Author: redballblue

Categories
Blogy

..smutný deň?

9.12.2018

Včera som bol mojou vinou v práci. Pýtaš sa prečo mojou vinou? No, preto, lebo ľudia sa delia na ranné vtáčatá a večerné sovy. Vtáčatá sú hneď ráno aktívne ako včelička, nerobí im problém vstávať, fungujú hneď na sto percent. Sovy sa nedokážu prebudiť ani o 10tej hodine ráno, ich mozog ešte stále spí, zato večer sú plných nápadov a myšlienok.

ranné vtáča < – > večerná sova

Ja som ten druhý prípad. Len žiaľ tým, že musím zavčasu ráno vstávať do práce, moja kreatívna nočná sova je večer unavená. Napriek tomu, že svoju prácu milujem, to ranné vstávanie ma zabíja. V túto sobotu potrebovala firma dokončiť nejaký projekt, tak bol v stredu hneď ráno za mnou šéf s otázkou či môžem prísť v sobotu do práce. Ale, ako som písal, môj mozog sa ráno nedokáže prebudiť na sto percent, tak som jeho otázku porozumel úplne inak, v inom znení. A odpovedal som: jasné, samozrejme, že prídem a pokračoval som v práci. O nejakú hodinu mi to došlo. Dokelu! Veď on povedal v túto sobotu do práce. Mňa asi vystrie. Ja som mu povedal, že prídem v sobotu do práce??? Sakráááá. Ale nechcel som vyzerať ako idiot, ktorý nevie, čo hovorí a nešiel som za ním a nevzal svoje slová naspäť. Tak som bol včera mojou vinou v práci. Všetci kolegovia, ktorí chodia pravidelne v sobotu (dobrovoľne) do práce sa čudovali, keď ma tam videli.

Nevravím, že nepotrebujem peniaze. Ukáž mi človeka, ktorý nepotrebuje peniaze. Veď žijeme v dobe peňazí. Za peniaze si dokážeme kúpiť aj človeka. Ale ja viem ten čas pracovného voľna využiť lepšie. Nie som typ, ktorý sa hrnie za každý cent do práce. Ak čítaš moje blogy pravidelne, potom vieš, že som sa začal znovu učiť, teda okrem všetkých mojich povinností, ktoré mám so svojimi stránkami a svojimi záujmami, si musím nájsť ešte aj kľudnú chvíľku, kedy sa sústredím naozaj iba na to, čo je pre mňa veľmi dôležité. A samozrejme – nakoľko bývam ďaleko od svojej rodiny, tak nie je deň, aby minimálny jeden člen rodiny nepotreboval s niečím poradiť, vyžalovať sa alebo sa s niečím pochváliť. Takže včera som mal deň mínus. To znamená, že som nedokázal už nájsť kľudnú chvíľu na učenie, čo som dotiahol dnes ráno.

Moderný test krvi aj DNA

V hlave mám však kopec nových nápadov, ktoré, ale nedokážem dať von počas pracovného týždňa. Preto sa teším na vianočné voľno, že aspoň niečo z toho vypustím do vesmíru. A do tohto všetkého musím prirátať aj fakt, že je teraz zima. Teda ročné obdobie, kedy medvede spia. Kedy príroda spí a všetko je spomalené, utlmení. Ja to cítim vždy v posilňovni, že nedokážem vydať taký výkon ako v lete. Lebo moje svaly sú akoby unavené. Trénerka mi povedala, že asi mi chýba vitamín D.  Tak som sa rozhodol, že si dám urobiť krvný test. Dnešná moderná doba už dokáže zázrak. Krvný test si objednáš cez internet domov a Ty sám si odoberieš krv do malej skúmavky. Zabalíš to do priloženej obálky a pošleš poštou na rozbor. Hoci ja som vždy tvrdil, že by som nedokázal niekomu pichnúť ani injekciu, nieto ešte brať krv. Keď si to však skutočnosť vyžiada, treba byť chlap s guľami a nebáť sa. Pred rokmi som mal dolámanú nohu a dostal som injekcie na utlmenie bolesti, ktoré som si musel ja sám pichať do brucha. Musel som. Lebo zlomenina kurevsky bolela. A zvládol som to. Aj krv som si zvládol odobrať, hoci pohľad na to, ako kvapôčky mojej krvi kvapkajú do malej skúmavky nebol dvakrát najpríjemnejší. Zvládol som to. A najnovšie som si nechal urobiť aj DNA rozbor. Hoci je zaužívaný fakt, že DNA test je iba na určenie otcovstva. Ak Ťa zaujíma, čo všetko dokáže zistiť DNA test, pozri si to TU. Na môj výsledok ešte čakám, tak som zvedavý, čo ukáže. Ale výsledok krvi mi potvrdil slová mojej trénerky z posilňovne. Nízka hladina vitamínu D, vitamínu D9, železa a vysoká hladina celkového cholesterolu. Ku tomu železu my pripísali, aby som sa, čo najskôr hlásil u svojho doktora, nakoľko tam mám hladinu úplne na minime. No, ale mám kedy? Však nestíham nič navyše.

Jasné, chlap ak má ísť k doktorovi, radšej urobí všetko možné, len, aby nemusel. Jasné, že pôjdem, len neviem kedy. Ale aspoň viem už, kde je zdroj mojej únavy a slabosti.

Aj Ty pociťuješ únavu?

A prečo o tom píšem? Aj Ty priveľmi často pociťuješ únavu? Aj Tvoje myšlienky sú z času na čas úplne dole? Tak, že sa nedokážeš dať hore, napriek všetkým poďakovaniam vesmíru za všetko, čo v živote máš? Aj Ty sa cítiš občas na hovno? Máš aj Ty také tie dni? Keď ešte aj človek, ktorého máš rád a vieš, že ho v živote chceš vedľa seba ako priateľa, ale vnímaš, aj to, že on cúva? Vnímaš aj Ty, že on to nechce? Napriek rokom, ktoré sa poznáte, napriek situáciám, ktoré boli či už zlé alebo dobré? Aj Ty si presvedčený, že, keď ste na to dvaja, tak to, predsa musíte dokázať. Veď, čo ste už naozaj maďari, aby ste to nedali? Nech je cesta akokoľvek kľukatá, tak Ty stále veríš, že to dokážete? Pamätáš si tú hru, ktorá sa vysielala kedysi v TV Crash Bandicoot?

Ja som bol ešte dieťa a bol som do tej hry “zažratý. Obdivoval som Crash-a, ako dokáže prekonávať prekážky, ako dokáže vyskočiť, obísť a dôjsť do cieľa. Aký mal výraz tváre a neúnavne utekal. Či bola cesta rovná alebo kľukatá.

My sme snáď horší???

A teraz si daj otázku: My sme snáď horší ako ten Crash? My nemáme po ceste míny, ktoré musíme obchádzať. Nemusíme ani utekať, pretože stačí ak pôjdeme pomaly. Tak, kde je kurva problém?

Aj ja mám takéhoto človeka v živote. Aj ja sa snažím už veľmi dlho, aby sme boli ako dve rovnobežné priamky. Aj ja nechápem prečo tá naša cesta vyzerá ako podmínovaná. Aj ja mám často pocit, že mi pod nohy hádže polená, aby som naschvál potkol. Alebo vybuchol. To mi chceš povedať, že sme tak blbí, že to nedáme?

A teraz si toto všetko daj spolu dohromady v hlave ako jednu súvislosť. Máš?

No a teraz Ti zazvoní telefón. Mama. “Prosím Ťa, neviem, čo sa mi stalo s telefónom, ale skoro vôbec nič nepočujem, veď som tam nič nestlačila a každý, kto mi volá hovorí úplne potichu. Asi už potrebujem nový telefón.”

Vitaj v realite. Mama si stlmila hlasitosť. Ja pozerám von oknom, ako celý deň leje. Mám mizernú hladinu vitamínov. Cítim sa unavene a nevyspato. Stará známa priateľka mi neustále hádže polená pod nohy…  Smutný deň? Nie. To ja som smutný.

Odkaz použitý v blogu: https://atlasbiomed.com/uk

Categories
Blogy

výzva… (a prečo mám rád štvrtok)

Kedysi dávno som čítal jednu štúdiu, že človek by mal každých šesť rokov zmeniť zamestnanie, aby sa vyhol ponorkovému efektu. Teda, že už sa v tej práci necíti fajn.

Ja som väčšinu svojho života pracoval v jednom a tom istom odvetví, ktoré už poznám zhora nadol a naopak. V mojom prípade slovom väčšinu svojho života rozumej šestnástich rokov. V tom odvetví sa cítim ako doma. Teda verím si v tom, čo robím, viem, že už mi to odvetvie prirástlo k srdcu a veľakrát si aj poviem, že už mám akoby efekt z povolania ak aplikujem niečo z práce, aj bežnom živote.

