Dnes pridávam ďalšiu časť Tečúcej rieky. Pretože môj posledný týždeň bol očividne pod znamením ozajstnej akoby až divokej rieky. Tých posledných pár dní v mojom živote bolo akoby skúškou môjho ovládania sa a reagovania na udalosti.
Ale pekne po poriadku.
Minulý víkend som bol sám navštíviť svoju rodinu. Bol to pre mňa naozaj krásny čas, počasie bolo tiež nádherné a ja som sa tešil, že som znovu s ľuďmi, ktorých mám veľmi rád. Že som im mohol pomôcť niečo opraviť, že sme sa mohli spolu smiať, prechádzať a mať znovu spoločný obed. Bol som tam iba na otočku, v piatok večer som odlietal a v nedeľu večer som sa mal vrátiť naspäť. Nakoľko bolo Valentína, ale ja som bol cez víkend mimo domu, tak sme sa so ženou dohodli, že ho spolu oslávime v nedeľu večer, keď sa vrátim. Mala ma čakať na letisku. A samozrejme čakala. A ja som celý čas v lietadle premýšľal, čo všetko jej chcem povedať, ako si ju vážim a, ako som rád, že je pri mne. Skúšal som si pamätať všetky tie vyznania, hoci viem, že v potrebnú chvíľu aj tak všetko zabudnem a budem reagovať spontánne ako vždy. Tešil som sa na ten moment, ktorý najviac milujem. Keď ju silno objímem okolo pása a jednou rukou sa na jej chrbte hrám s jej dlhými čiernymi vlasmi. Netuším prečo to robím, ale viem, že sa mi to páči.
Keď som bol už len pár minút od tohto momentu stalo sa…
Keď sme boli asi 10min od plánovaného pristátia pilot náhle oznámil: Bohužiaľ nemôžeme pristáť na letisku Manchester kvôli technickým problémom, preto sa musíme vrátiť znovu na letisko, odkiaľ sme odleteli. Čo???? To si robia srandu??? Neskôr som si nahováral, že určite som zle porozumel a opýtal som sa vedľa sediacej ženy, čo sa vlastne stalo, ale potvrdila mi tie isté slová. Leteli sme viac ako hodinu, ale pár minút pred pristátím vraj máme nejaké technické problémy a nemôžeme pristáť, preto sa lietadlo otočilo a vežu nás naspäť, kde nám dajú hotel, taxík a všetko potrebné a najbližším lietadlom, ktoré išlo na ďalší deň ráno o siedmej hodine nás odvezú tam, kam sme mali ísť teraz. Nechápal som dôvod toho. Veď ak lietadlo má nejaké problémy, tak prečo sme vlastne vzlietli? Prečo s nami leteli vyše hodinu a všetko bolo v poriadku a potom sa otočíme a ideme naspäť? Akože na jednom letisku pristáť nemôžeme, ale na druhom môžeme? Prečo, teda, keď sme už kúsok od pristátia, sme nad anglickým územím, nepristaneme niekde na inom anglickom letisku? Prečo letíme celú cestu naspäť? To ak by napríklad letíme z Kuala Lumpur, tak nás znovu vezú do Kuala Lumpur? Že nie je ekonomickejšie pristáť na najbližšom letisku? Tieto a podobné otázky som mal a nechápavo som krútil hlavou. A zároveň som bol riadne naštvaný, že som mal mať krásnu večeru, o ktorú prídem, že nemám dať, ako vedieť žene, že môže ísť domov, lebo v ten večer nie je možné, aby sme sa stretli. Že sa nedostanem ráno do práce, pretože to jednoducho nestíham.
Lietam dosť často za rodinou, ale takýto prípad sa mi ešte nikdy nestal. Neskôr na letisku sme strávili dve hodiny vybavovaním všetkých formalít. Každý cestujúci dostal kupón na pobyt v hoteli a dva kupóny na cestu taxíkom do a z hotela. Bolo snáď pol dvanástej v noci, keď som si ľahol konečne v hotelovej izbe do postele a nemohol som zaspať od rozčúlenia. Predtým som si ešte bol na recepcii pýtať anglickú zásuvku na nabíjačku mobilu, pretože na tú krátku cestu ju nikdy nenosím so sebou a potreboval som si prebookovať novú letenku. A zároveň som nemohol spať, preto, lebo som vedel, že musím vstávať o štvrtej hodine ráno, o pol piate ráno som mal skoré raňajky a o piate ráno ma už mal čakať taxík na letisko, aby som stihol všetky letiskové kontroly znovu. Ale na pár hodín som, predsa len zaspal.
