Categories
Blogy

intímna chvíľka vo výťahu

Dnes sme sa vybrali so ženou na väčšie nákupy mimo mesto, kde bývame. Do veľkého obchodného centra.

Hoci ja som mal v pláne iba jednu vec – fyzicky si obhliadnuť chladničky, čo znamená: výška, veľkosť, otváranie, priečinky a proste, ako mi bude ” sedieť ” doma v kuchyni.

Ale to vieš, nákupy so ženou sa nezaobídu bez návštevy aspoň jedného obchodu s oblečením. Vošli sme do (už asi štvrtého) takéhoto obchodu, ktorý mal dve poschodia a jeden výťah. Prešli sme prízemie a hovorím: Poďme výťahom, veď načo tu je? Áno, priznávam, už som bol unavený a boleli ma nohy. Netuším z akého dôvodu som si všimol blízko výťahu mladú mamičku s kočíkom a asi jej mamou, ako prezerajú stojany s oblečením. Vošli sme do výťahu a Lisa stlačila gombík.

A teraz si to predstav

Stojíme vo výťahu, rozprávame sa. Zrazu sa dvere otvoria a pred výťahom čaká tá mamička, ktorú som si všimol dolu, na prízemí. V duchu si vravím: to, ako tak rýchlo mohla prejsť hore, na prvé poschodie aj s kočíkom???? A aj to tu obehať, že už chce ísť zase dolu. To je aká silná žena, keď po schodoch dokázala odniesť kočík, za ten krátky čas, čo sme ja a Lisa boli vo výťahu. Vyšli sme z výťahu a v tom mi Lisa hovorí, veď tu sme už boli, to je prízemie. Pozerám na ňu nechápavo a až potom mi to došlo.

To akože sme boli stále na mieste????

Obaja sme sa pustili do obrovského rehotu. Áno, Lisa vo výťahu stlačila gombík, ale zrejme ten, ktorým sa iba zavrú dvere, boli sme za rozprávaní. Postáli sme si vo výťahu, no a, čo? Potom sme už hore ani nešli, lebo toto nás dostalo. Išli sme sa najesť a domov.

Aké to je fajn, keď sa občas z takéhoto kiksu stane niečo, čo Ťa dokáže rozosmiať a precvičí Tvoje brušné svalstvo.

Stalo sa aj Tebe niečo takéto? Alebo máš aj Ty svoje výťahové kiksy, lebo občas veru premýšľam, aj ja, ktorý gombík treba stlačiť. Ale to by potom neexistoval tento krátky blog. Tak nech máš pekný deň.

Categories
Blogy

…ako zistíš, že ju miluješ

Je to už nejaký čas, čo som začal žiť s Lisou. Jednoducho prišla do môjho života a bodka. Neľúbil som ju. Napriek tomu, že som s ňou spával. A napriek tomu, že sme začali zdielať spoločnú posteľ. Občas sme išli spolu nakúpiť, občas na výlet. Ale stále tam chýbalo to niečo podstatné, čo tam má byť.

Nakoľko moje bývanie bolo iba pre jedného, začali sme hľadať nové bývanie. A našli sme perfektný dom. Pre nás. Pretože v tom dome sa stalo to, čo som potreboval, aby sa stalo.

V tom dome sa stalo to, čo som potreboval, aby sa stalo

V deň, keď sme sa sťahovali a mali plno krabíc pred domom, v dome a ešte aj zatarasený vchod – vtedy sa to stalo. Lisa išla dolu schodmi po ďalšiu krabicu a nejako zakopla a spadla dozadu na rovnú podlahu. Zostala ležať. Pribehol som k nej a snažil sa hovoriť na ňu, ale nereagovala. Ani sa nehýbala. Zdalo sa mi, že jej hrudník sa nehýbe.

Je plno kníh, kde je popísané, čo robiť v takýchto a iných akútnych situáciách. Ľudia chodia na rôzne kurzy prvej pomoci, ale pre mňa osobne vždy platilo a platí niečo iné ako pre väčšinu. Jednoducho mne vtedy akoby sa vypol mozog a premýšlanie, ktoré by určite iba stresovalo a moje telo začalo v tú chvíľu fungovať akoby samovoľne, automaticky akoby presne vedelo, čo má robiť. Nikdy som takúto situáciu nezažil. Ale to, čo som v tú chvíľu cítil. Tú prázdnotu. Ten nesúhlas s tým, čo sa práve dialo. Nahnevane a z plného hrdla som zakričal: Niééééééééééééé!!!!! Ja Ťa nechcem stratiť! Ty si moja žena. Nahol som sa k jej nehybnému telu, otvoril som jej ústa a začal do nich dýchať. Po pár vdychnutiach som vnímal akoby sa pohla a znovu som jej zopakoval: ja Ťa nechcem stratiť, Ty si moja žena. Kľačal som tam na kolenách, nahnutý k jej tvári a v tom momente som vedel, že ju milujem. Neviem presne, ako dlho sme takto boli, ale viem, že Lisu milujem.

Túto situáciu si často pripomíname večer v posteli, keď ležíme a rozprávame sa. Ako som sa o ňu bál, ako som nechcel o ňu prísť.

Je zaujímavé, ako nám občas život dokáže “nahrať” rôzne situácie, ktoré potrebujeme zažiť, aby sme určité veci pochopili. A možno si to práve Ty, ktorý čakáš na takúto situáciu v Tvojom živote, v Tvojom vzťahu. Každý človek, vzťah je iný, špecifický. Nedá sa presne povedať, akou cestou sa máš vybrať. Jednoducho začni niečo robiť a ono to príde.

Jedna dvojica spolu radí roky a až potom po svadbe začnú spoznávať toho druhého.

Druhá dvojica začne spolu žiť, ako kamoši a stane sa z nich dokonalý párik.

Tretia dvojica môže začať spolu existovať len, preto, aby neboli sami a zabudli na niekoho z minulosti a nakoniec, aby zistili, že cesta, na ktorú vstúpili, bola vlastne ten oddychový pruh, kam si autá idú odpočinúť, aby mohli pokračovať v jazde.

Ktorá si Ty?

Categories
Blogy

…šikmá veža

A nastal deň dovolenky. Vytúžený čas, na ktorý som sa tešil už dlho. Hoci ja nie som typ, ktorému robí problém stereotyp, túto dovolenku som si povedal, že strávim inak ako tie každoročné.

Vždy sa mi páčilo v Banskej Bystrici. Chodieval som tam rád. Neviem dodnes prečo, ale cítil som sa tam vždy veľmi fajn, tak uvoľnene. Preto som si aj z terajšej dovolenky vzal jeden deň, ktorý som strávil v Banskej Bystrici. Jedna známa mi odporučila pozrieť si tunajšiu šikmú vežu.

Zvláštne, že do Bystrice som chodieval dosť často, na tom námestí som nebol prvýkrát ani druhýkrát. Ale nikdy som si nevšimol, že tá veža je trochu naklonená. Nikdy som sa tam nepostavil a nezahľadel na ňu. Nezastavil a nepustil preč uponáhľané myšlienky z hlavy.

Dnes, s vedomím, že tá veža je šikmá som mal v sebe určitý druh vzrušenia počas vystupovania hore schodmi. Ale ten moment, keď som vyšiel hore a uvidel ten výhľad: Ďakoval som Bohu, že mi doprial takéto nádherné počasie, že sa môžem naplno pokochať všetkou tou krásou okolo.

Banská Bystrica je naozaj krásna. Cítil som sa ako vták. Hore. Vysoko. A dýchal som s pyšným pocitom vidiac tú krásu okolo. Tie hory, ktoré akoby ochraňovali mesto a dávali naň pozor. Tí maličkí ľudia chodiaci po námestí. Tá malá kaviarnička, kde som pred hodinou pil kávu. A teraz som bol tu. Hore. Vysoko. A cítil som sa vďačne.

Spomenul som si na jednu scénu z filmu Láska na druhý pohľad. Kde skupina ľudí bola najskôr na ulici a každý hovoril, čo vidí a vníma, potom vyšli hore na mrakodrap a znovu menovali, čo vidia. Že zaznela veta: Vidíte. Nič sa nezmenilo, sme v tom istom meste, na tom istom mieste, len sa na svet pozeráme z iného pohľadu. A ja som teraz tiež videl Bystricu z iného pohľadu.