..Černoch, Afrika, moslim…

Pred viac, ako rokom som pracoval s tromi novými ľuďmi, z ktorých jeden mi dal naozaj nezabudnuteľný zážitok. Volal sa Ahmed. Ahmed pochádza z Afriky. A je moslim. Je šikovný. Veľmi rád rozpráva. A veľmi veľa rozpráva. Je starší ako ja. Má rodinu a deti. Žije ďaleko od svojho domova, kde sa narodil. Možno niekto má teraz nejaké predsudky v hlave alebo nepríjemné pocity. Veď: černoch, Afrika, moslim. Tým, že ja žijem mimo domova tiež, zistil som, že nie všetci ľudia inej pleti ako ja, sú hodní odsudzovania. Ale týmto smerom nechcem ísť v tomto článku. S Ahmedom som pracoval naozaj rád. Rád som s ním kecal o všeličom, aj keď ma trochu hnevalo to, že si nechcel dať vysvetliť tému Bitcoin (o tom budem písať ešte neskôr),,,,,,,,,,, ale bol to správny chlap. Spomínam si, že vždy po prestávke si Ahmed pripravil taký malý akoby koberček, na ktorý si kľakol a tam sa skláňal a niečo si odriekal. Keď som to videl prvýkrát, hneď som volal šéfa, že Ahmedovi je zle, že ho asi bolí brucho. Netušil som vtedy ešte, čo to robí a prečo to robí. V tej práci a na tom konkrétnom mieste sme boli iba na určitý čas. Vedeli sme od začiatku, že budeme spolu pracovať nie na dobu neurčitú. Nakoľko sme na tom mieste pracovali na projekt, ktorý bol a stále je mojou srdcovkou, viem, že to na človeku vidno, ak pracuje na niečom, čo má rád. A taktiež som videl, že Ahmed na takomto niečom pracuje prvýkrát. Bol veľmi šťastný, keď som mu ukázal ako, čo treba urobiť, ako zistiť či to je správne. Bol som tam proste doma a bol som šťastný v tie dni. S tou prácou a taktiež s Ahmedom. Ale zároveň v pozadí som musel riešiť ďalšiu prácu, nakoľko som nechcel zostať doma po skončení práce s Ahmedom. Stále som toho názoru, že ak niekto chce pracovať, tak si prácu nájde. A tak aj mne občas zazvonil v práci telefón s otázkou či mám záujem o prácu. Ale ja som bol šťastný v práci s Ahmedom, tak som na každú ponuku odpovedal, že momentálnu prácu mám. Je to veľmi dávno, ako mi v hlave nabehol akýsi “červík, že by som chcel vedieť a aspoň raz zažiť aký to je pocit pracovať na CNC stroji. Vedieť to ovládať a proste byť tam v tíme. Z tej inej strany, ako som to vždy videl. V jeden deň mi zvonil telefón s ponukou na prácu na CNC strojoch. Boli ochotní ma všetko naučiť, nepotreboval som žiadne predchádzajúce skúsenosti. Ale ja som to odmietol.

A, čo mi na to potom povedal Ahmed?

Prečo si to odmietol? Veď vieš, že tu nie sme nastalo? Oni Ti ponúkali všetko, naučili by Ťa to.

Keď ja milujem túto prácu.

Ale tu už všetko vieš. Kde sa tu chceš posunúť? Tu už nemáš kam.

Chápeš, čo mi Ahmed povedal? Mne tieto jeho slová úplne otvorili oči. Pretože viem, že mal pravdu. Áno milujem to odvetvie, viem, že už tam viem veľa, hoci si netrúfam tvrdiť, že viem všetko, ale viem veľa. Ja som človek, ktorý miluje učiť sa nové veci. Miluje výzvy, posun. Ale v odvetví, ktoré milujem sa už naozaj nemám, kde posunúť. Rozumej tým to, že posunúť sa na vyššiu pozíciu, teda byť napr.riaditeľ alebo manager, to pre mňa nie je posun. Respektíve je to posun iba vo vyššom platovom ohodnotení. Samozrejme na úkor maximálnej zodpovednosti a určite aj stresového levelu. Pre mňa posun znamená niečo iné, mať proste iné vedomosti, pocit, ktorý mám. Nie pozícia, ktorú zastávam. Tá veľakrát nevypovedá dostatočne správne o tom človeku.

…O pár dní to prišlo…

O pár dní to prišlo. Ten deň, keď sme s Ahmedom pracovali spolu naposledy. V deň, keď sme sa to dozvedeli, hneď cez prestávku som prezeral voľné pracovné miesta a našiel som presne to miesto ktoré som pred pár dňami odmietol. Zavolal som tam, vybavil si hneď na ďalší deň pohovor v práci a bol prijatý. Na CNC stroje. Nikdy som tam predtým nepracoval, nikdy som nepracoval vo výrobe a opracovávaní odliatkov. Ale dnes viem, že som v tom už dobrý, že ma to veľmi baví a teší. A hlavne sa mi splnil sen, vyskúšať ten pocit. Byť na tej druhej strane. Ale samozrejme si uvedomujem, že túto prácu nebudem robiť do smrti. Skúsil som to, je to fajn práca. Náročná, zodpovedná, mám v nej kus srdca.

Ale mojím snom je niečo iné. Či už si splníš svoj sen v 20-tie alebo v 50-tie. To je myslím na každom z nás. Verím, že každý z nás má svoj sen. Niečo svoje vysnené. A, ako ďaleko si od svojho cieľa, záleží  jedine od Teba. Či doma sedíš a čakáš či strácaš čas prácou, ktorú nenávidíš, ale chodíš do nej naďalej alebo, či robíš niečo, preto, aby si sa posúval, hoci milimetrovými krôčikmi k Tvojmu cieľu. Mňa už niekoľko rokov fascinuje tvorba webu. Absolvoval som v minulosti aj pár kurzov, ktoré ma to “údajne” mali naučiť. Prečo som použil slovo údajne? Ako som už spomínal, ja dávam na pocity. Podľa mňa ak niekto vyučuje iných napr.o manželstve alebo rozvodoch, výchove detí, ale pritom sám nikdy nebol ženatý/rozvedený, nikdy nemal deti, tak, ako asi vyzerá jeho úspech v učení iných? Nemôžeš dať srdce do niečoho, čo si sám neprežil. To je môj názor. Ty môžeš mať iný samozrejme. Nebudem tu zachádzať do hĺbky, lebo by som rozhneval veľa ľudí. V tejto otázke viem byť veľmi “uštipačný.

Takže môj sen, tvoriť weby naďalej pretrváva. Priznávam, skúšal som to aj sám, ale nakoľko ja neustále potrebujem mať nad sebou nejaký “bič, ktorý ma poháňa, neudržal som svoju pozornosť a odstavil som samo učenie. Ale pred týždňom som objavil niekoho, kto prešiel podobnú cestu, ako túžim prejsť ja. A to ma na koplo. Tu som si povedal: ak to zvládol tamten, viem, že ja to dám tiež. Nie som, predsa žiadna padavka, ktorá sa vzdá len tak ľahko svojho sna. A tak som dňa 20.11.2018 začal “kódiť. Rozumej kódovať, spisovne učiť sa kódovací jazyk. Pekne krok po kroku. Presne ako on. Aj, keď to znamená, že budem mať ešte menej času, ako mám, pretože sa každý deň učím.

Moja verejná výzva

A tu sa dostávam k pointe tohto článku. Nazval som ho výzva. Pretože takto verejne sľubujem Tebe a všetkým, čo ma čítajú, že o rok presne odkedy som začal, teda dňa 20.11.2019 budem o obrovský kus ďalej a verím, že budem robiť konečne to, po čom túžim.  Že nasledujúci deň, keď bude štvrtok sa zobudím, ako víťaz. Pretože štvrtiek mám rád. Prečo? Jednoducho, preto, lebo vo štvrtok mávam výplatu. Ďalej, preto, lebo každý štvrtok si dokupujem za rovnakú sumu peňazí pomerný počet Bitcoinov. A štvrtok je, predsa aj deň pred piatkom. Keď už je iba krôčik k víkendu a ja mám viac času.

Takže, čo teraz? Dávaš si aj Ty nejakú výzvu? Alebo aký je Tvoj cieľ? Čo je Tvoj sen? Na čom teraz pracuješ? Verím, že práve teraz si šťastný a robíš všetko, preto, aby si sa o rok mal lepšie. Pretože viem, že na to máš. A možno to bude skôr ako o rok. A možno to dokonca bude vo štvrtok.

Categories
Blogy

ako to vidím ja

3.11.2018

Minulý týždeň som bol na dovolenke. A priniesol som si aj suvenír. Samozrejme nechcený. Tým, že som navštívil tri rôzne krajiny, ochorel som tak, ako som už dávno nebol. Na druhej strane viem, že som silná povaha a, že to prekonám ľavou zadnou. Navštívil som miesta, ktoré som dávno chcel, stretol som sa so zaujímavými ľuďmi a mám ďalšie krásne spomienky.

Bol to týždeň pred dušičkami. Kedy sú obchody preplnenými vencami, kahancami a sviečkami. Napriek tomu, že aj ja mám mne veľmi blízku osobu v nebi, nie som zástanca tej tradície, ktorá vládnemu Slovensku a ďalším krajinám.