Na letisku doma ma už nečakala žena. Jasné, že išla domov a musela sa vyspať aj ona kvôli práci. Ja som do práce prišiel o tri štvrte na desať. Samozrejme aerolinka nám dala potvrdenie, že let bol údajne stornovaný a kvôli tomu meškáme do práce. Čo síce môj zamestnávateľ akceptoval ako dôvod, prečo som prišiel do práce neskoro. Hoci zvyšnú polovicu pracovného dňa, ktorú som vymeškal mám neplatenú. Plus -na začiatku roka sme v práci dostali milé avízo: Každý zamestnanec, ktorý nevymešká celý január a február, dostane bonus £100. Samozrejme, nepočíta sa do toho to, ak prídeš neskoro do práce, čo je ako na potvoru môj prípad. Zamestnávateľ nemôže za to, že meškalo lietadlo. Je to uvedené jasne: máš oneskorený príchod do práce automaticky si z bonusu vyradený.
Paráda. Zmeškal som večeru so ženou. Som unavený a nevyspatý. Prišiel som o £100 a pol pracovného dňa. Super deň, vravím si. Ako som písal v predchádzajúcom blogu, tak samozrejme ľuďom to nedá a nemôžu zniesť nespravodlivosť. Tak sa boli sťažovať a samozrejme dosiahli svoje. Tí, ktorí dostali výpoveď predo mnou, tak sa im tá výpoveď stornovala a samozrejme niekto iný musí odísť, a teda na rade som bol ja a pár ľudí, ktorí prišli do firmy medzi poslednými. Takže asi tridsať minút pred koncom zmeny som mal sedenie s účtovníčkou a mojím šéfom. Účtovníčka mi prečítala list a môj šéf sa celý čas pozeral do zeme. Akoby sa mi bál pozrieť do očí. Viem, že to nebol jeho nápad a, že za to nemôže. Predsa len som sa opýtal či je za tým môj dnešný neskorý príchod do práce. Konečne zdvihol hlavu a pozrel sa na mňa. To určite nie.
Snažil som sa nebyť naštvaný, aj keď myslím, že som bol. Ale na druhý deň som to už videl inak. Ak firma končí či odídem dnes alebo o tri týždne neskôr, aký je v tom rozdiel? Aspoň sa skôr posunieme inam, ako sme plánovali. Zbytočne niečo naťahovať a každý deň čakať, kedy vyjdeš z kancelárie aj Ty s výpoveďou v ruke. Každý deň som počúval kolegyňu, ako mi pílila uši doslova, že určite už dostaneme výpoveď, lebo firma nás už nepotrebuje a ona ešte chce zostať, lebo nevie, čo bude robiť. Však, keď máš zdravé ruky a nie si psychicky mimo, tak, ako si nemôžeš nevedieť nájsť prácu. Veď firma končí, odísť musíme tak či tak, nie je to jedno, či dnes alebo zajtra? Na začiatku som je to takto hovoril. Potom som to vzdal. Už som ju iba vypočul a nepovedal na to nič. Načo?
Ja nie som v strese z toho, že firma končí. No tak končí. A, čo? Čo to znamená. Čo všetko sa v živote končí? Žiješ s niekým, s kým sa miluješ a si šťastný a zrazu bum a nerozumiete si. Skončili ste. A pokiaľ máš Ty alebo ona strach, tak to len naťahujete a zbytočne strácate čas na niečo, čo môže byť krajšie.
Takže to bola polovice tečúcej rieky. A, čo tá druhá?
Zamyslel si sa niekedy nad tým, že osud Tvoj a Tvojich blízkych v rodine je vlastne dosť podobný? Že akoby každý máme podobnú cestu k niečomu, kam chceme ísť a dospieť. Akoby sa podobné osudy opakovali na skoro všetkých členoch rodiny. Možno to niekto volá karma alebo inak. Ale ja som včera nad tým premýšľal. Že aké sú skoro podobné osudy v mojej rodine. Tiež som dlho nevedel nájsť tú správnu ženu. Tiež som veľakrát cítil zlosť a poníženie zo sklamania vzťahu so ženou, ktorú som predtým videl, ako konečný stav. Keď som pred dvomi týždňami písal s mojou neterou: Čo máš nové? Nikto sa nevydáva, nežení? Ja už by som sa aj, už sa na to cítim, len nikto na obzore nie je. A pred dvomi dňami môj synovec dal na sociálnu sieť jednu pesničku, ktorou všetkým odhalil, že jeho posledný vzťah znovu skončil, a to som si myslel, že už konečne našiel tú pravú. Viem, že je teraz nešťastný a, ako sa asi cíti. Tak som si včera uvedomil, že možno to ma moja rodina takto nastavené. Že musí každý prejsť akoby bahnom, byť “povláčený v bahne, aby našiel človeka, ktorý v ňom vidí tú svoju chýbajúcu časť. Dnes ráno som sa zobudil a netuším z akého dôvodu som si spomenul na tú pesničku, hoci nikdy predtým som ju nepočul a ani som netušil, že ten spevák existuje. Nevidím nejako význam v texte tej piesne, ale rezonuje so mnou hudba a tón spevákovho hlasu. Tak si ju kľudne vypočuj so mnou.
A zase voľne dýcham… A tečúca rieka tečie ďalej…