Víkend mám rád, lebo nemusím vstávať ráno do práce a preto mám taký pokoj v sebe a predstavu, že nemusím nič robiť a iba leňošiť. Ráno som sa zobudil, bolo deväť hodín, žena ešte spala, pomyslel som si, že ako fajn si spolu spíme.
Lenze neskôr, keď sa žena zobudila a chcela urobiť raňajky zistila, že včera zabudla nakúpiť pečivo – tak pre pokoj v rodine som išiel do obchodu a cestou som sa velebil, že aký som úžasný, lebo máme byt 50metrov od obchodu.
Keď už žena mohla urobiť raňajky, ja som si sadol do obývačky pred telku, zapol počítač v nádeji, že si zatiaľ v kľude zahrám nejakú pc-hru. Keď sme mali po raňajkách, žena hneď do mňa: No čo sedíš? Veď mi pomôž aspoň raz poupratovať byt. Tak zase pre pokoj v rodine som povysával obývačku. Celý spotený som si sadol nazad k počítaču, že už snáď je to v poriadku, tak žena došla s tým, že hneď po obede ideme na jarmok.
No čo som ja komu urobil? Ja mám zase behať pomedzi stánky, kde je všetko rovnaké, kopec ľudí a aj tak nič nekúpime. Ale nechcem sa s ňou hádať, tak som neprotirečil. Začal som hľadať najbližšie MHD spojenie do centra a ona zase do mňa: No nemysli si, že pôjdeme autobusom, to si vyhoď z hlavy, pekne sa prejdeme.
Myslim si – tak toto je sen. Ja sa mám trepať až na druhý koniec mesta pešo? Boh môj dobrý, čo je toto za život?
Keď sme konečne prešli skoro celý rad stánkov, dúfal som, že pôjdeme konečne už domov, nato žena zavelila – že nám treba ešte nakúpiť nejaké veci domov. A napriek tomu, že som si už necítil nohy, čoraz silnejšie sa ozýval môj hladný žalúdok. V duchu som si opakoval, prečo ma Boh takto trestá, keď musím toto absolvovať. Počas nakupovania sme navštívili knihkupectvo, kde som si kúpil knihu o Pokojnom bojovníkovi, čo bola jediná pozitívna vec pre mňa z tohto putovania na jarmok.
A ešte nakoniec – domov sme zase išli pešo. V očiach som mal pohľad ako mal ten nevinný kocúr v čižmách zo Shreka, že keď sa na mňa žena pozrela, musela sa smiať. Keď som už nevládal, tak mi vraví, že čo som to za bojovníka, keď nevládzem. Ale veď absolvovať trasu 4km tam a naspäť – to dá zabrať.
Keď sme konečne došli domov, dal som si za štamperlík hrušky a zaprísahal sa, že už mám dúfam s jarmokmi tento rok pokoj.
Niekto by si povedal, že takéhoto uhundraného a lenivého chlapa by nechcel ani poznať a nie ešte s ním žiť. Deň sa dá prežiť rôzne. A pokiaľ sa človek na všetko pozerá negatívne, bude vidieť všade a vo všetkom iba negatíva a všetko ho bude negatívne prekvapovat. Ja som rád, že všetko toto je iba vymyslené. Ráno som už stihol prečítať 50 strán pokiaľ žena ešte sladko spala a neskôr som sám od seba upratal postele. A ženu som potľapkal po zadku, usmial sa na ňu a zaželal jej pekný deň.