S určitosťou si dovolím tvrdiť, že ak by som mojej mame dnes povedal, že otcovi na hrob už nebudem kupovať veniec, tak by mi do smrti vsugerovávala pocit viny, že svojho otca neľúbim a neuctím si ho. Je to každého individuálny pohľad a názor. Každému sa páči niečo iné a vlastne ani to nie je o tom či sa mi to páči/nepáči. Pre mňa je to o tom, čo vznikne z toho neskôr. Koľko rokov sa bude vyrobená vec rozkladať a zaťažovať našu planétu. Keď si to všímam v tieto dni, koľko umelých kvetov, vencov a všelijakých nevkusných hlúpostí vyrobených stojí v obchode a neskôr to skončí v odpade. Ktovie, ako dlho to bude v tom kontajneri, ako dlho to bude na nejakej skládke alebo ktovie, kde. A nejde iba o tieto dušičkové dni.

Ak si celkovo pozrieš obchody či už kamenné alebo internetové. Koľko je tam zbytočného nábytku, odevov, všelijakých “pomôcok, ktoré nakoniec musia skončiť so zľavou, aby sa konečne predali. Zamyslel si sa či je dopyt naozaj väčší alebo aspoň rovnej ponuke? Zamyslel si sa nad tým, ako dlho tu bude honosný mramorový pomník? Že už napríklad deti našich detí ani nebudú vedieť kto tam je pochovaný, ale pomník stále stojí. A zaberá miesto. Stál nemalú investíciu. Myslíš, že deti našich detí budú chodiť ku tomu honosnému pomníku? Zamyslel si sa nad tým, ako rýchlo sa v posledných rokoch rozrastá cintorín? Pretože každý sa chce akoby ukázať, ako svojho blízkeho miloval a postaví mu väčší a väčší pomník. Ale je to naozaj potrebné? Ak niekoho naozaj milujem je potrebné to dokazovať fyzicky, viditeľne? Naozaj je ten honosný, široký pomník potrebný? S kopcom nevkusných vencov a kahancov? Podľa toho sa určuje to, čo cítim k tomu kto mi chýba? Nerobíme to iba, preto, že “sa to patrí”? Pretože sa to, predsa takto robí už roky a logicky sa to, teda musí robiť ďalšie roky.

Už je to štyri roky, čo môj otec odišiel a chýba mi stále rovnako. Stále to nie je OK. Stálych mám v istých situáciách, čo robiť, aby som neukázal slzy. Moja bývalá priateľka povedala, že to prejde. Možno potrebujem ešte ďalšie štyri roky, ktovie.

Otec pracoval celý svoj život v jednom zamestnaní. A ja som veľmi pyšný, že moje terajšie zamestnanie je presne to isté, ako mal môj otec. Milujem svoju prácu a som tam šťastný, pretože som to vždy chcel skúsiť a teší ma, že sa učím niečo nové. A často si pomyslím na to, že, keby je môj otec tam so mnou fyzicky prítomný, že by sa cítil ako ryba vo vode, pretože viem, že aj on svoju prácu miloval. Je pár chvíľ v práci, keď mi niečo nejde alebo si neviem s niečím rady a vtedy si v duchu hovorím: oco poraď mi, čo mám robiť? Ako to mám urobiť? Podľa mňa toto je to, že svojho otca ľúbim, nie ten veniec na hrobe. Ale to, že ho uznávam ako odborníka v tom odbore, to, že sa na neho spolieham, lebo viem, že mi pomôže, že mu dôverujem.

Keď som si vybavoval nový vodičský preukaz, tak som tam uviedol aj skutočnosť, že v prípade smrti súhlasím s darovaním mojich orgánov. Ak môže niečo moje pomôcť niekomu kto to potrebuje, tak prečo nie? A zároveň ja mám vybratú možnosť spopolnenia. Ja nechcem zaberať miesto a ležať niekde hlboko v zime. Nechcem, aby ľudia chodili k jame, kde už moja duša dávno nebude. Nechcem, aby okolo tej jamy bolo kopec betónu. Nechcem, aby na tej jame boli pokladané vence. Ako hovorí jedna veta z kostola: pamätaj, že prach si a na prach sa obrátiš… Tak ja ten prach chcem byť. A pokiaľ ma nebude chcieť jeden človek z mojej rodiny, tak nech ma rozsypú niekde do mora.

To, že niekoho ľúbim nie je tá jama, ten veniec, kahanec, otčenáš pomodlený nad hrobom. Pre mňa je to pocit v srdci. A ten je so mnou nech som kdekoľvek.

Categories
Blogy

..ako som to zvládol.

Občas, keď sa tak zamyslím, že kde som momentálne, a kde som bol napríklad pred rokom, dvomi.. Tak mi hlava, mozog, ego začnú ponúkať nekonečne množstvo myšlienok. Vtedy sa vždy zastavím, začnem vnímať svoj dych a očami akoby blúdim do neznáma, aby sa moja myseľ mohla vyznať v tom všetkom.

Nie je to tak dávno, čo som začal na sebe makať. Myslím intenzívne makať. Nespomínam si, kedy som sa prvýkrát začal zaoberať osobnostným rozvojom, počúvaním rôznych webinárov a kúpením si pár online kurzov na “zlepšenie seba”. Ale stále som cítil, že to, čo pre seba robím, je iba malá omrvinka z toho, čo si zaslúžim a potrebujem.

1.)

25.9.2018 bude presne päť mesiacov, čo som začal chodiť do posilňovne. A chodím dodnes. Pravidelne. Päťkrát do týždňa jedna hodina po práci. Vynechal som iba počas letnej dovolenky a choroby. Priznávam, že už som mal obdobie, keď som si povedal, že sa na to vykašlem. Pretože asi tri týždne sa moja váha nehýbala, hoci som nemenil na stravovaní ani životnom štýle nič. Pamätám si, ako som toto preberal so sestrou a písal jej:

Čo to kurva je??? Šak žerem to isté, aj cvičím tak isto??

Som rád, že mi to vysvetlila, hoci takou ženskou rečou, ktorej stále nie vždy celkom rozumiem, ale nevzdal som to a znovu mám progres. A viem, že to nevzdám, pretože som si vytýčil cieľ a ten chcem dosiahnuť. Pretože v diaľke vidím fotografiu, ktorú chcem potom zverejniť. Viem, že makať na sebe, čo sa týka gymu nie je jednoduché. Hoci na začiatku som si myslel, že ak nezmením na stravovaní nič a iba pridám návštevu gymu, že to urobí nejaký výsledok. Parádne som sa mýlil. Pretože, ako som neskôr začal o makaní na sebe aj čítať, tak formovanie postavy je iba cca 30% gym, ostatné má na starosti to, čo jem.

A, preto som asi po mesiaci a pol takéhoto trápenia zmenil úplne stravu. Prestal som jesť všetko, kde je múka. Teda chlieb, pečivo, cestoviny. Taktiež som prestal jesť kukuricu, slnečnicový olej a slnečnicové semiačka, zemiaky, ryžu, sóju. Plus viem, že môjmu telu nerobí dobre vaječný žltok a mlieko. Zhruba každý druhý deň si varím. Mäso, ktoré konzumujem potom s čerstvou zeleninou a ovocím. Zhodnoť sám a pozri si zopár foto z toho, čo jedávam.

Sestra sa ma pýtala, či sa mi to chce vždy takto pekne ozdobovať. Áno, chce. Ono to aj parádne chutí a zasýti to na dlhý čas. Predtým som vždy po jedle potreboval niečo sladké. Upokojiť akoby navyknuté mlsavé chúťky. Teraz mi to nechýba. Nevravím, že som úplne prestal so všetkým. Áno, je pár chvíľ, kedy zhreším a dám si niečo o čom viem, že nie je prospešné, ale proste… No neodopriem si to. Pretože viem, že život je raz hore, raz dole a občas musím oklamať aj svoj mozog, nech je v pohode. Ale vidím to na sebe. Ako sa cítim. Za päť mesiacov mám šesť kg dolu, päť centimetrov z obvodu pása. Viem, že keby som zmenil stravu hneď, ako som začal chodiť do gymu, bolo by to určite viac, ale môj cieľ nie je RÝCHLO, ale KVALITNE.

2.)

A tak isto, ako som začal chodiť do gymu a makať na svojom fyzickom tele, tak som začal aj makať a investovať do seba, do svojho vnútorného nastavenia. Dnes už si nekupujem kurz, ktorý by stál nejakých dvadsať eur. Je to minimálne desaťkrát viac. Áno, je to stále málo a stále si uvedomujem, že vzdelávanie nekončí nikdy. Že vždy bude niečo, po čom bude moje vedomie túžiť a bude to chcieť ovládať a spoznávať. Myslím, že by som to mohol prirovnať k žene. To, že ju získam a mám – to neznamená, že je koniec, že už si môžem kľudne sadnúť do sedačky a pustiť telku, lebo už je všetko OK. Tým, že ženu získam sa práveže všetko ešte len začne, pretože ako bolo v jednom filme:

Ženu musíš neustále študovať, neuspokojiť sa s tým, že to u nej dotiahneš na vysokú školu, pokračuj ďalej.

