloidúcich ľudí. Človek, ktorý nevidí, vníma inak. Pamätá si človeka, ktorý prechádza okolo neho denne, pamätá si vôňu, hlas, vníma pohľad človeka, vidí oveľa viac ako ten, ktorý ma zdravé oči.

 

A tento slepec ako každý iný človek, keď dospel, začal túžiť po láske. Pretože veril, že keď sa ho dotkne láska, keď nájde niekoho, kto ho bude vnímať ako seberovného, že prestane byť slepý. Ale pretože mal tento handicap, zažíval iba sklamanie a opovrhnutie. Až po čase, keď už bol v druhej polovici svojho života spoznal ženu, ktorá bola iná ako všetky ostatné, ktoré sa pri ňom zastavili. Ktorá sa k nemu správala inak, ktorá ho brala takého, aký je. A hoci tá žena denne okolo slepca iba prechádzala a venovala mu vždy iba pár minút z celého dňa, bol to pre neho ten najväčší dar, ktorý mu mohla dať.

 

Zvykol si na ňu, na jej slová, na jej smiech, na jej vôňu a vôbec mu nevadilo, že ju nevidí, že nepozná jej farbu očí, bola pre neho tá najkrajšia žena. Slepec sa do tejto ženy zalúbil. Bol čoraz viac presvedčený, že keď bude s tou ženou, keď sa budú rozprávať, keď sa ona dotkne jeho očí – on uvidí. Bola pre neho nádej, viera, že sa splní to, po čom túži. Že sa stane zázrak.

 

Lenže tá žena začala od istého času chodit za slepcom čoraz menej. Nemala čas, iba mu povedala ahoj a zase sa  ponáhľala. Občas mu iba z diaľky zakričala, že to skoro ani nepočul, iba cítil, že išla okolo. A tak sa slepcovi zrútil celý svet. Celá jeho nádej sa rozpustila ako lyžička cukru v horúcom čaji. Hneval sa sám na seba a zároveň na celý svet, že mu nedal šancu povedať jej o svojej túžbe, o svojom sne.

 

Kedysi som veľmi často a rád navštevoval  Dóm sv. Alžbety v Košiciach. Dodnes si pamätám jednu scénu – ako som vošiel, po pravej strane je taký nosný stĺp a vedľa neho je socha nejakého svätca. Pri tejto soche stála žena, uprene sa pozerala na tú sochu a pravou rukou sa jej dotýkala. Na pár minút som sa zahľadel na túto ženu a v duchu som si pomyslel, že musí mať veľmi silnú vieru. Pretože ak človek zo srdca niečomu silno verí, viem že sa to splní. A z tej ženy išiel taký pokoj a nádej, že verím v to, že sa jej želanie, ktoré vkladala do toho dotyku s tou sochou splnilo.

 

Keď sa skončil môj prvý vážny vzťah, priateľka mi darovala na rozlučku knihu : Láska je len slovo. V nej sa hlavný hrdina obesil, pretože už nevedel, čo má urobiť pre záchranu lásky k žene, ktorú neskutočne miloval. V reálnom živote nežijeme podľa nejakej knihy a nebudeme sa vešať. Ale ktovie ako to skončí príbeh každého jedného z nás. Preto ak niekoho miluješ, tak daj zo seba tie slová tomu, komu patria. Neodkladaj to na neskôr. Na potom. Lebo to “potom” už nemusí byť nikdy.

Categories
Blogy

Firemná večera.

Niekedy stačí človeku málo, jedno pozvanie na večeru a deň je od rána krajší. A aj keď nie vždy to, na čo sa tešíš aj naozaj vyjde, je na Tebe ako na to zareaguješ.

Dnes večer ma mala čakať firemná večera. Majiteľ firmy pozval celé naše oddelenie na večeru ako poďakovanie, že je s nami spokojný. Samozrejme – kolegyňa, ktorá vie všetko najlepšie sa hneď podujala, že vyberie miesto kam si pôjdeme sadnúť. Vravim si : veď prečo nenechať človeka robiť to, čo ho baví? Nakoniec sme sa zhodli na jednej reštaurácií, o ktorej z vlastnej skúsenosti viem, že tam veľmi dobre varia, je tam romantické prostredie a zhodou okolností som tam bol aj so svojou ženou, keď sme mali výročie. Kolegyni vravím, že som tam bol so ženou a objednal som “Tanier pre dvoch” a boli tam všetky druhy mäsa, veľa rôznej oblohy a všetko možné a že to bolo naozaj vynikajúce. Jej zasvietili oči a vraj : aj ona si dá také isté so mnou. No ale keď si predstavím mňa a ju – viem, že mne by zostalo asi pár hranolčekov a jedno malé mäsko. Ja sa skôr teším na moju novú kolegyňu, s ktorou som ešte nebol na takejto akcii, lebo rád pozorujem ľudí aj takto inak.

Žena sa ma ráno provokatívne spýtala, že dokedy sa asi zdržím, či si má vybaviť nejakého au – pair dohliadateľa, tak som jej venoval pohľad, ktorý vravel : no len sa opováž!

