Pred tromi dňami sa všade písalo, že má byť modrý spln. Nestihol som to a tak som včera večer pozoroval, už nie modrý, ale aj tak nádherný mesiac, krásne vysvietený s jeho modrými moriami. Je to pre mňa veľmi ukludňujúce pozorovať takto mesiac, hviezdy a oblohu.
Možno je to rovnaký pocit, ako keď je niekto na rybách, neviem. Úplný kľud, ticho. Žiadne rušivé momenty, iba krása prírody, na ktorú človek nikdy nebude mať.
Aké zvláštne, že mesiac sa “drží” stále pri zemi. Že ju stále obieha. A neopustí ju, nevykašle sa na ňu, aj keď ľudia sa ju snažia stále viac a viac zničiť. Viem, že sú za tým fyzikálne zákony, ale to nechcem rozoberať.
Každý máme svoje auto. A hoci je štvormiestne – chodím v ňom iba ja. Prečo by som sa mal s niekým v mojom aute tlačiť a byť niekým obmedzovaný?
Každý máme doma preplnené skrine veď prečo mám mať iba modrý svetrík, musím predsa k nemu mať aj topánky a všetky doplnky, na rok, na pol roka? Ktovie?. Ale často, keď Ťa niekto pozve na obed – Ty sa hodiny pozeráš do skrine, lebo si nemáš čo obliecť.
Každý máme svoj bazén na dvore. Veď prečo mám chodiť niekam medzi ľudí, kde nemám súkromie? Môžem si to predsa dovoliť.
Ako sa čoraz viac a viac ozýva naše ego.
Pred rokmi som bol na istý čas vo Švajčiarsku. S kolegom sme tam boli na obed v malej reštaurácií, kde som zažil niečo, čo som dovtedy ešte nikde nezažil a žiaľ ani odvtedy.
Keď som vošiel dovnútra, boli tam iba tri stoly. Kruhové, priemer asi 2metre a okolo každého stoličky. V duchu som si pomyslel : To sem chodia iba také veľké rodiny, že každá má svoj stôl? Pri dvoch stoloch nesedel zatiaľ nikto, pri treťom sedelo pár ľudí.
Čakal som, že si sadneme k prázdnemu stolu, ale kolega ma zaviedol k tomu stolu, kde sedeli tí ľudia. Pomyslel som si, že asi ich pozná a snáď preto sme si k nim prisadli. Neskôr sme sa začali navzájom rozprávať : kto sme, odkiaľ sme, kde pracujeme.. Nechápal som to. Taká atmosféra, ako keď sa u mojich rodičov stretne celá moja veľká rodina, že si navzájom rozprávame čo sme zažili, ako sa nám darí…
Úplne niečo iné ako som bol zvyknutý. Iná situácia. Pretože dovtedy som videl iba ako každý žije sám pre seba.
V autobuse si každý sadne sám, pretože chce mať od každého pokoj. V reštaurácií si každý hľadá tiež svoje zákutie, veď nech mu nikto nepozerá do taniera.
Prečo sme takí sebeckí? Prečo všetko rozdeľujeme : toto je moje, to mi neber, nepozeraj sa na mňa, staraj sa o seba.
Často mi je smutno, keď vidím ako niekto trpí, nad tým že je chorý a ja mu neviem pomocť, ale čo ma najviac hnevá, je to že mu neviem ani odpovedať, prečo existuje choroba. Ak má niekto napr. epileticky choré dieťa a počas záchvatu sa to dieťa pýta: mami prečo to mám? Ty sa mu pozeraš do očí a nevieš odpovedať. Pretože to nevie dodnes nikto. Hoci práve týmto trpia ľudia od nepamäti. Stále sú okolo toho len nejaké neisté teórie. Pretože toto nie je “módne”. Riešiť ľudské choroby. Nie je to IN. Trhákom je vymýšľať nové zbrane, nové autá, chŕliť stále nové ničivé chemikálie, ktoré používame a ani si neuvedomujeme, že sa navzájom postupne zabíjame.
Možno by nebolo zlé, keby sa aj my začneme tak ako v tej malej reštaurácií vo Švajčiarsku – rozprávať navzájom. Je problém, keď sa nepoznáme? Čo keď niekto neznámy rieši nejaký problém, ktorý ho už dlhý čas trápi a zrazu prídeš Ty, povieš mu svoj názor na to, svoj pohľad a tým mu vlastne pomôžeš a otvoríš oči? Nie je to krásne, keď niekomu pomôžeš nájsť odpoveď?
Staré príslovie vraví: viac hláv – viac rozumu. Možno to má práve tento význam.