A tak chcem na sebe makať aj ja. Nie kvôli niekomu. Ale kvôli sebe. Kvôli svojmu pocitu uspokojenia. Ani do gymu nechodím kvôli niekomu, netúžim po uznaní.

3.)

A do tretice, po gyme a osobnostných kurzoch som začal investovať. Netajím sa tým, že moja láska sú BTC. A vždy som tvrdil, že ich nikdy nepredám a nikdy sa ich nechcem zbaviť. Pretože som nikdy do nich neinvestoval ani jeden cent, ale iba (iba?) môj čas. A dnes je to asi tri týždne, čo som začal investovať svoje BTC. Veď ak ich mám uschované iba v peňaženke – je tam stále toľko, koľko som tam dal. Tak, ako existujú napríklad dlhopisy alebo investičné fondy, ktoré samozrejme sú už iba ziskom pre banky a nedal by som tam ani cent, tak sú podobné projekty aj v oblasti kryptomien. Mne zarezonovalo také niečo, čo sa volá MasterNode. Áno, je to obrovský risk tam investovať a druhá vec je, že nevlastním ešte také množstvo krypta, aby som si kúpil MasterNode, ktorý by som chcel. Ale začal som s menším projektom, kde bola potrebná menšia investícia. Samozrejme ak chceš investovať do dlhopisu, prídeš do banky, kúpiš a je to vybavené. Ale investovať do MasterNode znamená, prenajať si webový server, kúpiť si kryptomenu, z ktorej chceš MasterNode a sám si to nastaviť tak, aby sa to všetko spárovalo. Môj prvý MasterNode som skúšal a nastavoval asi týždeň. Nadával som a bol som nervózny, ale zvládol som to a už mi chodia pravidelné odmeny za prevádzkovanie MasterNode. Teším sa sám zo seba, že som to dal a teším sa vždy, keď si kontrolujem stav v peňaženke. Hoci, ako som spomínal, ten prvý MasterNode je naozaj iba s minimálnou investíciou a zároveň s minimálnym ziskom, ale vždy vidím, že mi to splatí aspoň mesačný poplatok za prenájom webového serveru a niečo málo navyše zostane mne. Tak som sa rozhodol, že si kúpim ešte jeden MasterNode. Kde bude väčší zisk. Lenže tento som skúšal nastaviť a nešlo to. Stále sa to nechcelo spárovať, tak som cez chatovaciu skupinu ľudí skúšal nájsť odpoveď, kde robím chybu a áno.. Dal som sa oklamať a naletel som spamerovi, ktorý ma obral o celú moju druhú investíciu. Myslel som si, že v tej skupine ľudí sú iba profesionáli, ktorým záleží na rozširovaní toho MasterNode. Nevadí. Aj také veci sa v živote dejú. Ak to prerátam na eura, tak asi tristopäťdesiat eur si ten spamer odo mňa vzal len tak lusknutím prsta. Ale no, zbláznim sa? Nie. Ja sa predsa nevzdám, hoci ma to štvalo, pretože to boli moje kryptopeniaze, ktoré som si poctivo vydrel na nete a minul na to svoj čas. Ale viem, že sa mi to do mesiaca vráti, pretože som znovu investoval do tretieho MasterNode. Hoci mi zatiaľ ešte nebeží, nie je ešte spárovaný. Ale bude. To nie je o peniazoch. Tie boli a budú. (Či už to bude krypto alebo fyzické bankovky.) Je to o adrenalíne. Sebavedomí. Viem, že ma to teší, ak sa mi niečo takéto podarí.

PS..nech to para tlačí, dám aj

4.)

A, teda dám ešte aj do štvorice a prezradím na seba niečo, o čom som zatiaľ nepovedal nikomu. Poškuľujem po hypnóze. A niečom takom ako zmena návykov v hypnotickom stave. Aj keď o tom samozrejme ešte len premýšľam, stále nie som stopercentne rozhodnutý, že to chcem. Ale, ako sa poznám, viem že ak už mám červíka v hlave, že to chce čas, aby konečne vykukol a povedal POĎ DO TOHO!

A čo Ty? Aké sú Tvoje ciele? Kam smeruješ, a čo by si rád zmenil? Prípadne – inšpiroval som Ťa k niečomu? Napíš mi.

Odkazy použité v blogu:

1. https://drive.google.com/drive/folders/1L6DyZn-hp0QOH4elqad2OXCzExuqYAqg

2. https://www.youtube.com/watch?v=45pzxLz2owY&feature=youtu.be

3. https://sk.wikipedia.org/wiki/Bitcoin

4. https://investree.cz/co-je-masternode/

5. https://www.vultr.com/

6. https://discordapp.com/

7. https://www.nlp-akademia.sk/seminar-dni-tranzu-hypnozy-a-uvolnenia/

 

Categories
Blogy

Dieťa

Včera večer som sa vrátil dovolenky. Nikdy predtým som nezažil tak krásne chvíle, plné radosti a lásky ako teraz. Cítim sa neuveriteľne šťastne a spokojne. A zároveň motivovane na začatie plánovania smeru môjho života, ktorý definitívne viem, že spojím s úžasnou ženou a jej nádherným dievčatkom.

Netuším odkedy vnímam, že veľmi milujem deti. Ich smiech, prítomnosť a spoločné robenie srandy. Vždy som chcel mať dieťa. Svoje vlastné. Starať sa o neho, chrániť ho, vychovávať a učiť, čo má a nemá robiť.

Pred zhruba desiatimi rokmi som bol v nesprávnom vzťahu a, keď to už bolo len otázkou času až od tej ženy odídem, tak mi jedného dňa povedala:

Ja už viem, čo je pre teba dôležité a, čo nás zachráni a bude to zase medzi nami dobré. Ja chcem mať s Tebou dieťa.

Vedela, že dieťa to pre mňa znamená, že tú ženu nikdy neopustím a budem s ňou navždy. Nie iba kvôli dieťaťu. Ale pre mňa mať dieťa znamená niečo ako kompletná rodina. A tá sa neopúšťa. Či už prídu ťažké chvíle alebo kríza. Rodina to zvládne. Ale ja som nechcel s ňou dieťa. Nevidel som v nej zodpovednú ženu, nechcel som, aby moje dieťa malo ju ako matku.

Pred šiestimi rokmi som sa veľkodušne všade prezentoval tým, že k životu potrebujem tri pre mňa dôležité veci. Sex, jedlo a spánok. Vďaka mojej ex som za posledné tri roky zistil, že sex pre mňa nie je až tak dôležitý. Že ak milujem, som šťastný už len tým, že som s tou osobou, ktorú milujem. Vlastne vďaka ex som sa začal meniť pomocou osobnostných kurzov a dbať aj na svoje zdravie a postavu a prišiel som na to, že jedlo sa dá pripraviť špeciálne tak, že nie som hladný každú polhodinu a tým pádom nie som neustále stresovaný jedlom. A dnes, keď si zrekapitulujem svoje štyri posledné roky, ako som sa zmenil, zabudol na to, že chcem dieťa. Udusil to v sebe, že chcem rodinu. Ako som sa sústredil iba na jednu ženu a prestal žiť. Ako som kvôli nej prestal hľadať a všímať si ženy, pretože som bol slepo zaľúbený alebo iba zahľadený do obyčajnej ženy, ktorá mi ponúkla iba jedno. Spomienku na to, ako podľa nej nemám gule. Ale ja som za to vďačný.

Pretože, ako sa hovorí: Nájdeš vtedy, ak nehľadáš. A ja som práve to potreboval. Nehľadať. Pretože vtedy mi prišla do cesty táto žena. A, keď som zistil, že má malé dievčatko, ktoré každý večer zaspávalo pri mne s maličkými nôžkami na mne a jej malou rúčkou stískala moju ruku. Tie chvíle.. to sa nedá zabudnúť. Vtedy Ti ani len na um neprídu také nezmyselné vety, že potrebuješ sex, jedlo a spánok. Pretože, aj keď si po celom dni unavený z detských aktivít, večer zaspávaš s pocitom, že ráno sa zobudíš vedľa nádhernej ženy a malého, strapatého dievčatka, ktoré sa chce ísť hrať. Že sa na Teba usmieva a Ty vieš, že si na Teba zvykla.

Túto dovolenku som strávil hraním sa s dieťaťom, naháňaním sa, počúvaním a spievaním detských pesničiek. Znovu som našiel to, čo mi chýbalo posledné roky. Pretože som cítil, že sa neusmievajú iba moje ústa, ale aj moje vnútro.

Na najznámejšej sociálnej sieti som pred včera zachytil, že v Londýne už začali s predajom vianočných vecí. Vianoce naozaj milujem. A teraz sa na ne teším o to viac. A ja viem, že tieto Vianoce budú moje oči žiariť pohľadom na jedno malé dievčatko, ktoré sedí pri vianočnom stromčeku a otvára darček odo mňa.

