Keby je každý taký nevinný ako sú zvieratá, bolo by na svete oveľa krajšie. Asi preto nám tak veľmi prirástli k srdcu, že ich berieme ako členov rodiny.
Bolo to už veľmi dávno, keď som ešte pracoval v starej firme na tri zmeny. Z firmy som chodil na stanicu a odtiaľ domov k mame.
Bol február, pár minút po skončení poobednej zmeny, keď som prichádzal na stanicu. Pamätám si, že bolo strašidelne zima a napadaný sneh. V tom som zbadal na jednom nástupišti priviazaného psíka, šteňa – fenku jazvečíka. Triasol sa tam od zimy, iba Boh vie ako dlho tam bol priviazaný. Obyčajným, bielym špagátom. Chvíľu som ho hladkal a rozprával mu, že nech sa nebojí, že sa jeho pán určite skoro vráti a pôjdu spolu domov, ale keď nikto nechodil a ja som už musel íst na svoj spoj domov, tak mi to srdce nedalo, odviazal som ho a vzal so sebou domov. Doma som ho dal do pivnice so slovami, že nech tam vydrží, že ráno za ním prídem. Lenže sa tam začal asi báť, veď to bolo cudzie prostredie pre neho a nepoznal ma, aj keď pes vycíti, že človek mu nechce ublížiť. Tak som ho dal na noc do voliéry a tam už bol ticho.
Ráno som natešený zobudil svoju dcéru, ktorá v tom čase bola prváčka a doniesol som dovnútra tú fenku. To ako sa tešila, bolo také veľmi krásne. Síce som jej povedal, že to nie je naša fenka, lebo určite si ju tam niekto zabudol, ale aj napriek tomu sme jej začali vymýšľať meno, na ktoré asi počúva – ale žiadne nami vymyslené meno pre ňu nebolo atraktívne, na žiadne nereagovala. Nato dcéra povedala: Jáááj Ty, Dora! A fenka hneď uška nastražila. Tak sme ju volali Dora.
Na druhý deň som vyrobil oznam, v ktorom som písal, že ak niekto stratil psíka, fenku jazvečíka, nech sa prihlási na moje telefónne číslo. Oznam som dal na vlakovú aj autobusovú stanicu. Nikto sa však neprihlásil. Ktovie čo by bolo s Dorou, keby ju tam nechám. Ale viem, že nám domov priniesla toľko radosti, že sa to nedá opísať.
Bola akoby naučená poslúchať. Nikdy nikam neutekala, vždy sedela a čakala pri nás. Chodila s nami do obchodu, čakala pred dverami až nakúpime, podľa toho každý vedel, že niekto z našej rodiny je v obchode. Bola úžasná a ja som ju veľmi miloval.
Neskôr som sa presťahoval s dcérou do iného mesta a Dora zostala u mamy. Delilo nás 40kilometrov. Raz, keď sme boli na návšteve u mamy, silno pršalo a my sme už mali naponáhlo, že sme sa nestihli rozlúčiť s Dorou, práve mala obdobie hárania, vtedy bývala zatvorená vo voliére, tak som jej len zakričal: Dora, ahoj. Nevedel som, že to bolo naposledy.
O pár dní mi prišla sms : Doru museli dať utratiť, lebo keď jej mama niesla obed, ušla z voliéry. Vraj 2dni nebola doma. Často aj predtým chodievala ku sestre do vedľajšej ulice, tak si naši mysleli, že je asi u nich. Neskôr ju niekto našiel v rozoranom poli, mala veľa rán na tele a v nich už zárodky nejakého hmyzu. Údajne ju napadol iny pes, ktorého hormóny boli silnejšie ako to, že on bol vlčiak a ona jazvečík, tak ju celu dotrhal. Ona v takom stave nevládala dôjsť ani naspät k mame, tak zostala na poli. Ešte žila, ale už bolo neskoro na jej záchranu.
Keď som čítal dcére tú sms, padli sme si navzájom do náručia a dlho sme plakali. Bolo to hrozné a stále je, napriek tomu, že je to už skoro 7rokov. Večer som nevedel spávať, stále som na ňu myslel, že som nebol pri nej, keď trpela, že som sa s ňou ani nerozlúčil, keď som tam bol naposledy, lebo som bol lenivý íst do dažďa k nej.
Dnes dcére prišla podobná sms. Moja sestra, ku ktorej chodila naša Dora, tiež musela dať utratiť svojho psa, ktorého tiež mala už dosť rokov. A zase sme si padli s dcérou do náručia a plakali. Aj keď som silný chlap, nevedel som potlačiť slzy.
Verím, že aj psy majú svoje nebo. Verím, že Dora a Bela sú už spolu a rozprávajú si svoje zážitky, ktoré sa im prihodili za tých 7rokov, čo nie sú spolu. Veď boli kamarátky pokiaľ žili. A zostanú aj naďalej.