Sú ľudia, ktorí sa na Teba pozrú a vedia opísať Tvoj život, Tvoje pocity, vlastnosti, to čo robíš zle, v ktorých situáciách sa zdržuješ zbytočne… Vedia Ťa dokonale prečítať. Obdivujem takých ľudí. Preto som včera takého človeka navštívil. “Dokedy sa chceš takto v živote ešte trápiť a hádzať si sám polená pod nohy?” “Dokedy budem vládať.” “Ale Ty už veľa nevládzeš. Prečo sa silou držíš niečoho, čo Ti nič nedáva?”
Každý človek si v živote hľadá niekoho, s kým môže naplniť svoj sen. Trvá vždy poriadnu chvíľu, kým natrafí na toho správneho človeka. Väčšinou sa musíme veľakrát popáliť, aby sme našli ihlu v kope sena. A potom, keď si myslíš, že si ju už našiel, zistíš že je to celé “realita”, ktorá existuje iba v Tvojej hlave. Pretože Ty to síce chceš, ale to je stále málo. Je to ako keď sa dohodneš s niekym, že budete spolu staviať vežu, ale po čase zostaneš iba sám. Ten druhý si to rozmyslel. Teda veža, ktorá bola na každej strane rovnaká, lebo ste ju stavali spolu sa zrazu začne nakláňať na jednu stranu, pretože je stavaná iba z Tvojej strany. A je na Tebe či v stavbe pokračuješ sám alebo sa na to celé vykašleš a začneš robiť niečo úplne iné.
Pretože nie vždy to, čo si myslíš, že vieš najlepšie – je práve to, čomu sa musíš venovať. Môžeš, ale nemusíš. Každý zlom v Tvojom živote Ťa môže otočiť úplne na nové skúsenosti. Každý človek má v sebe dve stránky, jedna je dominantná a druhá menej. Niekto však tú druhú tak potláča, že jej vôbec nedáva šancu.Tak ako jing a jang. V každej farbe je aj malý kúsok tej inej, opačnej farby. Aby bola rovnováha dokonalá.
Plakal som ako dieťa, lebo nie vždy je príjemné počúvať to, čo v Tebe existuje, vieš o tom, ale nechceš si to priznať. Cítil som zlosť, hnev a hanbil som sa, že plačem, hoci viem, že to všetko patrí k životu. (plakal som je myslené na stretnutí s tým vyššie spomínaným človekom)
Každý stojí občas pred rozhodnutím – čo ďalej, pretože cíti, že sa musí pohnúť z miesta. Keď sa pozrieš na vežu v Pise, ktorá je šikmá – je to síce rarita a niečo, čo iní ľudia chodia obdivovať, ale šikmá veža postavená Tebou neplní tento účel. Celý život je akoby rozhádzaný. Hluchému človeku vravíme: Ľúbim Ťa. Slepému malujeme obraz. Pritom možno stačí iba napustiť si vaňu, ukludniť si myseľ a priznať sám sebe: som síce na zlej ceste, ale vždy sa da vrátiť späť.