Categories
Blogy

..tečúca rieka (5.časť)

Koľkokrát si si aj Ty už povedal, že niečo nikdy viac neurobíš? Že niekoho už viac nikdy nechceš vidieť. Nikdy sa s ním rozprávať a počuť jeho hlas. Nikdy viac sa mu neozvať?

A predsa..hm..život je niekedy nevyspytateľný. Robí si, čo chce. Nenechá si od nikoho diktovať. A postaví nás vždy do takej situácie, že sa len čudujeme, ako to urobil. Že to vyzerá akoby dve rozdielne veci do seba presne zapadli.

Jedna moja dávna žena mi vždy vravela: vzťah s Tebou je hrozný, ale ako kamarát si perfektný.

A presne toto som si myslel, keď som sa rozhodol ozvať poslednej žene, ktorú som miloval. Že, predsa ak som ju stratil ako svoju potencionálnu ženu, tak budem aspoň jej perfektný kamarát. Ale to, že dve rozdielne veci na začiatku do seba presne zapadnú ešte neznamená, že to takto zostane navždy. Každý máme svoje emócie, svoje dni, nálady a potreby. Nie vždy sú dvaja ľudia natočení ku sebe tou priateľskou časťou. Ako vesmírne telesá, mesiac, planéty, slnko. Raz je noc, inokedy deň. Niekedy je vidno zatmenie. A niekedy padajú meteority.

Neverím, že existuje vzťah, kde dvaja ľudia sa nehádajú. Neverím niekomu ak povie, že sa v manželstve nikdy nepohádal. Neverím na priateľstvo, kde dvaja ľudia majú neustále rovnaký názor a nepoškriepia sa. A, ako sa hovorí: najväčší zabijak vzťahov je ignorácia alebo ticho. Ak si dvaja partneri alebo priatelia nedokážu a nechcú veci vysvetliť, je to začiatok konca. Stačí úplne ak jednému začne byť ten druhý ľahostajný a koniec nenechá na seba dlho čakať. A presne toto isté sa mi teraz stalo.

Niečo sa s ňou zmenilo, nemá viac záujem mi o tom povedať. Nie je pre ňu podstatné vysvetliť mi prečo ma zrazu odsúdila a nemá pre mňa milé slovo. Môžeš byť akokoľvek silný, ak do Teba rýpe žena.. Dokáž palicou pichať do osieho hniezda tak, aby tie osy zostali v kľude. To sa proste nedá. Nech sa tie osy “krotia” akokoľvek, vyletia a poštípu Ťa. A potom to už ide, tá primitívna hra. Ako Ty mne, tak ja Tebe. Ako Ty mňa zraníš, tak aj ja Teba. Niekedy sa dvaja ešte aj predbiehajú, kto koho urazí viac. Ale ja som ju teraz neurážal, neponižoval ako kedysi. Pretože ju mám rád. Naozaj rád. A naozaj som chcel byť ten perfektný kamarát. Prečo by dvaja, ktorí spolu kedysi niečo prežili, nemohli byť perfektní kamaráti?

Milujem, keď prší. Keď počujem, ako dážď padá na parapetu. Keď kvapky dažďa stekajú pomaly po skle. Milujem ten zvuk. Opakujúci sa, a tak silný a zároveň ukľudňujúci. Občas znenazdania príde hrom, akoby chcel, aby si spozornela a počúvala ďalej ten dážď. Spolu je to také majestátne. A presne takto som vnímal to priateľstvo s ňou.

Ako dážď. Ten, ktorý miluješ. A na ktorý čakáš. Ten, ktorý ťa ukľudní a prinesie vždy niečo nové. Ale dnes viem, že ona to tak nevnímala. Ona akoby v strachu čakala, kedy príde nejaký hrom a ublíži. Akoby už dopredu odsúdiš niečo, čo je tak krásne. Vtedy si neužiješ ani ten pocit dažďa. Pretože máš v sebe stále “naočkovanú zlú látku” a čakáš, že sa niečo pokazí. Možno je to takto vždy, ak Ti ten druhý nedôveruje. Ak za každým Tvojim pohladením v duchu čaká, kedy vytiahneš spoza chrbta dýku a bodneš.

Viem, že som o túto ženu prišiel ako o svoju ženu. A zároveň už viem, že som o ňu prišiel ako o svoju priateľku. Myslím si, že viackrát sa človek stratiť nedá.

Len tá rieka tečie stále ďalej a nevšíma si dážď ani hromy. A možno dobre robí.

Categories
Blogy

..za všetkým hľadaj ženu

Existuje jedna múdra veta a mne sa už veľakrát potvrdila jej správnosť. Za všetkým hľadaj ženu.

Kvôli žene robíme hlúposti.

Kvôli nej sa častokrát hádame s ľuďmi, nám blízkymi.

Kvôli žene dokážeme vymyslieť aj perpetum mobile.

A niekedy kvôli žene stratíme seba.

Keď zistíš, že žena, ktorú miluješ a si ochotný pre ňu urobiť čokoľvek na svete, o teba nemá záujem.. bolí to. Áno bolí. Ale, ako vraví ona – ego nepustí a Ty si to nechceš priznať. Len ďalej slepo narážaš do skla, ako mucha na okno a vôbec nevidíš, že cesta von je hneď vedľa. Budeš stále narážať, budeš si neustále ubližovať a chovať sa ako stroj v nádeji, že niečo sa musí, predsa zmeniť a Ty to dokážeš. Ale trt makový dokážeš. Ak ona nemá záujem – vykašli sa na to. Nie na ňu. Na to. Na to Tvoje hlúpe presvedčenie a chybný program v hlave, ktorý sa dá našťastie opraviť.

Nie je to tak dávno, čo ma zaujal na článok, v ktorom sa písalo, že najlepší počítač na svete je ľudský mozog. Len tak, ako PC musí mať svoj ATV program spolu s ďalšími ochrannými programami kvôli bezpečnosti, tak aj mozog. Pokiaľ si ho nechrániš a vpúšťaš do neho všetky možné informácie, ktoré vidíš a počuješ, zrazu ten Tvoj vnútorný PC začne namiesto správneho vyhodnotenia robiť hlúposti. A Ty si to ani nevšimneš. Až neskôr, keď už denne produkuješ totálne hlúposti a činy, ktoré zraňujú. Teba alebo iných. Zrazu si začneš uvedomovať, že sa niečo deje. Ale nevieš, že to všetko pochádza tam zhora. Z Tvojho PC. Ktorý denne nasával nejaké presvedčenia z okolia, ktoré ho nakoniec pohltili.

Keď Ti žena povie: konáš ako transformer, ešte sa na ňu osopíš a začneš ju urážať. Čo si to dovoľuje? Veď Ty si niekto a nikto Ťa predsa nebude urážať. Takto sa to môže vliecť mesiace, niekomu možno aj roky. Až, keď zrazu tá žena definitívne odíde z Tvojho života. Odsťahuje sa ďaleko od Teba. A o pár dní Ti dokonca dá vedieť, že vo svojom živote má už niekoho nového. Čo pre Teba znamená STOP. Áno stop. Že už by si ju nemal ďalej kontaktovať, nemal by si jej robiť napriek, urážať ju a podobne. Tá STOPka dokáže dať stop týmto veciam. Ale nedokáže dať STOP tomu, čo cítiš. Pretože ten vnútorný stop nedokáže dať ani ona, ani Ty. Ten vnútorný stop sa musí udiať. Jednoducho to musí prísť. Ako nejaká liečivá frekvencia, ktorá ladí s rezonanciou Tvojho srdca.

A v tomto momente mi prichádzali pod ruky články typu :

 – Prečo nás opúšťajú ženy, ktoré milujeme.

 – Ako sa s tým vyrovnať. Čoho sa nabudúce vyvarovať.

 – Kde sme zlyhali. 

 – Čo máme robiť, aby sme si opravili svoj vnútorný PC.

Zaspávaš stále s myšlienkou na ňu a zobúdzaš sa s myšlienkou na ňu. Vieš, že si zlyhal a, že musíš niečo urobiť so sebou, lebo inak sa zblázniš. Ľúbiš, ale zbytočne. Cítiš v sebe nepochopenie jej činu a zároveň nenávisť voči nej.

“Ako to mohla urobiť? Byť s niekým iným, keď ja ju tak šialene ľúbim????? Ako to môže nechať, aby sa jej dotýkal niekto iný a nie si to Ty? Ako môže vzdychať pri niekom inom?”

Po dlhých takýchto dňoch krachu Tvojho vnútorného PC nájdeš článok o zaujímavom človeku, ktorý sa venuje presne ľuďom, ako si Ty. Ľuďom, ktorí sú v takej istej “kaši”, ako si Ty. Ľuďom, ktorí majú akoby vygumovaný mozog a nevnímajú nič, iba meno ženy, ktorú ľúbia. Voláš ho mentor. Je to známy človek a má veľa seminárov, prednášok a kurzov. Tebe sa hodil online kurz. Bol zaplatený okamžite. A hneď nato sa aj netrpezlivo púšťaš do toho. A po pár minútach jeho slov si uvedomuješ..