Ako málo stačí a ľudia by sa nehádali. Keby sme sa dokázali pozrieť sa na vec z iného pohľadu, aby sme sa slovne neurážali a neosočovali. Ako málo stačí k tomu, aby sa naše ústa zmenili na zbrane, ktorými dokážeme ublížiť. Možno si povieš: Nie, to sa nedá. Ako to povedal Barack Obama?

Urobme to. Pre seba a pre tento svet. Ja viem, že sa to dá.

PS: Ďakujem Ti C. – D. za tip na tú vežu. Ty vieš kto

Categories
Blogy

Rado a Katka

Chcem Ti porozprávať príbeh, ktorý sa naozaj stal a ktorým som si prešiel ja sám. Samozrejme, porozprávam Ti ho mojím štýlom, teda pomocou príkladov.

Vyrastal som v katolíckej rodine, v malej dedinke, kde sme mali, dovolím si povedať najlepšieho kňaza, aký môže byť. Daniel bol príkladom nielen pre mňa, ale pre každého v dedine. Vždy bol obklopenými ľuďmi a mládežou, mali sme ho radi a ja som ho doslova obdivoval. Jeho vnútornú silu, odvahu čeliť výzvam a bojovať za veci, ktoré sa rozhodol urobiť pre zlepšenie čohokoľvek pre ľudí. Aj vďaka nemu som spieval s kresťanskom spevokole, bol na rôznych miestach, kde sme spievali. Vďaka nemu som prečítal zopár kníh s jeho zbierky, ktorú mal. A jedna kniha, ktorej názov si žiaľ už nepamätám, ale dve myšlienky z nej si veľmi často vybavujem v pamäti. Bola o Don Boscovi.

A aké sú tie dve myšlienky?

1. Dieťa nerobí nič zlé, pokiaľ sa hrá.

2. Dieťa najlepšie pochopí na príklade.

Myslím, že práve, preto ja používam vysvetlenie na príklade, pretože viem, že nielen deti, ale aj dospelý človek tým spôsobom najlepšie pochopí.

A, čo s tým má tá prvá myšlienka?

Možno sa pýtaš: Ok a, čo tá prvá myšlienka? Netuším z akého dôvodu ma zaujala v mladosti, ale viem, že teraz v dospelosti ju vidím veľmi často. A hneď využijem jeden príklad. Malé dieťa sa hrá so svojím otcom. Bláznia sa, šantia, naháňajú sa, šteklia a smejú, keď dieťa zrazu otcovej strely poriadnu facku. Dieťa sa smeje ďalej. Veď sa hrajú. Ale otec dostal facku od malého krpca! Samozrejme mu ju okamžite vráti. A hra sa končí. Myslíš, že to dieťa úmyselne otcovi strelilo facku? Že ho chcelo nahnevať alebo, že ho nemá rado? Ono si to neuvedomuje. Dieťa sa hrá. Ale otec je dospelý. Má dospelý mozog. Nemyslím, že je správne dieťaťu vrátiť facku. Ako to potom asi vníma to dieťa? Čo ak si v tej jeho malej hlávke hovorí: hráme sa on ma bije. Prečo? Nemám sa viac chcieť hrať? Mám robiť niečo iné? Možno potom ma nebude byť. Ja viem, že je iné to písať a iné zažiť a okamžite reagovať. Ale verím aj to, že Ty si tiež už určite zažil niečo takéto. Keď sa dieťa hrá, ale dospelý koná už podľa seba, nevidí to z pohľadu dieťaťa. A v týchto situáciách ma bolí duša.

Poďme na druhý príklad, ktorý sa týka prvej vety v tomto blogu. Rado spoznal Katku. Komunikovali spolu viac, ako päť rokov. Rado sa neskôr zaľúbil do Katky. Ale Katka po pár mesiacoch stretávania sa s ním usúdila, že sa nechce ešte viazať a nechce s ním pokračovať, hoci on si myslel, že obaja cítia to isté. Napíšem to tak, ako sa medzi mladými vraví: Katka poslala Rada do pi*e. Rado to, ale nechápal. Ani ja by som to nechápal. Ak by Rado poznal Katku mesiac, možno by mu bolo jasné, že táto žena bola len maličká bodka na jeho ceste. Rado to, ale vidí inak. Pýta sa, preto Katky, nech mu to vysvetli. Prečo nemôžu spolu ďalej chodiť. Katka mu dáva odpovede: My sme spolu nechodili! Alebo: Neodpoviem Ti! Rado sa, ale nevzdáva. Stále dobiedza do Katky a stále chce, aby sa naďalej stretali. Chce, aby mu vysvetlila, čo sa stalo a prečo sa to stalo. Pretože Rado stálu ľúbu Katku, tak chce vedieť, prečo už nemôže bozkávať jej pery. Ale Katka vždy pyšne trvá na svojom. Ja Ti na to odpovedať nebudem! Nebudem sa Tebou o tom baviť! To už je minulosť, nechce sa mi k tomu vracať. Prešli štyri roky a Rado stálu ľúbu Katku. Hoci ona už dávno spáva s iným. Napriek tomu chce Rado stále vedieť a mať vysvetlené prečo sa Katka zachovala tak, ako sa zachovala. Ale Katka si stále melie svoju naučenú frázu. Kašle na Rada, že on to nemá spracované a vysvetlené. Je fajn ak by mu povedala: Si škaredý. Nepáčiš sa mi. Hnusíš sa mi. Smrdíš mi. Je mi z Teba na grcanie. Cítim sa s Tebou otrasne. Alebo čokoľvek, čo by mu vysvetlilo tú situáciu a dalo vytúženú odpoveď, aby vedel prečo a kvôli čomu ho poslala do. Nedočkal sa. Namiesto toho po štyroch rokoch čakania vybuchol a urazil Katku takým spôsobom, že ak by som ja bol žena, tak už sa s Radom v živote nebavím ani sa na neho nepozriem. Tu príbeh končí. Pretože aj oni skončili.

Daj mi pokoj

A teraz si dajme iný príklad. Donesieš do nemocnice Tvoju mamu. So zápalom pľúc. Po štyroch dňoch sa tešíš, ako sa Tvojej mame stav zlepšuje a tešíš sa, keď ju pustia domov. Ale na ďalší deň Ti volajú z nemocnice, že Tvoja mama zomrela. Čo? ČO????? Veď už bola na tom lepšie? Ako mohla zomrieť? Prečo? Čo sa stalo? Ale zdravotná sestra Ti iba odvrkne: Bola chorá, jednoducho zomrela. Bežne sa stáva, že ľudia zomrú v nemocnici. Keď sa pýtaš ďalej, doktora, sestričiek, tak Ťa vždy odbijú: Nebudem sa Vami o tom baviť. Nebudem Vám odpovedať. Stačilo by Ti toto? Prijal by si toto ako vysvetlenie, prečo Tvoja mama zomrela? Dokázal by si ďalej v pohode žiť s tým, že Ti nikto nedokáže odpovedať, čo sa stalo? Ak by aj doktor, aj sudca odpovedali iba tak ako Katka: Ja sa s Tebou baviť o tom nebudem! Keď by si každý Boží deň zaspával s tým, že si tam doniesol mamu so zápalom pľúc, po štyroch dňoch bol jej stav super a zrazu je Tvoja mama mŕtva? Dokázal by si sa naďalej smiať a sedieť s kolegami na pive, bez toho, aby si nehľadel do neba a nepýtal sa, čo sa kurva stalo? Ja viem, že tá odpoveď Ti Tvoju mamu nevráti. Ale aspoň Ti utlmí bolesť, ktorú v sebe máš. Tak, ako vysvetlenie od Katky by ju Radovi už nevrátilo. Ale aspoň by vedel, kde urobil chybu. A možno ju vôbec neurobil. Ale on to nevie.

