Tento víkend som strávil u rodičov. V nedeľu ráno sme všetci pekne šlapali do kostola. Nie vždy tam idem rád, ale včera som šiel rád. Pretože som vedel, že kostol majú nanovo vymaľovaný.
Mne osobne sa páčia jednoduché veci, pretože potom vynikne to, čo je dôležité. A preto nemám rád, ak je kostol preplnený sochami, maľbami a neviem čím, že človeka počas celej omše všetko toto vyrušuje.
Áno viem, niekto môže povedať – ak človek verí a má v srdci Boha, počúva kňaza a nič ho nemôže pri tom rušiť. Každý má svoj pohľad, ja píšem ten svoj. Nikoho neodsudzujem. Aj keď ja by som urobil totálnu zmenu omše, kde by to celé bol akýsi rozhovor, otázky a odpovede, kto čo prežil, aký má na to názor ten druhý, teda vzájomné rešpektovanie a pochopenie svojho života, pretože mne osobne je veľa vecí z Biblie veľmi nezlučitelných s mojím chápaním.
A tak som bol rád, že keď som vošiel do kostola, bol vymaľovaný úplne jednoducho – podľa mňa úžasne – biela a jemná žltá farba, obrazy ešte neboli zavesené, čo som ja osobne vnímal ako pozitívum, pretože som sa plne sústredil na kňaza a počúval som ho. Aj keď priznávam – občas mi ušli myšlienky, pretože neviem ešte byť neustále v prítomnosti, ale bolo to iné ako keď som napr. v kostole v mojom meste, pretože tam celý čas pozerám po stenách, kde končí táto maľba a kde začína iná, aká je to farba, kto je asi na tej soche…
Vyrastal som v katolíckej rodine, mám absolvované niektoré sviatosti. Počas stredoškolského štúdia som bol každý večer v kostole, raz za mesiac sme sa stretávali v katolíckom spoločenstve a čítavali si rôzne články. Pamätám si – raz sme mali takú hru, kde si každý vylosoval nejaký papierik a to, čo bolo na ňom napísane – to ho bude v živote sprevádzať. Ja som tam mal: Pane nespoliehaj sa na mňa, lebo Ťa hneď zradím, pokiaľ ma Ty na chvíľu opustíš. X-krát som si na toto spomenul, pretože x-krát urobím vždy nejakú hlúposť vo chvíli, keď mám byť silný.
Jedna priateľka mi raz napísala : “aj slovo môže zabiť”. Nechápal som to, tak mi to vysvetlila, vraj keď doktor povie, že má pacient rakovinu, človeka to hneď zlomí a nepomôže mu nič, ani lieky, lebo začne tomu veriť, hneď sa odpíše, vidí sa ako už umrie, jeho zdravotný stav sa začne zhoršovať, napriek tomu, že to mohli byť iba slová a doktor sa mohol mýliť.
Tak isto aj na mám tie slová z tej hry stále v hlave. Keď som bol ešte slobodný, tak som veľmi rád čítal knihy, ktoré napísal Edgar Cayce. Modlieval som sa každý večer a vždy po skončení som povedal ešte jednu Edgarovu vetu, ktorá je podľa mňa veľmi krásna: Bože daj, aby som našiel toho, kto ma naplní láskou, pokojom a úctou k Tebe a toho, pre koho ja môžem urobiť to isté. Modlil som sa túto vetu poctivo tri roky a potom som spoznal ženu, ktorá síce bola v mojom živote omylom, ale vďaka nej som spoznal moju terajšiu ženu. A tak s odstupom času viem, že každý omyl je vlastne niečo dobré pre našu budúcnosť. Je pre nás posunutie. A ja ďakujem Bohu, že ma posunul sem. Pretože viem, že Boh som ja, moja žena, moja dcéra a naša rodina.