Sú dni, keď človek v práci nevie, čo má od nudy robiť. Že už ani zívať sa mu nechce. A sú dni, keď nestíha ísť ani na WC a to už je “iné kafe”.
Bol piatok poobede, každý sa už tešil na blížiaci sa víkend, ale mne samozrejme prišiel mail, že tento týžden sa môžem tešiť na audit. Myslím si – fajn už len toto mi chýbalo ku šťastiu, ale nebudem sa tým v piatok stresovat, aj tak o chvíľu končím, začnem od pondelka. A pretože audit pre mňa znamená vždy dve možnosti : buď ukázať realitu – to, čo nesmiem ukázať alebo to, čo vyrobím ako realitu. Najvyšší šéf mi to povedal jasne: Fake – síce v angličtine, ale porozumel som mu. Už dávnejšie mi jedna známa vravela, že raz ma za toto zavrú, ale veď ja len plním vôľu vyššieho článku vo firme. Samozrejme – celý víkend som si v duchu pripomínal, že si nesmiem zabudnúť v pondelok ráno pred odchodom do práce okuliare, lebo robiť na pc dokonalé kópie niečoho je pre mňa náročné na oči. Konečne prišlo pondelok ráno – stres ešte v sprche a milé okuliare zostali doma.
Ok, v pohode sa začína deň. Nato sedenie so šéfom, či to všetko stihnem a zvladnem. Tak veď som nejaký “maskér filmových hviezd”- ako si často vravím, tak jasne že to stihnem, pokiaľ mi dá každý pokoj s ostatnými vecami.
Lenže všade funguje zákon schválnosti – teda počas tejto veľmi dôležitej činnosti prišiel kolega, že potrebuje isté papiere, ktoré som kedysi robil na jeden projekt a on chce teraz niečo podobné – zase fake. Takže som stratil asi hodinu práce, ale urobil som to, čo chcel.
S prípravou na audit som sa teda babral celý deň, mám zhruba polovicu práce hotovej, oči ma bolia, cez obed som sa nestihol ani poriadne najesť, ale som spokojný s výsledkom.
Často si vravím, že prečo musím toto robiť, že je to proti svedomiu, ale keď sa pozriem naokolo, je to tak v každej firme. Každý si chráni svoje, každý chce predať, zarobiť. Každý chce byť v hre o veľké peniaze. A že sa neskôr o pár rokov niekto napríklad na aute vyrobenom v takej firme zabije – to nikoho netrápi a každý dáva od toho ruky preč. Prípadne sa vina posúva stále nižšie na ten najnižší článok. A tak v práci robíme to, čo nám kážu a ani si neuvedomujeme, aký to môže mať dopad na niekoho iného.
Keď som prišiel domov, vyložil som si nohy na gauč a čakal až príde moja žena. Že sa na ňu pozriem a poviem jej: Ja som taký rád, že Ťa vidím. Lebo konečne nemusim hľadieť do monitora.