A, preto ak Ťa môžem poprosiť, Teba, ktorý toto čítaš. Ak si Ty alebo niekto v Tvojom okolí zainteresovaný do podobnej situácie ako Rado a Katka. Vysvetli vždy tej druhej strane dôvod, prečo dostala facku. Ako to malé dieťa, ktoré sa hralo s otcom a nechápe, prečo mu otec vrátil facku. Urobme spolu jeden krok k zlepšeniu v komunikácii medziľudských vzťahov. Na svete je toľko ľudí, ktorí sú vo svojom vnútri smutní, sklamaní a možno Tvoja jedna, obyčajná veta im môže pomôcť.

 

Categories
Blogy

More

Tak, ako sa v živote posúvaš a meníš, tak sa mení aj Tvoj rebríček vecí a priorít, ktoré uprednostňuješ vo svojom živote. A ja nie som výnimka.

Nikdy som neprahol po mori. Byť na pláži, prechádzať sa tam. Vždy sa mi to zdalo nudné a nevedel som si vysvetliť, ako to niekoho môže baviť. Ale v poslednú dobu neustále myslím na more. Jednoducho iba byť tam a pozerať sa naň. Ale nie je to to bežné snívanie od počítača, že sedíš a iba snívaš, ale neurobíš pre to nič. Ja po mori túžim tak veľmi, že som si minulý týždeň naplánoval ísť k moru na víkend. Pozval som aj svoju dobrú priateľku, s ktorou sa cítim veľmi fajn. Pre ňu to však nebol dosť originálny nápad a uprednostnila niečo iné. Ale ja som išiel aj sám. A neľutujem to.

Vybral som si mesto Portsmouth & Southsea. Hneď, ako som tam prišiel, ponáhľal som sa na pláž. S úžasom som sa nadychoval a vnímal ten zvuk morských vĺn, tú nádhernú farbu mora. Ešte som tam len prišiel a už som sa cítil šťastne.

Keď som sa, ako tak pokochal, išiel som do hotela, kde som bol veľmi príjemne prekvapenou vôňou. Som trochu fanatik na vône, a ak mi niečo nevonia, tak to nechcem. Ale v tomto hoteli to voňalo naozaj krásne, dokonca mojou obľúbenou vôňou. Prezliekol som sa a išiel znovu k moru.

Asi som zabudol poznamenať, že môj hotel bol na pláži. Vieš si to predstaviť? Ten pocit. Ten zvuk mora. Tie morské vlny. Ako neustále narážajú na breh a robia to donekonečna. Že to vyzerá akoby to bolo stále rovnaké, ale pritom každá vlna je jedinečná. Výnimočná. A Ty máš pred sebou nekonečné množstvo vĺn a nevieš, na ktorú sa pozerať, lebo ich chceš zachytiť všetky a o žiadnu nechceš prísť. Snažíš sa odfotiť každú jednu zvlášť, ale nedokážeš to. Akoby sa more s Tebou hralo a šepkalo ti: chyť si ma. Ten nádherný pocit. Akoby Ti more dávalo útechu, že Ťa vypočuje a každú Tvoju vrásku odnesie svojimi vlnami preč.

Prechádzal som sa po pláži a na druhej strane upútal moju pozornosť strom. Prešiel som cez cestu bližšie a zistil, že ten strom je vstupná brána do prekrásne ukľudňujúcej záhrady plných kvetov, kríkov a stromov. Bol som šťastný, keď som tam objavil aj Wistériu, ktorú som kedysi pred rokmi pestoval u našich v záhrade a milovať jej kvety. Na konci záhrady som objavil strom, ktorý mal zlomený kmeň, ale tým, že to nevzdal, rástol a žil ďalej. Zlomený kmeň si oprel o zem a vyzeral obdivuhodne.

Za záhradou bola zelená lúka a na jej konci  bol maják a starý hrad s vystavenými delami, ktoré mesto kedysi používalo na obranu pred nepriateľom. Viem, že ak by som tu v tento deň nebol sám, išiel by som aj do hradu na prehliadku. Ale ja som ho obišiel a vyšiel znovu pri mori. Ale z iného uhla a videl som ho znovu inak.

Musel som si sadnúť na lavičku. Nedokázal a nechcel som spracovávať ten šťastný pocit počas chôdze. Musel som sa zastaviť a vnímať. More. Moje kľudné a pomalé dýchanie. Ľudí, ktorí prechádzali okolo. Čajky s ich pre mňa smiešnym škrekotom. Vnímal som seba, ako som súčasťou tohto krásneho obrazu, ktorý si uchovávam v srdci.

Bolo to naozaj veľmi krásne vnímať toto všetko. Môcť neskôr vidieť mesiac v jeho plnej paráde a sile, ako sa pekne odráža na morskej hladine. Kochať sa hotelom, v ktorom som mal prespať, ale nechcel som ešte ukončiť deň a znovu som bol vonku pri mori.

A druhá vec je, že v deň, keď som tam bol ja, oslavovala sa v hoteli svadba. Pre mňa svadba znamená šťastie. A, keď som ráno v tej miestnosti, kde bola svadba raňajkoval, obdivoval som lustre. Ešte nikdy v živote som nevidel tak obrovské kryštálové lustre ako tu. Sedel som pri okne a pozeral von na more.

Pozoroval pár ľudí, ktorí skoro ráno vítali nový deň tým, že si išli zabežať alebo sa prejsť po pláži s psom. Cítil som sa maximálne kľudne.

A viem, že môj ďalší sen a cieľ je robiť to isté. Začínať každý nový deň bežaním po pláži so svojím psom.  Alebo aj priniesť si notebook na pláž a napísať podobný blog ako tento. Ale zatiaľ to budem riešiť občasnými pobytmi pri mori, ako bol tento. A, čo Ty? Čo je Tvoj sen? A, ako veľmi po ňom túžiš?

Categories
Blogy

Zdvihni zadok!

Každá zmena je v živote dobrá, potrebná a má nám niečo ukázať, niekam nás dostať alebo niečo nové nám má priniesť. Áno viem, zmena v zmysle ak Ti niekto blízky zomrie, bolí a kurevsky bolí poriadne dlho. Viem to sám z vlastnej skúsenosti. 

Ale rieku života nedokáže zastaviť zatiaľ a možno aj chvalabohu nikto. Jedoducho život ide ďalej. A Ty to musíš prijať. Môžeš sa vzprierať a “boxovať” svojím správaním všade, kde prídeš. Nezmeníš nič. Nevrátiš čas naspäť. Nespôsobíš žiadnu zmenu, nevrátiš späť niekoho iného rozhodnutia.

V súčasnej dobe letí meditácia. Lebo dokáže spomaliť a zmierniť ľudské správanie a reagovanie. Priznám sa, osobne som sa zatiaľ nedostal do štádia, kedy by som toto mohol potvrdiť. Ale to neznamená, že sile meditácie neverím.

V čase, keď sa nám udeje nejaká nečakaná zmena sa cítime dole. Sklesnutí. Úplne rozbití. Hoci pred druhými hráme ramená, ako sme na tom dobre, dokonca práve vtedy máme tendenciu dávať iným rady, ako majú žiť. Aby sme zakryli svoju vlastnú slabosť a rozbitosť. Často cítime, že nám ublížil celý svet, a to, čo sa udialo nám je to najhoršie v našom doterajšom živote. Pretože to je čerstvé. Preto to tak vnímame.

Nemyslíš, že je na čase s týmto prestať?? Nemyslíš, že by bolo fajn začať niečo robiť? Hýbať sa dopredu alebo do strany, to je jedno. Len sa prestať v sebe zožierať a cítiť sa ako rozbitý kúsok nejakej súpravy, ktorá už nikdy nebude spolu. Áno viem, moje slová v túto chvíľu možno nechceš počuť. A možno Ťa dokonca aj pobúria. Určite máš na jazyku slová:,,,,,,,,,, čo sa Ty staráš do mňa! Pozri sa na seba a na svoj život.