Bože aký som bol somár? Prečo som reagoval takto? Prečo som robil toto? Ako som to mohol nevidieť? Som totálny idiot, keď som si nechal odísť ženu do náručia niekoho iného.

Zrazu Ti to akoby docvakne. Všetko. Úplne všetko. Kde si robil chybu, čo bolo zlé a, čo musíš zmeniť. Zrazu vieš presne, prečo Ťa nechala. Zrazu vieš prečo s Tebou ani nekomunikuje. Spomínam si na vetu v kurze: “možno po skončení kurzu zistíš, že tú ženu už vlastne ani neľúbiš a nepotrebuješ.” Ale Tvoje ego nepustí a povedalo si: no tak to sa mne nemôže predsa stať, veď ten kurz mám nato, aby sme boli zase spolu.

Ale, ako to už býva..osud si vždy urobí po svojom. Je ako mačka. Nedá sa skrotiť ako pes. A presne to sa aj stalo. Tak, ako mi došlo všetko, že to zapadlo ako puzzle do seba, tak mi došlo aj to, že ju už neľúbim. Dokonca ju ani nepotrebujem. Ale robí mi veľkú radosť ak s ňou komunikujem. Jasné, že už to nie sú tie bludy, ktoré môj “poškodený” mozog dokázal tvoriť. Napriek tomu, že môj mentor mi povedal: “vyser sa na ňu, nepotrebuješ ju ani s ňou nepotrebuješ byť v kontakte.” Ja ju mám stále rád.

Kontaktoval som ju. Nech ma odblokuje. Pretože už viem, že jej nechcem ublížiť zato, že je s niekým iným. Už viem, že ju nebudem za to urážať. Už vnímam, že necítim voči nej nenávisť za to. Mám ju iba rád. Už viem, že aj keď ju občas podpichnem, že má sexi zadok, že je to také priateľské a nie v štýle, že ju chcem do postele. A mám pocit, že to aj ona cíti, pretože mi pripomenula, že jej dlžím obed. Preto som ju pozval na obed. A prvýkrát som jedol steak. Nemám rád hovädzie mäso, ale chcel som to vyskúšať. Ani nie tak kvôli nej, ale kvôli pocitu, že veľa vecí v našom živote máš v hlave naprogramované. ..toto nikdy neurobím, nechcem, neľúbim, ale keď to náhodne vyskúšaš, tak zistíš, že Tvoje telo nemá s tým problém. Len Tvoj mozog. Počítač, do ktorého napíšeš vetu: neľúbim hovädzie mäso a klikneš na tlačidlo Save. A potom Ti to ten počítač ukáže vždy, keď je reč o hovädzom mäse. Ukazuje Ti uloženú vetu, ktorá vôbec nemusí byť pravdivá. Je iba uložená kedysi dávno. A presne tak bola uložená aj veta : ľúbim svoju ženu. A za toto ďakujem svojmu mentorovi, že mi pomohol nájsť v sebe odpovede a ukázať cestu, ktorou sa mám vydať.

A to bolo dôvodom, prečo som začal chodiť do Gymu. Aby som niečo so sebou robil. Prihlásil som sa na opravu svojho chrupu, napriek tomu že mám zo zubárov panický strach. A kúpil som si ďalší kurz. Na obnovu mojej mysle a spoznania žien.

To, že dokážeš zbaliť ženu ešte neznamená, že ju dokážeš aj zaujať. To, že ju dokážeš dostať do postele ešte neznamená, že sa tá žena cíti pri Tebe fajn. Že je spokojná. Uvoľnená a, že chce byť v tej posteli znova.

A počas toho, ako týmto kurzom teraz prechádzam som požiadal ženu, ktorú som ľúbil, prestal ľúbiť, ale sme v kontakte, či jej nebude vadiť ak si na nej budem testovať nejaké veci z kurzu. Pretože viem, že už keď ju neľúbim, necítim napätie, ona vie že už mi o nič nejde a, že ju nebudem baliť. A ja sa cítim v pohode, lebo je dôverujem.

Ale vráťme sa k tým steakom. Bolo to veľmi fajn, keď som si nechal od nej vysvetliť, prečo musí byť steak taký hrubý kus mäsa. Prečo je niektorý skoro krvavý a niektorý normálne upečený. Zase sa cítim múdrejšie

Napriek tomu, že som vo veľa veciach zlyhal, cítil som sa úžasne. Až na jeden moment, ktorý som dovtedy netušil že robím v tomto chybu.

Ak Ti žena na niečo povie, že sa nechce o tom baviť teraz, nemusí to automaticky znamenať, že hneď nabudúce sa o tom budete na sto percent baviť.

Ak Ti žena povie akúkoľvek vetu, bude fajn jej tú vetu zopakovať spôsobom ako si ju pochopil, aby Ťa ona mohla prípadne poopraviť. A hlavne, aby v nejakej inej tak krásnej chvíli, že budete sedieť v prírode a vnímať iba ticho a pár vtákov, tak budeš vedieť, že nemáš začínať s ťažkými témami a kaziť ten moment. Niekedy je aj ticho rozhovor.

Dnes, po 48 hodinách od nášho stretnutia viem, že som ľúbil úžasnú ženu, na ktorú som pyšný. Maľuje nádherné obrazy.

Dokázala prestať fajčiť. Zaujíma sa o prírodu a vie, ktorý moment v nej ma odfotiť.

Cítim sa v pohode s vedomím, že ju v posteli niekto objíme. Pretože ona si to zaslúži. A zároveň som vďačný tomu niekomu, že jej dáva pocítiť lásku a domov. Ja viem, že ona by si zle nevybrala.

A verím, že keď sa mi podarí prejsť ešte zopár kurzov, tak možno niekde pri jazere aj ja stretnem ženu, ktorá bude pre mňa niečím výnimočná.

A, keď nie, tak sa aspoň budem tešiť na nový obraz od mojej dnes už priateľky. Pretože to je niečo, čím ma vždy poteší.

Categories
Blogy

..tečúca rieka (4časť)

Monika..hm, mladé dievča, ktoré zaujala moja údajná bezstarostnosť a možno aj môj šibalský úsmev. A mne momentálne vyhovuje to, že jej o nič nejde. Že si akoby len užívame. Myslím, že každý človek má vo svojom živote obdobia, kedy chce byť sám a občas si vyhodiť z kopýtka ak si to telo pýta. Viem, že takéto obdobie už v mojom živote raz bolo. Zhruba pred desiatimi rokmi, keď každá ďalšia žena bola iba nejaká ďalšia čiarka na zozname. Bolo to po tom, ako sa rozbil môj vzťah s mojou bývalou manželkou, s ktorou sme mali sobáš v kostole. V naozajstnom katolíckom kostole. Zvláštne, že obrúčku mám stále u seba a asi pred týždňom mi pri hľadaní niečoho padol pohľad na ňu.

Naše obrúčky sú veľmi pekné. Na vnútornej strane mojej obrúčky je napísané: 24.2.2006 Ivetka. A ona má presne takú istú, len s mojím menom: 24.2.2006 Radko.

Myslíš, že obrúčky by sa mali predať, zahodiť, zničiť po tom, ako sa dvaja rozídu? Myslíš, že práve to, že stále máš pri sebe obrúčku, že to niečo znamená? Alebo, že to nejako blokuje ďalšie Tvoje vzťahy? Alebo nebodaj tam funguje nejaká čierna mágia? Ja tú svoju stále mám a natrafím na ňu naozaj iba občas ak niečo neviem nájsť. Nenosím ju samozrejme ani ju nejako neuctievam alebo čo. Jednoducho je to pre mňa ako pamiatka. Nemám voči mojej bývajej manželke žiadnu nenávisť ani jej nič nevyčítam. Dokonca nie som s ňou ani v kontakte, ale verím, že sa má dobre. A prajem si z hĺbky duše, aby sa konečne, teda dala dokopy s tým niekým, kto sa vtedy pokúšal náš vzťah rozbiť a postaral sa o to, aby moju ženu ukradol a balamutil jej hlavu. Pretože neverím tým “sladkým rečiam”, že údajne sme ja a moja manželka už spolu nespávali a podobné blbosti, ktoré si niekto vymyslel narýchlo, len aby sa v mojich očiach urobil nevinný.

Takže potom, ako to vo vzťahu s mojou manželkou došlo k tomu, že jediná cesta je rozchod, tak mi to prišlo prirodzené robiť si akoby vymyslený zoznam s čiarkami každej ženy, ktorá skončila v mojej posteli. A prečo nie? Kto som ja? Niekto horší ako ten, kto sa medzi nás vopchal? Som niekto menejcenný, že si nezaslúžim mať sex so ženou? A, aby to malo aj nejakú tú čerešničku na torte, ako sa vraví, tak vždy, ako jedna odišla z mojej postele, hneď boli z môjho telefónu posielaní SMS mojej bývalej manželke, aby prišla… pretože ..zvyk je zvyk. Ak nemáš s nikým vzťah, tak vlastne nikoho nepodvádzaš. Iba si užívaš.

