Je to už nejaký čas, čo som začal žiť s Lisou. Jednoducho prišla do môjho života a bodka. Neľúbil som ju. Napriek tomu, že som s ňou spával. A napriek tomu, že sme začali zdielať spoločnú posteľ. Občas sme išli spolu nakúpiť, občas na výlet. Ale stále tam chýbalo to niečo podstatné, čo tam má byť.
Nakoľko moje bývanie bolo iba pre jedného, začali sme hľadať nové bývanie. A našli sme perfektný dom. Pre nás. Pretože v tom dome sa stalo to, čo som potreboval, aby sa stalo.
V tom dome sa stalo to, čo som potreboval, aby sa stalo
V deň, keď sme sa sťahovali a mali plno krabíc pred domom, v dome a ešte aj zatarasený vchod – vtedy sa to stalo. Lisa išla dolu schodmi po ďalšiu krabicu a nejako zakopla a spadla dozadu na rovnú podlahu. Zostala ležať. Pribehol som k nej a snažil sa hovoriť na ňu, ale nereagovala. Ani sa nehýbala. Zdalo sa mi, že jej hrudník sa nehýbe.
Je plno kníh, kde je popísané, čo robiť v takýchto a iných akútnych situáciách. Ľudia chodia na rôzne kurzy prvej pomoci, ale pre mňa osobne vždy platilo a platí niečo iné ako pre väčšinu. Jednoducho mne vtedy akoby sa vypol mozog a premýšlanie, ktoré by určite iba stresovalo a moje telo začalo v tú chvíľu fungovať akoby samovoľne, automaticky akoby presne vedelo, čo má robiť. Nikdy som takúto situáciu nezažil. Ale to, čo som v tú chvíľu cítil. Tú prázdnotu. Ten nesúhlas s tým, čo sa práve dialo. Nahnevane a z plného hrdla som zakričal: Niééééééééééééé!!!!! Ja Ťa nechcem stratiť! Ty si moja žena. Nahol som sa k jej nehybnému telu, otvoril som jej ústa a začal do nich dýchať. Po pár vdychnutiach som vnímal akoby sa pohla a znovu som jej zopakoval: ja Ťa nechcem stratiť, Ty si moja žena. Kľačal som tam na kolenách, nahnutý k jej tvári a v tom momente som vedel, že ju milujem. Neviem presne, ako dlho sme takto boli, ale viem, že Lisu milujem.
Túto situáciu si často pripomíname večer v posteli, keď ležíme a rozprávame sa. Ako som sa o ňu bál, ako som nechcel o ňu prísť.
Je zaujímavé, ako nám občas život dokáže “nahrať” rôzne situácie, ktoré potrebujeme zažiť, aby sme určité veci pochopili. A možno si to práve Ty, ktorý čakáš na takúto situáciu v Tvojom živote, v Tvojom vzťahu. Každý človek, vzťah je iný, špecifický. Nedá sa presne povedať, akou cestou sa máš vybrať. Jednoducho začni niečo robiť a ono to príde.
Jedna dvojica spolu radí roky a až potom po svadbe začnú spoznávať toho druhého.
Druhá dvojica začne spolu žiť, ako kamoši a stane sa z nich dokonalý párik.
Tretia dvojica môže začať spolu existovať len, preto, aby neboli sami a zabudli na niekoho z minulosti a nakoniec, aby zistili, že cesta, na ktorú vstúpili, bola vlastne ten oddychový pruh, kam si autá idú odpočinúť, aby mohli pokračovať v jazde.
Ktorá si Ty?