Ok, ale zdvihni riť a začni s ňou vrtieť! Choď ráno do práce po inej strane. Umy si zuby inou rukou. Skús si rozotierať sprchový šampón po tele inou rukou. Objednaj si jedlo, ktoré si nikdy neskúsil. Potrebuješ peniaze? Tak pokračuj v maľovaných obrazov. Máš na to! Len zdvihni ten svoj zadok. Pretože ja som si včera kúpil drahý obraz. Ale nebol to ten Tvoj. Začni pre Boha dačo robiť! Vyser sa na to, že do Teba rýpem. Ty vieš, že to tak musí byť. Pretože to práve teraz potrebuješ. Taký kopanec do zadku. Aby Ťa rozhýbal a posunul z miesta, kde si sa rozhodol, že budeš stáť a čakať, že sa život vráti naspäť. Nevráti.

Aj týmto som si prešiel. Preto viem presne, ako sa cítiš a, čo cítiš. Viem, prečo reaguješ tak, ako reaguješ. Prečo aj chceš, – aj sa bojíš. Bol som až nezdravo zaľúbený a akoby závislý na svojej ex. Nedokázal som prijať to, že odišla. Nedokázal som ju nechať ísť. Vypustiť z hlavy. Nemyslieť na ňu. Nech som prišiel kdekoľvek, všade som podvedome vnímal situácie, ktorý som na tom mieste s ňou prežil. A tých hlúpostí, ktoré som počas toho obdobia urobil. Teraz sa na tom iba smejem. Ako som “kopal a boxoval” a snažil sa to vrátiť naspäť. Som rád, že sa tak nestalo. A posledná bodka v tomto bola, keď som sa odsťahoval z mesta, kde sme bývali spolu. Hoci som dávno predtým prestal o ňu bojovať a snažiť sa to vrátiť. Ale miesta, kde sme boli spolu mi nejako stále pripomínali ju a tie časy. A môžem Ti povedať, že teraz konečne vnímam ten rozdiel. Ten úžasný pocit, keď som doma. Keď vyjdem von. Je to úplne iné. Také slobodné. Také fajn. Je to ako, keď sa stále pozeráš na umierajúceho psa a ja Ti poviem: nemysli na umierajúceho psa. Jednoducho to sa nedá. Pretože si stále tam. Vidíš stále to, čo nechceš a nemáš vidieť.

Ale to je presne to, o čom som písal vyššie. Zmeň to! Pohni sa! Urob niečo inak! Ja viem, že to bolí. A bolieť bude. Pretože to, čo je silné aj silno bolí. Ale všetko prestane raz bolieť. Nič nebolí stále. Každá rana sa zahojí.  Prestaň si dávať za vinu niečo, čo Ti práve teraz odnáša rieka života.  Ty si neurobil nič zlé. Usmej sa. Život je, predsa tak krásny.

Categories
Blogy

…tečúca rieka (7.časť)

3.3.2019

Tento víkend som mal stráviť v Edinburg na jednom stretnutí, len nakoniec som to sám zrušil a nešiel som nikam. Nebudem rozoberať či to bolo dobré alebo zlé rozhodnutie. Jednoducho som sa rozhodol a basta. Beriem to tak, že takto to malo byť. A, že ja som mal byť na mieste, kde som bol.

V piatok, keď som skončil môj posledný pracovný deň v mojej teraz už bývalej práci, priniesol som všetky veci odtiaľ domov, položil ich vedľa postele, sadol si a zamyslel som sa. Ďalšia etapa v mojom živote skončila a nastupuje druhá. Hľadanie novej práce a sťahovanie sa na nové miesto. Ale teraz sú tu dva dni voľna a ja som doma sám a nechcem premyšľať o tom všetkom teraz. Chcem dať sebe oddych a relax. Ok, rozhodnutie bolo na svete. Idem niekam preč, mimo domu. Spomenul som si, ako mi kedysi dávno môj, teraz už bývalý kolega z práce hovoril, že má niekde chatu, že ak budem niekedy potrebovať romantické hniezdočko, tak…

Počuj Rob, vieš ako si mi spomínal tú chatu, že tam môžem niekedy stráviť romantický čas s niekým.. Máš ju tento víkend voľnú? Chcem niekam vypadnúť a užiť si.

Ježiši Rado, jasné. Teraz tam nikto nie je, aspoň to tam trochu “oprášiš”. Príď si po kľúče.

Cestou som nakúpil nejaké jedlo, aby som sa tam cítil v pohode. Odomykám dvere, wow.. Nikdy predtým som tu nebol. Dávno som vyrástol z potreby žúrovať so ženami a robiť si za každú ďalšiu čiarku do môjho pomyselného zoznamu žien. Ale tu sa mi začalo páčiť. Je chladno a ja sa pokúšam zapáliť krb. Vlastne som to nikdy ešte nerobil. Volám Robovi. Smeje sa do telefónu.

Nie, že mi to tam podlápite a zhoríte do rána.

Rob, ja som tu sám, nie som tu so ženou.

Čo??? To myslíš vážne? Čo sa stalo? Pohádali ste sa?

Nie, všetko je v poriadku. Len som chcel vypadnúť na víkend preč. Potrebujem sa uvoľniť.

Mám Ti tam poslať nejaké ženy, nech Ťa rozveselia?

Neopováž sa!

Nikdy som nemál rád dohodené ženy. Ja si chcem ženu uloviť sám. Chcem sa kochať tým pocitom, že ja som ju získal. Nie tým, že niekto mi ju podstrčil.

A tak sedím vo veľmi krásnom kresle a pozerám na oheň v krbe. Pijem kávu a premýšľam. Ani neviem prečo a z akého dôvodu mi prišla spomienka na moju bývalú ženu, o ktorú som sa snažil veľmi dlho a viem, že ju stále ľúbim. Ale je rozdiel ľúbiť a ľúbiť. Je iné ľúbiť svojho manžela, ľúbiť svoje deti, ľúbiť svojich rodičov a ľúbiť kávu napríklad. Ale v každom jednom prípade používame slovo ľúbiť a nikto sa nepozastavuje nad tým, ako môžeš povedať ľúbim svoje dieťa, keď hovoríš že ľúbiš svojho manžela. Je to predsa logicky jasné každému. To som si myslel, že to tak funguje. Ale mýlil som sa.

Píšem jej správu. Nepočítal som s tým, že naozaj príde. Ale je tu. A vyzerá tak šťavnato.. Sadla si na gauč a ja idem pripraviť kávu. Z diaľky si ju obzerám. Ako tam sedí, jej krivky, jej “nevinné” tričko, pod ktorým už vidím svoje ruky a nekonečnú predstavu pohybov, ktoré tam chcem robiť.

Prečo si ma sem vlastne zavolal?

Pozerá sa mi do očí. Ona totiž vie, kedy hovorím pravdu a kedy nie.

Dnes som bol posledný deň v práci, mal som trochu smutný deň aj keď som to nikomu neukázal a chcel som večer strávit s pocitom pohodlia, uvoľnenia a spomenul som si na Teba. Ako som sa pri Tebe vždy cítil fajn. Preto som chcel, aby si bola tu. A som rád, že si prišla.

Mhm…

Pozerá na mňa a pokývala hlavou. Viem, že čakala možno nejaké vyznanie alebo iné slová. Prišiel som ku nej a prisadol si. Idem rovno na vec.

Mám chuť ťa objať a držať Ťa chvíľu iba tak..

Ani som to nedopovedal a už ju silno objímam. Po dlhej dobe znovu vnímam jej vôňu, jej vlasy, telo, pokožku, jej chvenie, ktoré som tak veľmi miloval.

Máš veľmi pekné tričko. Nepamatám si Ťa v bielom. Ale toto vyzerá naozaj sexi.

Nie, nie je sexi. Je nevinné, ako ja.

Tak Ty si nevinná?

Pošepkal som jej do ucha a v tom som už vedel, že … moja ruka vkĺzla pod jej nevinné tričko a naše pery sa znovu stretli. Dávno som zabudol ako chutia.

Katka… Mám chuť Ťa šialene zvádzať a robiť všetko, čo mi napadne.

A čo je to podľa Teba zvádzať?

Bozkavam ju a zároveň odpovedám.

Keď robím a hovorím to, čo mám na srdci. Keď si nedávam servítku pred ústa a kašlem na nejaké predpisy, čo sa má a čo nemá.