Pamätám si zábavnú scénu, ako raz už po s..e s manželkou ležíme na gauči a z mojich úst vyšlo:

Toto je život na nervy!

Čo!!!!! Tebe sa to nepáčilo?

Ale áno, páčilo, ale ja už som myšlienkami úplne inde, to nebolo k Tebe neboj sa.

Tak ja si užívam krásnu chvíľku, keď sa cítim úplne super s tým, že aké to bolo zase nádherné a Ty mi povieš, že toto je život na nervy??

Ale no táááák, to nebolo Tebe, ja už premýšlam nad všeličím iným, no.

A viem, že z tejto scény sme sa potom dlhé roky ešte smiali a doťahovali sa na tom ako: toto je život na nervy. Ešte to dokonca aj predo mnou povedala našej známej.

No predstav si, ležíš tam uspokojená a spokojná a povie Ti, že toto je život na nervy! No, čo som si mala myslieť, ako som sa mala cítiť?

Mne je tá scéna žartovná aj teraz, keď o tom píšem.

No, ale teraz je tu Monika. A život nie je nervy. Je taký, aký ho chceme mať. Pretože ak by sme ho chceli mať iný, tak ho zmeníme. A ja teraz, keď ležím vedľa Moniky a pozerám sa na ňu, hrám sa s jej dlhými vlasmi, snažím sa jej opätovať úsmev, pretože vidím že sa na mňa šťastne usmieva. Asi viem ako sa cítil Casanova. Pretože to je veľmi ťažké pozerať sa na tú ženu v tej chvíli. Po skvelom sexe. Keď je väčšinou každý spokojný a šťastný. Ale prečo sú v mojej hlave myšlienky ako:

prečo spím s niekým, koho neľúbim?

Prečo tá blbá potreba mať sex je silná a doženie ma sem, do postele s peknou a fajn ženou, ale so ženou, ktorú neľúbim. A musím jej klamať, že mi je fajn, musím sa akoby tiež usmievať na ňu, aby sa necítila ako moja manželka po tých slovách o živote na nervy. Alebo, žeby bol ten život ešte stále na nervy? Spíš s niekým, koho neľúbiš a ten, koho ľúbiš, tak aj keď vedľa neho ležíš a máš ho v posteli, nemôžeš s ním spať, lebo sa musíš chrániť. Aby si znovu nespadla do tej “čiernej diery”. Tak radšej to necháš tak. Je to, ako keď Ťa hodia do stredu oceánu. Napriek tomu, že tú vodu miluješ, dôveruješ jej že Ťa zachráni. Nakoniec Ťa tá voda pohltí. Ako je napísané v biblii: “kto má uši nech počuje”.

A mám pocit, že tečúca rieka už povedala dosť, nemyslíš?

Categories
Blogy

..tečúca rieka (3 časť)

Hneď ďalší deň sa začalo “pátranie” po novom meste, kam sa presťahujem. OK, bude to Hastings. Je tam more, sú tam firmy, ktoré môžem osloviť s pracovnými skúsenosťami aké mám a je to ďaleko od mesta, ktoré chcem nechať za sebou. Najviac ma upútal navonok starý a malý ,ale útulný domček.

Má červenú, drevenú bráničku a od cesty dve malé okná. No, aspoň sa tu budem mať čomu venovať, keď nebudem v práci. Domčúrik má aj miniatúrny dvor. Stačí. Je to v pohode. Stojím večer vonku, veci mám ešte v krabiciach. Nechce sa mi to všetko naraz vybaľovať. Stojím tam a snažím sa zhlboka nadychovať a vnímať ten vzduch, iný ako doteraz. Očami len tak blúdim po okolí, keď počujem, ako moji noví susedia vyšli von tiež. Chcú sa zoznámiť. Sú to staručký dedulo a tetula. Zrejme manželia. Pýtajú sa odkiaľ som, kto tu so mnou bude bývať. Vyzvedajú. Sú milí. Pomyslím si: fajn, tak o dom mám postarané. Dve živé kamery. Ale nemyslím to v zlom.

Asi si kúpim psa. Áno, kúpim si psa. Idem si pripraviť aspoň posteľ, nech mám prvú noc výnimočnú a nech ma domčúrik prijme.

O ďalšie dva týždne: od dnes mám nového spolubývajúceho. V práci mi napadla myšlienka zájsť do útulku a čuduj sa svete, bol tam presne taký pes aký bol v mojom sne. Fenka. Volá sa Dora. Presne ako pes, ktorého sme mali kedysi doma. Pokiaľ nám ho niekto neotrávil. Teším sa. Prácu a psa by sme, teda mali.

O mesiac neskôr už mám natretú bráničku novou farbou a konečne nevŕzga. Pri vchodové dvere mi perfektne zapasoval taký červený, starodávny, drevený stolček, ktorý bol v dome, asi zabudnutý predchádzajúcimi majiteľmi. Ten červený dáždnik je kúpený v bazáre. Proste sa mi tam hodil. Večer sa chodím prechádzať  pri kraji mora. V teniskách po piesku a pozorujem, ako voda špliecha tie kraje.

Počúvam ten zvuk a cítim sa úžasne. Vnímam tú vlhkosť vzduchu a nádhernú prírodu. Sadnem si na veľký kameň a premýšľam.  Myslím na ženu, ktorú ľúbim, ale už nemôžeme spolu byť. Potom sa vrátim domov, pozdravím susedov. Sú veľmi fajn a pomáhajú mi, ak si s niečím neviem rady.  Občas ešte dlho sedím na tom červenom stolčeku vedľa dverí a pozorujem, ako Dora šanti akoby mala nekonečný zdroj energie.

Je sobota doobeda, akurát sme sa s Dorou vrátili z rannej prechádzky, dávam si sprchu a pijem kávu pri úplnom sústredení do sledovania burzy a v tom počujem, ako šteká Dora. Ale nie zlostne, ale tak inak.

Idem pozrieť von a pri bráničke stojí ONA. Prišla. Stojí tam a fajčí. Vidím, že sa akoby usmieva, aj keď sa chce premáhať, že nie. Je nervózna. Prišla, hoci sa neozvala už dva roky, lebo spolu nekomunikujeme. Asi ma chcela prekvapiť a vidí, že ma prekvapila, že sa teším. Aj Dora sa teší. Tak prídem ku nej, opriem sa tam o kamenný múrik a som tam s ňou pokiaľ dofajčí. Pozerá sa presne tak, ako keď mi prišla povedať, že ma už nikdy viac nechce vidieť. Neviem čo mám povedať. Vyjde susedka a zakýva nám. Už dofajčila.

Pôjdeš aj dnu alebo si mi prišla len ofajčiť múrik?

Podpichnem ju. Otváram bráničku. Chcem jej ponúknuť kávu, ale potom si spomeniem, ako mi naposledy povedala, že kávu nepije, lebo nepotrebuje.

No..ako si ma tu našla?

Normálne.

Moje ústa sa škeria. Jej typické slovo. Človek úplne pochopí, čo tým slovom myslí..”normálne”..

A čo bolo dôvodom, že si sa rozhodla prísť?

Len tak. Žiaden dôvod nie je.

Nemáš chuť sa ísť chvíľu prejsť? Iba sem blízko. Chcem Ti niečo ukázať.

Sedím vo svojom aute a čakám na ňu.

To chceš, aby som do tohto auta s tebou nasadla?

Škerím sa. Cítim sa fajn ako už dávno nie.

Dora, Ty zostaň doma, budeš strážiť.

Sedíme v aute. Pozerám sa akoby na volant.

Aj naštartuješ? Alebo sme si len sadli a toto som mala vidieť, ako tu sedíme?

Pozriem sa na ňu, jemne sa usmejem. Sedím v mojom aute. Vedľa mňa sedí žena, ktorú milujem. Kľud, ukľudni sa, dýchaj! Opakujem si v duchu.

Parkujem pred mólom. Vždy tu fúka vietor. Ale dnes je teplo, tak je to príjemné. Prejdeme ho celé dookola. Sadneme si tam na lavičku a poviem jej.

Ďakujem, že si tu. Veľmi si mi chýbala.

Nepovie na to nič. Viem, že na to sa nedá čo povedať.

Vždy si mi hovorila, že ja Ťa pozvem inokedy, potom…myslím na obed do reštiky a tak.Pozriem jej do očí: Nemyslíš, že teraz je už to Potom? Hm?

Asi mám práve presvedčivý výraz tváre, pretože súhlasí. Cítim sa pyšne. Neďaleko je výborná indická reštaurácia. Pikantné nám padne vhod.

Jedlo bolo výborné. Sú skoro štyri hodiny popoludní, keď sme sa vrátili ku mne domov. Dora je natešená, že sme doma. Oblieha JEJ okolo nohavíc a stále ju obňucháva.

Choď, lebo Ťa zašlapím. To už menšieho psa nemali?

Neurážaj môjho psa. Mne sa taký páči.

Zavediem ju do mojej malej obývačky. Pustím telku.

Predstav si, že ja odporca televízora, mám telku. Ešte to neviem ani ovládať, pozri milión tlačidiel na ovládači a neviem načo.

