Pokiaľ človek zažije v živote iba sklamanie, je veľmi pravdepodobné, že v budúcnosti neverí ničomu a nikomu. Ani keď sa objaví niekto, kto by ho vyniesol do nebies. Keby mohol.
Žil raz jeden žobrák, ktorý bol slepý a každý deň sedával pred obchodom, aby vnímal okoloidúcich ľudí. Človek, ktorý nevidí, vníma inak. Pamätá si človeka, ktorý prechádza okolo neho denne, pamätá si vôňu, hlas, vníma pohľad človeka, vidí oveľa viac ako ten, ktorý ma zdravé oči.
A tento slepec ako každý iný človek, keď dospel, začal túžiť po láske. Pretože veril, že keď sa ho dotkne láska, keď nájde niekoho, kto ho bude vnímať ako seberovného, že prestane byť slepý. Ale pretože mal tento handicap, zažíval iba sklamanie a opovrhnutie. Až po čase, keď už bol v druhej polovici svojho života spoznal ženu, ktorá bola iná ako všetky ostatné, ktoré sa pri ňom zastavili. Ktorá sa k nemu správala inak, ktorá ho brala takého, aký je. A hoci tá žena denne okolo slepca iba prechádzala a venovala mu vždy iba pár minút z celého dňa, bol to pre neho ten najväčší dar, ktorý mu mohla dať.
Zvykol si na ňu, na jej slová, na jej smiech, na jej vôňu a vôbec mu nevadilo, že ju nevidí, že nepozná jej farbu očí, bola pre neho tá najkrajšia žena. Slepec sa do tejto ženy zalúbil. Bol čoraz viac presvedčený, že keď bude s tou ženou, keď sa budú rozprávať, keď sa ona dotkne jeho očí – on uvidí. Bola pre neho nádej, viera, že sa splní to, po čom túži. Že sa stane zázrak.
Lenže tá žena začala od istého času chodit za slepcom čoraz menej. Nemala čas, iba mu povedala ahoj a zase sa ponáhľala. Občas mu iba z diaľky zakričala, že to skoro ani nepočul, iba cítil, že išla okolo. A tak sa slepcovi zrútil celý svet. Celá jeho nádej sa rozpustila ako lyžička cukru v horúcom čaji. Hneval sa sám na seba a zároveň na celý svet, že mu nedal šancu povedať jej o svojej túžbe, o svojom sne.
Kedysi som veľmi často a rád navštevoval Dóm sv. Alžbety v Košiciach. Dodnes si pamätám jednu scénu – ako som vošiel, po pravej strane je taký nosný stĺp a vedľa neho je socha nejakého svätca. Pri tejto soche stála žena, uprene sa pozerala na tú sochu a pravou rukou sa jej dotýkala. Na pár minút som sa zahľadel na túto ženu a v duchu som si pomyslel, že musí mať veľmi silnú vieru. Pretože ak človek zo srdca niečomu silno verí, viem že sa to splní. A z tej ženy išiel taký pokoj a nádej, že verím v to, že sa jej želanie, ktoré vkladala do toho dotyku s tou sochou splnilo.
Keď sa skončil môj prvý vážny vzťah, priateľka mi darovala na rozlučku knihu : Láska je len slovo. V nej sa hlavný hrdina obesil, pretože už nevedel, čo má urobiť pre záchranu lásky k žene, ktorú neskutočne miloval. V reálnom živote nežijeme podľa nejakej knihy a nebudeme sa vešať. Ale ktovie ako to skončí príbeh každého jedného z nás. Preto ak niekoho miluješ, tak daj zo seba tie slová tomu, komu patria. Neodkladaj to na neskôr. Na potom. Lebo to “potom” už nemusí byť nikdy.