Pravou rukou ju držím v objatí a ľavou rukou jej hladím prsia. A zároveň obsypávam bozkami všade, kde mi napadne. Chvíľu sa zastavím a pozerám sa na ňu. Na jej tvár, jej pery, ktoré hľadajú moje pery, chcem sa týmto momentom pokochať a užiť si ho naplno. Nahnem sa k jej uchu..

Ako to robíš, že vždy tak vzrušujúco voniaš?

To asi preto, že ma tak rozpaľuješ.

Toto je rozpaľovanie? Veď som si ešte ani rukávy poriadne nevysúkal.

A čo snáď plánuješ použiť sviečku a nakvapkať na mňa? Nejako si pokročil.

BUM!!! Tu moje vzrušenie behlo do mínusu. Odtiahol som sa.

Čo sa stalo?

Nič. To len moje ego teraz schytalo tvrdý gol.

Kľud, čo sa deje?

Moje ego mi dáva niekedy naozaj zabrať. V hlave mi víria myšlienky typu : a ja taký blb, som ju nevyšukal nikdy poriadne, ani horúci olej som na ňu nenakvapkal, lebo som všetko dokazil a jediné, čo som chcel bolo iba byť s ňou a nemyslel som na to, že ona chce niečo úplne iné.. Aby som bol pokrocilý a nie taký úbohy.. Aby som ju ošukal a nie iba ju chcel objímať.. Aby som ju ovoskoval a nie iba hladkal.

Chcela by si? Ten vosk na sebe?

A vieš, že som nad tým nikdy neuvažovala?

Neodpovedal som, iba som sa nasilu pousmial. Ale v hlave mi doslova “vrieskala” veta: Tak prečo si to dokelu spomenula?!?! Ale tá jej voňa a jej bozky..

Myslím, že potrebuješ podriadne vyšvácať na zadok.

Fakt? Prečo?

Aby som si ukľudnil chúťky a aby sa moje ego znovu ukľudnilo. Aby som videl ako máš poriadne červené štípance na zadku.

Oblapil som ju, dal jej hlbokú a dlhú pusu. Vyzliekol som jej tričko, pomohol rozopnúť a stiahnúť nohavice a súčasne vyzliekal seba. Ľahla si na gauč bruchom dolu a ja bez akýchkoľvek ďalších predohier a hladkaní, napasoval som sa na ňu a vnikol som hlboko do nej. Zároveň som oboma rukami stláčal jej prsia, hryzol ju na krku a prirážal. Divoko. Nahnevane a zároveň nadržane. Prirážam naozaj tvrdo, a viem že ma cíti na prsiach, na krku, všade.

Obrátim si ju na chrbát. Chcem jej vidieť do očí. Pozorovať moment, ako do nej vchádzam a vychádzam. Vnímam jej mokro. Vlhkosť, jej šťavu. Vnímam tú našu, inú voňu. Ako sa na mňa pritláča a nastavuje mi svoju panvu, aby som mohol vnikať poriadne hlboko. Občas ho vytiahnem úplne celý von a iba špičkou penisu ju doslova šteklím na tom malom mieste, ktoré je medzi obomi jej mokrými dierkami. Snažím sa úplne pomaly prechádzať iba po povrchu toho miesta a ísť od hornej dierky až k dolnej. Zavriem oči a vnímam moment, ako to už neviem vydržať. Zasuniem sa znovu do nej, oblapím obomi rukami jej stehná a prirážam akoby som to robil prvýkrát. Rýchlo. Ona ma oblapila svojimi nohami a priam ma pritlačila ku sebe. Vnímam je nohy na mojom zadku a viem, že už.. Použijem tie naše slová a som na vrchole. V nej. A zalieva ma horúci pocit. Spotenosť. Búchanie srdca. Vnímam moje trhané pohyby v nej. Vnímam ju, jej telo, jej šťavu. Nakloním sa k nej a dám jej bozk. Ležíme vedľa seba.

Zvláštne. Vieš, že sa mi to začalo páčiť?

Čo konkretne?

Táto časť nás.

Ako sex? Či čo?

Nevidím za tým len sex. Ale časť nevypovedaného.

Neviem, čo tým myslí, tak sa iba usmejem a pobozkám ju na vlasy. Sme bez slov.. Iba sa vnímame v tichu. Zvláštne, vždy som si myslel, že život sa má prežiť so svojou ženou a nie so ženou, ktorá musí byť moja žena.

Ľúbim Ťa – povedal som jej. Mám chuť Ťa vyplieskať po holej…

Na ďalší deň, keď sme každý už doma, mi píše správu.

Prepáč mi to včera.

Znovu nechápem prečo  to píše a čo vlastne, ktorú časť mám prepáčiť.

Mne bolo s Tebou fajn. Ľúbim Ťa. Keď dám mám Ťa rád..znie mi to divne..a napriek tomu, že ťa neľúbim tak ako kedysi..tak tieto slová sú mi akosi bližšie.

Hm..no tak to fakt vďaka. Som si istá, že na sex máš záujemkýň dosť.

Nechápem čo jej zase je a čo som urobil.

Áno, žien je kopec všade okolo. A všelijaké veru. A vieš, že moja fantázia keď sa správne zapne, vie dokázať všeličo. Ale ja som pán tej fantázie a ja si vyberám, komu tú fantáziu a mňa dám. Viem, že sa s Tebou cítim fajn, viem že sa nemusím na nič hrať a nič skrývať.

Prečo si už druhý deň taký..ako to povedať..

Sám netuším a ani nemám potrebu to zisťovať. Beriem to tak ako to je. Možno si niečo vo mne naštartovala. Neviem.

Čo som naštartovala? V čom je to iné, lepšie?

No..dám to asi takto..máš rada oheň? Pozerat sa na oheň ako horí..vnímať zvuky ohňa, ako praskoce, jeho teplo?

Hej.

Tak odpoveď, že v čom je to iné a či je to lepšie je : Áno je.. Pretože to vnímam ako keby medzi nami bol teraz oheň.. Pekne teplý a veľký.. Že sa cítime v pohode.

Ale to nevystihuje. Nie som v pohode.

Chýba Ti niečo? Môžem urobiť niečo, aby si bola v pohode?

Nie, nemaš ako. Možno ten sex. Žartujem.

Ty si dnes poriadne hryzavá.. A zároveň sexi. Ľúbim Ťa.

Neľúbiš. Včera si mi to povedal.

Ale vnímam, že keď Ti to napíšem, hoci myslím nie to ako kedysi, keď som bol do Teba zaľúbený, tak cítim to ako keď sa Ti uvoľní hrdlo a smieš rozprávať. A viem, že vieš čo cítim a basta. Nemusíme to rozoberať večne.

Ale ja potom nechápem čo ku mne cítiš teda.

A je to dôležité?

Áno.

Náklonnosť. To, že si moja žena s ktorou som mal prežiť svoj život, len to niekto tam hore zle načasoval a už sa to nedá opraviť. Ale viem, že si moja žena. Aj keď už nebudem s Tebou.

Hm…. Bude lepšie ak nebudeme už viac v kontakte. Len to škodí. 

Aj takto skončí jedno krásne stretnutie. Tak nech sa teda stane Tvoja vôľa a nech sa Ti splní toto Tvoje želanie.

Už nikdy jej nepoviem tie slová “Ľúbim Ťa”. Možno tie slová to spôsobili. Neviem. Pre mňa je smerodajné to, že viem čo cítim a to, že som si istý vo svojich citoch.

Len očividne niektoré city je asi lepšie nechať odniesť prúdom rieky preč. Aby nekazili aspoň tú krásnu spomienku, ktorá ešte zostala medzi dvomi ľuďmi.

Categories
Blogy

…tečúca rieka (6.časť)

24.2.2019

Dnes pridávam ďalšiu časť Tečúcej rieky. Pretože môj posledný týždeň bol očividne pod znamením ozajstnej akoby až divokej rieky. Tých posledných pár dní v mojom živote bolo akoby skúškou môjho ovládania sa a reagovania na udalosti.

Ale pekne po poriadku.