Vezme ovládač a hneď vie, čo ma stlačiť.

Čo si stlačila? Ako si to urobila?

Tebe nedali príručku k tomu?

Dali, ale ja to nikdy nečítam.

Tak asi by bolo dobré začať čítať aj príručky.

Pomyslím si: jediná príručka, ktorú si želám čítať je tá, kde nájdem, ako vrátiť všetko to medzi nami nazad. Ale nepoviem to nahlas.

Vieš čo by mi urobilo radosť? Keby tu zostaneš do zajtra.

 Dobre. Ale ráno musím odísť.

Dýchaj, dýchaj, dýchaj! Snažím sa zakryť svoje udivenie. Cítim sa viac a viac uvoľnene.

Ležíme oproti sebe v posteli. Medzi nami je medzera.

Nikdy by mi nenapadlo, že budeme takto ešte ležať. Že sa budeme vidieť, že Ťa budem môcť  pozvať konečne aj ja na obed. A, že budeš sedieť v mojom aute. Bolo to fajn. Ďakujem Ti. Ale to, čo si vážim a, čo sa mi vďaka Tebe podarilo zistiť je to, že milovať sa dá nekonečne dlho aj napriek všetkým hlúpym chybám, ktoré dokážu dvaja ľudia urobiť.  Ja Ťa stále ľúbim. Viem, že si moje srdce želá, aby sa to všetko dalo vymazať a začať znovu, ale viem, že to sa nedá. Že si nikdy nedáme už ani jednu pusu. Jediné, čo môžeme je pozerať sa na seba. Ako teraz. Si najkrajšia žena na svete.

 Psssst…Tíško..

Mám chuť sa jej dotknúť, aspoň prstom jej prejsť po dlani, ale nie. Nemôžem.

Je nedeľa ráno. A ja stojím vonku pri bráničke. Očami blúdim po okolí tak isto, ako v môj prvý deň na tomto mieste. Pozriem sa hore a poviem: Ďakujem. Ľúbim Ťa.

pokračovanie nabudúce

Categories
Blogy

..tečúca rieka (2.časť)

Niekedy sa veci v živote pretočia úplne naopak, ako vyzerali na začiatku. A žena, ktorú si videl, ako jemnú a nežnú sa zmení na chamtivú a vypočítavú.

Ivana. Ako dokázala byť milá a teraz už viem, že špekulatívne podlízavá, len aby sa ku mne dostala a mohla využiť moju nepozornosť a dôveru, že je nevinná. A jediné, čo ju zaujímalo bol môj “tučný” šek, ktorý mám za môj vlaňajší úraz. Ale viem, že mne sa vždy veci dejú tak, aby ma osud ochránil a Ivana odišla s dlhým nosom. Ohrdnutá a ešte dokonca urazená, že čo si vôbec o nej myslím.

Beriem to v pohode. Aj takéto veci sa musia stať, aby sme si uvedomili nejakú STOPku v živote alebo niečo ako varovanie, spomalenie. Idem do kostola. Je tam ako vždy ticho. To ticho, ktoré tak milujem. A tá čarovná atmosféra. Tie sily alebo čo to je, ktoré tam vždy cítim a pôsobia tak.. Upokojujúco. Sedím tam a viem, že môžem úplne s pokojom a kľudom nahlas vysloviť všetky svoje starosti. Nestarať sa či ma niekto počuje. Či moje slová niekto počuje. Pretože v kostole je viera. A ľudia tam chodia s tým pocitom. Všetko, čo Ťa štve alebo s čím si nevieš rady je v kostole akoby rozplynuté v nekonečno. Aj keď kostol nie je niečo ako čarovná guľa, ktorej položíš otázku a ona Ti dá odpoveď. Kostol je niečo, čo Teba posunie. Aby si Ty našiel tú odpoveď. Len nie vždy si uvoľnený a otvorený sa nechať viesť. Sú chvíľe, keď sa Ty sám naschvál brzdíš. Keď si vravíš tie hlúpe slová …mne sa to nemôže stať…ja sa nikdy nezaľúbim…ja nikdy nenájdem tú pravú ženu…ja nikdy nebudem šťastný… A to Ťa len odďaľuje od toho jediného čo chceš.

Laura. Ozvala sa mi po dlhej dobe. Kedysi sme spolu boli na kávu. Sympoška. Ani netuším prečo ma vtedy nezaujala alebo čo mi na nej vadilo. Dnes ju moje oči zhodnotili tak, že : OK, môže byť.

Je taká… ako to povedať. Zaujímavo zaujímavá. Používa zvláštne slová, slovné spojenia. Občas vetu akoby naschvál skomolí a je to zábavné. S ňou je to zábavné.

A možno ma kontaktovala iba preto, že má za sebou blbý rozchod a potrebuje sa aj ona rozptýliť. Neriešim to. Každý si navzájom dávame to, čo nám práve chýba. Všetky vzťahy sú dávanie toho, čo ten druhý potrebuje. Páči sa jej moja starostlivosť, že ju akoby obletujem a chcem, aby sa cítila v pohode. Nerobím to preto, že potrebujem ženu zbaliť a dostať ju do postele. Je mi to prirodzené. Tak ako keď zívaš a ruku si dáš na ústa.

Laura je…jemne pekná. A páči sa mi, že je opatrná. Že nie je “hrr”… Áno, teraz myslím práve tú postelovú scénu. Že jej nejde o to. Hoci to všetci potrebujeme. Milujem ak ma žena naťahuje. Keď ma “šponuje ako tenkú gumu” a keď už vidí, že  nevydržím viac, tak nie že pustí celú gumu, ale kúsok a znovu naťahuje. Presne to je to pravé pre mňa. Každý to máme inak. A Laura vie kedy natiahnúť a kedy kúsok povoliť. Vždy, keď sa lúčime tak mi povie: nie že sa do nejakej zahľadíš. Ja sa vždy šibalsky usmejem.

Ubehli dva týždne a ja s Laurou…je to fajn. Občas síce cítim z jej strany akoby ma priveľmi tlačí alebo púta k sebe, ale je to len občas. Práve čítam od nej SMS. Príď prosím ku mne, je mi veľmi zle. Sadám hneď do auta a idem ku nej. Otvorí mi jej mama a akoby ma jemne tlačí nech idem rýchlo za Laurou. Sedí opretá chrbtom o čelo postele. Sadnem si k nej.

Už som tu, už je dobre, neboj sa. Čo Ťa bolí? A prečo máš na hlave tú šatku? Bolí Ťa hlava?

Ja…nevedela som ako Ti to povedať. Pred dvomi mesiacmi mi našli metastázy. Včera som dostala silnejšie tabletky. Ja tu už dlho nebudem.

Pozerám na ňu a krútim nechápavo hlavou. Naštvane, ale nie na ňu. Na celý svet! Pred štyrmi rokmi mi rakovina vzala niekoho veľmi blízkeho z rodiny. Niekoho, kto ma učil modliť sa. A teraz ona. Preco???

Nie, Ty tu budeš navždy. Stále budeme spolu, uvidíš.

Pozerá na mňa a plače. Sedíme vedľa seba a nehovoríme nič. Netreba slová, iba to že sme spolu. Že som vedľa nej a držím ju. Bojím sa ísť domov, bojím sa o ňu. Bojím sa ju tu nechať, aj keď jej mama je pri nej. Ale čo ak sa jej niečo stane a ja tam nebudem ako vtedy. Nebudem v TÚ chvíľu na správnom mieste.

Chodím za ňou vždy, keď nie som v práci. Som s ňou skoro celý víkend. Rozprávam jej svoje historky a svoje plány, ktore “budeme mať spolu”. Opisujem jej miesta kam pôjdeme a jedlá, ktoré si objednáme. Usmieva sa. Aj keď vidím, že sa nechce smiať.

Je nedeľa. 15.4.2018, keď čítam sms od jej mami: Laura už je tam hore.

Nie, nieeeeeee..

O pár minút som tam. Plačem s jej mamou v objatí. 

Život je presne ako Jing a Jang. Čierne a biele. Kúsok dá, kúsok vezme. Dá Ti facku a dá Ti pusu.

Sedím v kostole. A plačem. Občas sa pozriem hore. Akoby do neba. Doteraz tam bol pre mňa iba jeden človek. Teraz je tam aj ona. Snažím sa nájsť pokoj v sebe a byť bez zlosti, ktorú cítim. Už viem prečo používala tie zvláštne slová. Pretože vedela, že odchádza. Že tu dlho nebude a vyberala si slová. Keď každým jedným slovom si bližšie k Tvojmu koncu. Viem prečo nechcela iba sex…prečo mi vravievala nezahľaď sa do inej… Pretože chcela tie posledné chvíľe cítiť, že je milovaná. Chcela odísť a nebyť sama. Chcela si prežiť ešte raz ten pocit.

Vychádzam von z kostola. Otvorím dvere a vidím ako sa deti naháňajú a šantia. Ako sú spokojné a šťastné.

Nie! Ja tu už viac nemôžem byť v tomto meste.

pokračovanie nabudúce.