Neskor sme sa v práci dozvedeli, že večera dnes sa odkladá o 2týždne neskôr kvôli nejakej zahraničnej návšteve, tak sme s kolegami začali blbnúť. Veď je piatok a to už je pracovná morálka skoro na nule. Tak si napríklad predstav situáciu : sedia chlapi a rozprávajú sa, jeden sedí o pár metrov ďalej a venuje sa práci, keď zrazu povie : tento kus je totálne zle vyrobený, toto tu je urobené zle, nepáči sa mi to..– nikto z tých diskutujúcich to nezaregistruje, že vôbec niečo povedal. Ale ak povie : jáááj, takú mám chuť na sex – všetci sa hneď otočia. Pritom každý trvdí, že sex nie je to podstatné. Je to niečo, čo každého zaujíma, ale vtedy keď sa nikto nepozerá, keď ho nikto nevidí, aby si náhodou niekto nemyslel, že je nejaký maniak alebo úchyl. Veď je to normálna vec predsa. Ako keď sa niekto rozpráva o varení, o oprave auta. Jasné, že sex je vec intímna, jasné že tam platí odtiaľ – potiaľ, ale prečo robiť z toho tabu? Veď zakázané ovocie najviac chutí. Ak si niečo zakazuješ – podvedome sa k tomu viac pútaš.

Tak ak nám dnes nevyšla firemná večera, aspoň sme sa dobre pobavili. Ved aj v živote je veľa chviľ, keď si niečo plánuješ, tešís sa a nakoniec sa to celé zrúti. Niekto by preklínal a hromžil. Ale preco? Veď je toľko iných príležitostí ako sa tešiť a vlastne ako v mojom oblúbenom filme zaznie veta : nie je žiadna obyčajná chvíla, vždy je niečo, čo sa práve deje, niečo krásne. A ja sa teším až dôjdem dnes domov a prekvapím svoju ženu a budem jej môct venovať svoju prítomnosť. Lebo to je pre mňa to najkrajšie.

Categories
Blogy

Jeden muž a jedna žena

Aj Ty si niekedy myslíš, že manželstvo, spolužitie alebo vzťah muža a ženy je jeden veľky zázrak? Veď muž a žena – dvaja úplne rozdielni ľudia a predsa – denne sa vrhajú do niečoho spoločného. Až je niekedy neuveriteľné, že tak rozdielne bytosti majú vlastne tvoriť jeden pár na celý život.

Kedysi dávno som pozeral jeden dokument o reakcii muža a ženy na jednu situáciu. Bol december a muž so ženou boli v meste na prechádzke. Išli okolo výkladu s kožuchmi. Žena sa s túžbou v očiach zastavila a vraví mužovi : aký krásny kožuch, určite by mi bolo v ňom oveľa teplejšie ako v tomto mojom starom a už obnosenom kabáte.  Nato sa jej muž opýtal, či si ho chce kúpiť. Ona odpovedala : nie, veď v tomto kabáte ešte vydržím. A potom tam ukázali vnútorné monológy oboch. Žena bola nahnevaná akého má “slepého” muža, keď nepochopil, že ona ten kožuch chcela a muž zase bol rád, že ušetril peniaze – veď sa jej predsa pýtal, či ho chce, ale povedala že vydrží, tak vydrží.

 

S jednou priateľkou sme sa kedysi stále doťahovali : muži versus ženy, kto je v čom lepší a tak podobne. Vždy, keď sme boli v reštaurácií, sme si všímali ostatné páriky, keď si objednávali jedlo, že čo si asi myslí žena a čo muž, podľa čoho vyberajú, ako sa chovajú, bolo to velmi zábavné. Pretože muž myslí inak ako žena. Ak si žena – pýtaš sa prečo Ťa muž nechápe, keď mu to jasne povieš, že sa nevie dovtípiť, že nevie čítať, že nevidí na Tebe čo chceš. Ak si muž – pýtaš sa čo preboha tá žena od Teba chce? Ved si urobil to, čo povedala a vidíš, že nie je spokojná. Veď prečo Ti nepovie normálne po slovensky čo chce? Vari si nejaký veštec, že máš vidieť do jej hlavy?

 

Komunikácia – to je to, čo nám chýba. Lebo každý čaká, že práve ten druhý urobí prvý krok. Že ten druhý bude vedieť, čo nám chýba, čo chceme a po čom túžime. Ale ten druhý to nevie. Keby to vedel, urobil by to.

 

Ak Ti na niekom záleží, povieš mu čo Ťa trápi, kde vidíš problém, nenecháš ho tápať. Je to ako keď sa dieťa učí novú činnosť – Ty vidíš, že to robí zle, že sa mu nedarí – budeš sa iba prizerať a čakat, že snaď to raz konečne už urobí dobre? Nie je jednoduchšie pomocť mu, usmerniť ho?

 

Dnes v noci sa mi sníval veľmi krásny sen – bol som so svojou ženou v nádhernej záhrade, kde sme sa bozkávali. Samozrejme žene som hneď po prebudeni povedal, že sa mi sníval krásny sen s ňou – a začala sa zvláštne usmievať. Tak som ju usmernil : ale mne sa nesnívalo nič erotické.  A vraj len chlapi myslia takto. Bol to taký silný zážitok pre mňa, že som po prebudení premyšľal, či bolo krajšie to prostredie plné rozkvitnutých farebných kvetov alebo samotné vášnivé bozkávanie. Teraz viem, že to bolo krásne preto, lebo to patrí jedno do druhého. Tak ako ja patrím jej a ona mne.