Minulý víkend som bol sám navštíviť svoju rodinu. Bol to pre mňa naozaj krásny čas, počasie bolo tiež nádherné a ja som sa tešil, že som znovu s ľuďmi, ktorých mám veľmi rád. Že som im mohol pomôcť niečo opraviť, že sme sa mohli spolu smiať, prechádzať a mať znovu spoločný obed. Bol som tam iba na otočku, v piatok večer som odlietal a v nedeľu večer som sa mal vrátiť naspäť. Nakoľko bolo Valentína, ale ja som bol cez víkend mimo domu, tak sme sa so ženou dohodli, že ho spolu oslávime v nedeľu večer, keď sa vrátim. Mala ma čakať na letisku. A samozrejme čakala. A ja som celý čas v lietadle premýšľal, čo všetko jej chcem povedať, ako si ju vážim a, ako som rád, že je pri mne. Skúšal som si pamätať všetky tie vyznania, hoci viem, že v potrebnú chvíľu aj tak všetko zabudnem a budem reagovať spontánne ako vždy. Tešil som sa na ten moment, ktorý najviac  milujem. Keď ju silno objímem okolo pása a jednou rukou sa na jej chrbte hrám s jej dlhými čiernymi vlasmi. Netuším prečo to robím, ale viem, že sa mi to páči.

Keď som bol už len pár minút od tohto momentu stalo sa…

Keď sme boli asi 10min od plánovaného pristátia pilot náhle oznámil: Bohužiaľ nemôžeme pristáť na letisku Manchester kvôli technickým problémom, preto sa musíme vrátiť znovu na letisko, odkiaľ sme odleteli. Čo???? To si robia srandu??? Neskôr som si nahováral, že určite som zle porozumel a opýtal som sa vedľa sediacej ženy, čo sa vlastne stalo, ale potvrdila mi tie isté slová. Leteli sme viac ako hodinu, ale pár minút pred pristátím vraj máme nejaké technické problémy  a nemôžeme pristáť, preto sa lietadlo otočilo a vežu nás naspäť, kde nám dajú hotel, taxík a všetko potrebné a najbližším lietadlom, ktoré išlo na ďalší deň ráno o siedmej hodine nás odvezú tam, kam sme mali ísť teraz. Nechápal som dôvod toho. Veď ak lietadlo má nejaké problémy, tak prečo sme vlastne vzlietli? Prečo s nami leteli vyše hodinu a všetko bolo v poriadku a potom sa otočíme a ideme naspäť? Akože na jednom letisku pristáť nemôžeme, ale na druhom môžeme? Prečo, teda, keď sme už kúsok od pristátia, sme nad anglickým územím, nepristaneme niekde na inom anglickom letisku? Prečo letíme celú cestu naspäť? To ak by napríklad letíme z Kuala Lumpur, tak nás znovu vezú do Kuala Lumpur? Že nie je ekonomickejšie pristáť na najbližšom letisku? Tieto a podobné otázky som mal a nechápavo som krútil hlavou. A zároveň som bol riadne naštvaný, že som mal mať krásnu večeru, o ktorú prídem, že nemám dať, ako vedieť žene, že môže ísť domov, lebo v ten večer nie je možné, aby sme sa stretli. Že sa nedostanem ráno do práce, pretože to jednoducho nestíham.

Lietam dosť často za rodinou, ale takýto prípad sa mi ešte nikdy nestal. Neskôr na letisku sme strávili dve hodiny vybavovaním všetkých formalít. Každý cestujúci dostal kupón na pobyt v hoteli a dva kupóny na cestu taxíkom do a z hotela. Bolo snáď pol dvanástej v noci, keď som si ľahol konečne v hotelovej izbe do postele a nemohol som zaspať od rozčúlenia. Predtým som si ešte bol na recepcii pýtať anglickú zásuvku na nabíjačku mobilu, pretože na tú krátku cestu ju nikdy nenosím so sebou a potreboval som si prebookovať novú letenku. A zároveň som nemohol spať, preto, lebo som vedel, že musím vstávať o štvrtej hodine ráno, o pol piate ráno som mal skoré raňajky a o piate ráno ma už mal čakať taxík na letisko, aby som stihol všetky letiskové kontroly znovu. Ale na pár hodín som, predsa len zaspal.

Na letisku doma ma už nečakala žena. Jasné, že išla domov a musela sa vyspať aj ona kvôli práci. Ja som do práce prišiel o tri štvrte na desať. Samozrejme aerolinka nám dala potvrdenie, že let bol údajne stornovaný a kvôli tomu meškáme do práce. Čo síce môj zamestnávateľ akceptoval ako dôvod, prečo som prišiel do práce neskoro. Hoci zvyšnú polovicu pracovného dňa, ktorú som vymeškal mám neplatenú. Plus -na začiatku roka sme v práci dostali milé avízo: Každý zamestnanec, ktorý nevymešká celý január a február, dostane bonus £100. Samozrejme, nepočíta sa do toho to, ak prídeš neskoro do práce, čo je ako na potvoru môj prípad. Zamestnávateľ nemôže za to, že meškalo lietadlo. Je to uvedené jasne: máš oneskorený príchod do práce automaticky si z bonusu vyradený.

Paráda. Zmeškal som večeru so ženou. Som unavený a nevyspatý. Prišiel som o £100 a pol pracovného dňa. Super deň, vravím si. Ako som písal v predchádzajúcom blogu, tak samozrejme ľuďom to nedá a nemôžu zniesť nespravodlivosť. Tak sa boli sťažovať a samozrejme dosiahli svoje. Tí, ktorí dostali výpoveď predo mnou, tak sa im tá výpoveď stornovala a samozrejme niekto iný musí odísť, a teda na rade som bol ja a pár ľudí, ktorí prišli do firmy medzi poslednými. Takže asi tridsať minút pred koncom zmeny som mal sedenie s účtovníčkou a mojím šéfom. Účtovníčka mi prečítala list a môj šéf sa celý čas pozeral do zeme. Akoby sa mi bál pozrieť do očí. Viem, že to nebol jeho nápad a, že za to nemôže. Predsa len som sa opýtal či je za tým môj dnešný neskorý príchod do práce. Konečne zdvihol hlavu a pozrel sa na mňa. To určite nie.

Snažil som sa nebyť naštvaný, aj keď myslím, že som bol. Ale na druhý deň som to už videl inak. Ak firma končí či odídem dnes alebo o tri týždne neskôr, aký je v tom rozdiel? Aspoň sa skôr posunieme inam, ako sme plánovali. Zbytočne niečo naťahovať a každý deň čakať, kedy vyjdeš z kancelárie aj Ty s výpoveďou v ruke. Každý deň som počúval kolegyňu, ako mi pílila uši doslova, že určite už dostaneme výpoveď, lebo firma nás už nepotrebuje a ona ešte chce zostať, lebo nevie, čo bude robiť. Však, keď máš zdravé ruky a nie si psychicky mimo, tak, ako si nemôžeš nevedieť nájsť prácu. Veď firma končí, odísť musíme tak či tak, nie je to jedno, či dnes alebo zajtra? Na začiatku som je to takto hovoril. Potom som to vzdal. Už som ju iba vypočul a nepovedal na to nič. Načo?

Ja nie som v strese z toho, že firma končí. No tak končí. A, čo? Čo to znamená. Čo všetko sa v živote končí? Žiješ s niekým, s kým sa miluješ a si šťastný a zrazu bum a nerozumiete si. Skončili ste. A pokiaľ máš Ty alebo ona strach, tak to len naťahujete a zbytočne strácate čas na niečo, čo môže byť krajšie.

Takže to bola polovice tečúcej rieky. A, čo tá druhá?

Zamyslel si sa niekedy nad tým, že osud Tvoj a Tvojich blízkych v rodine je vlastne dosť podobný? Že akoby každý máme podobnú cestu k niečomu, kam chceme ísť a dospieť. Akoby sa podobné osudy opakovali na skoro všetkých členoch rodiny. Možno to niekto volá karma alebo inak. Ale ja som včera nad tým premýšľal. Že aké sú skoro podobné osudy v mojej rodine. Tiež som dlho nevedel nájsť tú správnu ženu. Tiež som veľakrát cítil zlosť a poníženie zo sklamania vzťahu so ženou, ktorú som predtým videl, ako konečný stav. Keď som pred dvomi týždňami písal s mojou neterou: Čo máš nové? Nikto sa nevydáva, nežení? Ja už by som sa aj, už sa na to cítim, len nikto na obzore nie je.  A pred dvomi dňami môj synovec dal na sociálnu sieť jednu pesničku, ktorou všetkým odhalil, že jeho posledný vzťah znovu skončil, a to som si myslel, že už konečne našiel tú pravú. Viem, že je teraz nešťastný a, ako sa asi cíti. Tak som si včera uvedomil, že možno to ma moja rodina takto nastavené. Že musí každý prejsť akoby bahnom, byť “povláčený v bahne, aby našiel človeka, ktorý v ňom vidí tú svoju chýbajúcu časť. Dnes ráno som sa zobudil a netuším z akého dôvodu som si spomenul na tú pesničku, hoci nikdy predtým som ju nepočul a ani som netušil, že ten spevák existuje. Nevidím nejako význam v texte tej piesne, ale rezonuje so mnou hudba a tón spevákovho hlasu. Tak si ju kľudne vypočuj so mnou.

A zase voľne dýcham… A tečúca rieka tečie ďalej…

Categories
Blogy

Ego a káva so mnou

2.2.2019

Nemáš chuť si dať so mnou kávu? Sadneme si spolu do teplučkej sedačky, v príjemne vyhriatej miestnosti. Budeme počúvať skvelú meditačnú hudbu, vnímať zvuk praskajúceho dreva v krbe, pozerať sa na plameň (ak Ťa zaujíma, o akej meditačnej hudbe hovorím, tak je to TÁTO. Vnímať vôňu čerstvo po mletej kávy a pozerať von oknom na zamrznuté strechy domov, jemne sa kývajúce stromy a občasný prelet nejakého zblúdilého vrabca.

Nemusíš nič hovoriť ak nemáš chuť. Iba si skús zavrieť oči. Skús si to všetko predstaviť a vnímaj… Príjemné, že?

Teraz si predstav, že sa pri Tebe objaví nejaký zázračný muž, ktorý Ti môže splniť jedno okamžité želanie, čo sa týka zručnosti. Čo by to bolo u Teba? Aká zručnosť by bola tá jedna, ktorú by si práve teraz chcel mať? Túto otázku a ešte veľa iných som včera chcel diskutovať s jednou mojou starou známou. Len som zaspal od únavy.

Predstav si, že tlačíš vlak svojich povinností, ktoré vieš, že musíš urobiť. Pretože žiješ v spoločnosti, kde sa ľudia správajú podľa určitých vzorcov a noriem, kde sa chodí do práce, platia sa dane a bežný človek relaxuje pri televízore.

O dva mesiace končím…

Ja o dva mesiace končím v práci. Vlastne moja firma končí svoju pôsobnosť v meste, v ktorom bývam. Ja budem pracovať samozrejme ďalej, ale v inej práci. Pretože: žiješ v spoločnosti, kde.Bla-bla bla. Samozrejme, firma nám túto skutočnosť oznámila ešte minulý rok, teda, aby sme rátali s tým, že si budeme musieť hľadať novú prácu. A každý mesiac muselo odísť už pár ľudí, ktorých firma už nepotrebuje. Mne tento týždeň bol šéf povedať, že ja zostávam do konca pôsobnosti firmy.

A čím viac sa blíži koniec, tým viac vnímam od niektorých kolegov akoby nenávisť alebo závisť. Pretože ja tam pracujem iba rok a pár mesiacov v porovnaní s niektorými, ktorí tam od makali napríklad aj trinástich rokov. Možno aj ja by som bol kúsok nenávistný alebo žiarlivý voči niekomu, ak by som bol patriot v tej firme celých trinástich rokov a zrazu príde niekto, kto sa správa akoby všetko vedel, pracuje tu rok, ale firma dá výpoveď najskôr mne a nie tomu namyslencovi. Možno toto sú myšlienky ľudí, od ktorých túto emóciu vnímam. Ale veľmi sa tým nezaoberám, vždy ak to vidím/vnímam, tak v tú chvíľu to nechám tak a nemyslím na to. Každý, predsa máme dve ruky, dve nohy a jeden mozog. Každý máme rovnakú šancu. Každý sme začali akoby z rovnakej odpaľovacej rampy.

A možno je to u mňa ovplyvnené z väčšej miery hlavne tým, že svoju prácu milujem a robím to, čo ma baví. Že som sa v nej našiel a viem, že môj šéf je na mojej strane, a ak by som mal ohodnotiť všetkých šéfov, ktorých som doteraz poznal a s ktorými som mohol pracovať, tak môj terajší šéf je číslo jedna. Cením si u neho hlavne jeho empatickosť. Podľa mňa to je presne to, čo má mať správny líder.

Nie, nie som žiaden riťolez ani bobor snaživec. Nepotrebujem to robiť. Ja viem, že som dobrý vo svojej práci. A mám rád, ak môžem pracovať s niekým, s kým si len vymením pohľad a vieme, čo myslíme, čo treba urobiť. Že si rozumieme akoby telepaticky. Párkrát som už v živote zažil takýchto šéfov alebo aj spolupracovníkov s “rozume ním si telepaticky. A ver mi, že je to úžasný pocit.

Firma, kde pracujem má síce dve pobočky. Jedna v meste, kde bývam, teda tá, ktorá sa ide rušiť a druhá v meste vzdialenú hodinu cesty autom. A samozrejme je možnosť pokračovať v práci v tej vzdialenej pobočke, a teda mať aj naďalej všetky zamestnanecké výhody.

..Čaká ma sťahovanie

Ako som spomínal, svoju prácu milujem. Aj som mal myšlienky, že sa tam presťahujeme a ja budem pokračovať v mojej terajšie j práci. Ale potom som si spomenul, ako moja stará známa tiež tak urobila, keď sa rušila jej pobočka a ona si zvolila pokračovať vo firme, ale inom meste, teda sa tam presťahovala. A ja nechcem byť ako niekto iný. Takže ma čaká sťahovanie a výber mesta a miesta, kde budeme so ženou bývať a hľadať si prácu. Urobil som si zoznam miest, kde by som asi tak chcel byť, kde je veľká ponuka práce akú chcem, kvalitná doprava a nejaké parametre, ktoré sú pre mňa dôležité. Pár miest som už otestoval na vlastnej koži v zmysle, ako sa tam cítim. Pretože je to pre mňa dôležité.

Minulý týždeň som bol v meste, v ktorom býva tá moja stará známa. Pretože to mesto je plné práce, ktorú ja budem hľadať, má dobrú polohu a kopec z tých pre mňa dôležitých parametrov.

Ale, keď som tak pozeral z okna hotela von, to, čo som vnímal a cítil bolo iba: toto mesto je aké smutné. Ako tu môže ona žiť?

Takže som vyčiarkol ďalšie mesto zo svojho zoznamu.

Samozrejme, mal som aj jedno mesto, ktoré som od začiatku vylúčil, že toto určite nie, tam nebudem a nechcem bývať.

A tento týždeň mi žena dala otázku: a, čo, keby sme išli bývať tam? A ja som si vtedy uvedomil, že, predsa som silnejší ako moje ego, ktoré sa tvári občas urazene a impulzívne, a teda som odpovedal: máš pravdu, pôjdeme to mesto otestovať spolu.

A, čo keby áno? Čo by sa stalo?

A prečo Ti toto všetko píšem? Možno aj Ty máš niečo teraz v živote a riešiš zmenu alebo rozchod či máš niečo začať, alebo nie. Alebo niečo podobné alebo úplne iné. Že aj Ty máš v sebe nastavený nejaký parameter typu: toto určite neurobím, nech sa stane čokoľvek, pod túto hranicu nejdem!

Skús si dať otázku: a, čo keby áno? Čo by sa stalo? Iba si to predstav, bez tých blbých parametrov. Nechaj predstavivosť pracovať. Ukľudni sa a predstav si to. A teraz si odpovedz: Naozaj to nechceš? Naozaj Ti to nevyrieši situáciu?

Ale je dosť možné, že žiadnu radu odo mňa nepotrebuješ. Možno ani žiadnu situáciu teraz neriešiš. Možno by ti práve padlo vhod na chvíľu si sadnúť a vypiť si so mnou tú spomínanú kávu pri tom praskajú com ohni v krbe. Posielam Ti objatie.

Categories
Blogy

Chceš vedieť prečo milujem Vianoce?

23.12.2018

Blížia sa najkrajšie dni v roku. Dni, ktoré pre mňa osobne znamenajú niečo výnimočné. Dni, ktoré netuším akým zázrakom dokážu prelomiť ľady medzi ľuďmi. Keď dokážeme byť k sebe milší. Vidieť sa viac ľudsky. Povedať si milé slová. Poslať niekomu posilňujúcu myšlienku. A samozrejme aj dni, keď sa navzájom niečím obdaruvávame.

Pred dvomi týždňami mi moja sestra poslala balík. Ak čítaš moje blogy pravidelne, určite si zachytil informáciu, že som sa na začiatku apríla tohto roku sťahoval, preto sa ma sestra ešte dodatočne opýtala :

A máš stále tú istú adresu, áno? Nepresťahoval si sa zase niekam inam?

Nie, zatiaľ mám stále tú istú adresu.

A včera večer sa ma sestra pýta, vraj či som už dostal balík.

Nie, ešte nedošiel, veď teraz má pošta toho veľa, tak asi príde neskôr.

A teraz počúvaj, čo sa stalo.

Ale veď ja som Ti teraz balík neposielala poštou, ale cez XX-Preprava, ktorú som našla na Facebook-u.

A v tom som si hneď spomenul na to, že ešte začiatkom tohto týždňa som dostal SMS od XX-Preprava, že môj balík bude doručený nasledujúci deň, ale nereagoval som na to, pretože som myslel, že si pomýlili číslo. Preto som hneď, ako mi toto sestra oznámila kontaktoval tú firmu. Samozrejme boli prekvapení, že som balík nedostal. A po dokladom skontrolovaní v systéme objednávok my oznámili, vraj moje meno v objednávke majú, ale adresu, ktorú my nadiktovali bola iná ako moja s účastná. No jasné, sestra to doplietla, hlavne, že sa pýtala či mám stále tú istú adresu a pošle mi balík na moju starú adresu. Samozrejme, nemal som už kontakt na nikoho z tej adresy okrem jedného spolubývajúceho, s ktorým som sa však pohádal a pri odchode ani nerozlúčil.

Pýtaš sa, čo sa stalo, že som dokázal byť taký chladný, nerozlúčiť sa a odísť s  nenávisťou na niekoho?

Vlani v lete boli vysoké horúčavy. Také, ako už dlho nie a ten môj spolubývajúci si, preto kúpil najmodernejšiu klimatizáciu, ktorú, ale vzhľadom na veľkosť jeho izby nemohol usporiadať tak, ako bolo treba, preto v zapnutom stave robila taký hluk, že ja, keď som ležal v posteli, cítil som sa akoby ležím priamo na nejakom otvorenom agregátore. Nie, vôbec to nebol uspávajúc i zvuk. To sústavne hučanie, to sa proste nedalo spať. Diskutoval som to s ním, nech si to nejako premiestni. Takto to trvalo tri dni a tri noci. Cez deň to bolo znesiteľné, nakoľko cez deň počuješ zvuk z okolia, ale v noci, keď je všade ticho a Ty počuješ a vnímaš ten silný zvuk motora, to bolo šialené. Kolegyňa v práci sa ma každé ráno pýtala :

 No, čo, ako si dnes spal?

Poslednú noc, keď už som bol zúfalý z toho, napísal aj majiteľovi domu, buď nech to on, teda dá do poriadku alebo tento problém osobne ohlásim na mestskom úrade, nech sa na to prídu pozrieť a zmerať intenzitu hluku, tak mi počas noci už napadli, aj také myšlienky, že :

Ja ho zabijem! Ja idem tam dolu, zoberiem z kuchyne nôž, zaklopem mu na dvere a zabijem ho!  Mne je to jedno či ma zavrú za vraždu alebo, čo, ja proste už som taký hotový, že ja ho zabijem!

Tak si predstav aký som už musel byť vynervovaný, keď som tri noci nespal. Ale nezabil som ho. A večer, keď som sa vrátil z práce, tak som videl, že spolubývajúci si celú izbu premiestňuje. Majiteľ mu niečo dohovoril, tak sa konečne rozhýbal. Odvtedy už som spal v pohode. Ale s ním som sa už nerozprával a iba som na neho zazeral. Nedokázal som sa správať ako dovtedy, keď sme si spolu bavili super.

A teraz si predstav, že máš ísť do toho domu, kde býva tento muž, ktorého si chcel kedysi zabiť a s malou dušičkou dúfať, že omylom doručený balík je stále tam. Zazvonil som. Otvoril mi. Tradične v pre mňa smiešnych teplákoch a pásikovom tričku. Pozval ma ďalej, ukázal na balík a hľadal ešte zopár dopisov (okrem iného aj vianočná pohľadnica od sestry!), Ktoré mi boli doručené na tú adresu. Pýtal sa, ako sa mám a usmieval sa. A ja som bol šťastný. Cítil som sa šťastne. Nielen kvôli balíku. Ale aj kvôli spolubývajúcemu. Bol to veľmi zvláštny pocit pre mňa. Byť znovu v tom dome, kde som prežil veľa pekných chvíľ. Na kuchynskej linke som zbadal fialovú, rýchlovarnú konvicu, ktorú som kúpil ešte kedysi, tak som sa jej dotkol prstom a usmial sa. A napriek tomu, že spolubývajúci je Ind, zaželal som mu pekné Vianoce a odišiel.

Ešte stále neveríš, že Vianoce sú zázračné?

Z mojich predchádzajúcich blogov vieš, že inklinujem k veciam, ktoré dokážu človeka “nakopnúť. Preto som na Facebook-u v členom jednej skupiny, kde si navzájom zdielame svoje skúsenosti, nápady, rady. A včera som dostal od jedného člena vianočný darček. Skvelú fintu na mozog, meditáciu, spánok. Brain.Fm. Vyskúšal som už veľmi veľa aplikácii, ale žiadna mi nesedela tak ako Brain.Fm. Jasne chápem, každý človek má inak nastavený level počúvania, spracovávania a vnímania, ale mne sedí tento. Jednoducho táto hudba so mnou rezonuje. A dostať zdarma niečo, čo je platené. A na Vianoce. Tak to je fajn.

Milujem Vianoce. A, preto som si aj ja kúpil darček. Veď aj sám seba môžem obdarovať. Pretože si vážim sám seba. A viem, že milujem kávu. Dobrú kávu. Teraz už samozrejme nepijem klasickú kávu z obchodu ako kedysi. Už som fajnový. A aj príprava kávy pre mňa je akoby rituál. Preto som si kúpil špeciálny stroj na prípravu kávy a objednal si aj ďalšiu špeciálnu kávu z Powerlogy. A ver mi, že si užívam tú chvíľu, keď si pripravujem kávu. Občas sa aj pousmejem sám na sebe, že aký som pri tom puntičkár, ako si kávu špeciálne pretláčam cez sitko, aby som potom mal pôžitok počas pitia a vychutnal si kávu na maximum.

Ale samozrejme najväčší darček ešte len príde na Silvestra. Ideme celá rodina do Blackpool-u. Bol to môj spontánny nápad. Jedného dňa neviem prečo mi v hlave vznikla myšlienka, že chcem vidieť Blackpool. A tak som sa rozhodol, že tam strávim Silvestra aj s niekým, na kom mi záleží. A veľmi sa na to teším.

Na Vianoce si želáme všeličo, každý máme rôzne želania a túžby. Niektoré sa nám splnia, niektoré sú nereálne a niektoré sa nemôžu splniť-zatiaľ. Ale ja milujem Vianoce. Pretože pre mňa sú zázračné. Preto posielam teraz úprimnú myšlienku aj Tebe, aby si dokázal Vianoce vnímať, aj Ty zázračne. A ver, že zázraky sa dejú.

Odkazy použité v blogu:

1. https://www.brain.fm/

2. https://powerlogy.com/

3. https://www.visitblackpool.com/