Kedysi dávno som čítal jednu štúdiu, že človek by mal každých šesť rokov zmeniť zamestnanie, aby sa vyhol ponorkovému efektu. Teda, že už sa v tej práci necíti fajn.
Ja som väčšinu svojho života pracoval v jednom a tom istom odvetví, ktoré už poznám zhora nadol a naopak. V mojom prípade slovom väčšinu svojho života rozumej šestnástich rokov. V tom odvetví sa cítim ako doma. Teda verím si v tom, čo robím, viem, že už mi to odvetvie prirástlo k srdcu a veľakrát si aj poviem, že už mám akoby efekt z povolania ak aplikujem niečo z práce, aj bežnom živote.
..Černoch, Afrika, moslim…
Pred viac, ako rokom som pracoval s tromi novými ľuďmi, z ktorých jeden mi dal naozaj nezabudnuteľný zážitok. Volal sa Ahmed. Ahmed pochádza z Afriky. A je moslim. Je šikovný. Veľmi rád rozpráva. A veľmi veľa rozpráva. Je starší ako ja. Má rodinu a deti. Žije ďaleko od svojho domova, kde sa narodil. Možno niekto má teraz nejaké predsudky v hlave alebo nepríjemné pocity. Veď: černoch, Afrika, moslim. Tým, že ja žijem mimo domova tiež, zistil som, že nie všetci ľudia inej pleti ako ja, sú hodní odsudzovania. Ale týmto smerom nechcem ísť v tomto článku. S Ahmedom som pracoval naozaj rád. Rád som s ním kecal o všeličom, aj keď ma trochu hnevalo to, že si nechcel dať vysvetliť tému Bitcoin (o tom budem písať ešte neskôr),,,,,,,,,,, ale bol to správny chlap. Spomínam si, že vždy po prestávke si Ahmed pripravil taký malý akoby koberček, na ktorý si kľakol a tam sa skláňal a niečo si odriekal. Keď som to videl prvýkrát, hneď som volal šéfa, že Ahmedovi je zle, že ho asi bolí brucho. Netušil som vtedy ešte, čo to robí a prečo to robí. V tej práci a na tom konkrétnom mieste sme boli iba na určitý čas. Vedeli sme od začiatku, že budeme spolu pracovať nie na dobu neurčitú. Nakoľko sme na tom mieste pracovali na projekt, ktorý bol a stále je mojou srdcovkou, viem, že to na človeku vidno, ak pracuje na niečom, čo má rád. A taktiež som videl, že Ahmed na takomto niečom pracuje prvýkrát. Bol veľmi šťastný, keď som mu ukázal ako, čo treba urobiť, ako zistiť či to je správne. Bol som tam proste doma a bol som šťastný v tie dni. S tou prácou a taktiež s Ahmedom. Ale zároveň v pozadí som musel riešiť ďalšiu prácu, nakoľko som nechcel zostať doma po skončení práce s Ahmedom. Stále som toho názoru, že ak niekto chce pracovať, tak si prácu nájde. A tak aj mne občas zazvonil v práci telefón s otázkou či mám záujem o prácu. Ale ja som bol šťastný v práci s Ahmedom, tak som na každú ponuku odpovedal, že momentálnu prácu mám. Je to veľmi dávno, ako mi v hlave nabehol akýsi “červík, že by som chcel vedieť a aspoň raz zažiť aký to je pocit pracovať na CNC stroji. Vedieť to ovládať a proste byť tam v tíme. Z tej inej strany, ako som to vždy videl. V jeden deň mi zvonil telefón s ponukou na prácu na CNC strojoch. Boli ochotní ma všetko naučiť, nepotreboval som žiadne predchádzajúce skúsenosti. Ale ja som to odmietol.
A, čo mi na to potom povedal Ahmed?
Prečo si to odmietol? Veď vieš, že tu nie sme nastalo? Oni Ti ponúkali všetko, naučili by Ťa to.
Keď ja milujem túto prácu.
Ale tu už všetko vieš. Kde sa tu chceš posunúť? Tu už nemáš kam.
Chápeš, čo mi Ahmed povedal? Mne tieto jeho slová úplne otvorili oči. Pretože viem, že mal pravdu. Áno milujem to odvetvie, viem, že už tam viem veľa, hoci si netrúfam tvrdiť, že viem všetko, ale viem veľa. Ja som človek, ktorý miluje učiť sa nové veci. Miluje výzvy, posun. Ale v odvetví, ktoré milujem sa už naozaj nemám, kde posunúť. Rozumej tým to, že posunúť sa na vyššiu pozíciu, teda byť napr.riaditeľ alebo manager, to pre mňa nie je posun. Respektíve je to posun iba vo vyššom platovom ohodnotení. Samozrejme na úkor maximálnej zodpovednosti a určite aj stresového levelu. Pre mňa posun znamená niečo iné, mať proste iné vedomosti, pocit, ktorý mám. Nie pozícia, ktorú zastávam. Tá veľakrát nevypovedá dostatočne správne o tom človeku.
…O pár dní to prišlo…
O pár dní to prišlo. Ten deň, keď sme s Ahmedom pracovali spolu naposledy. V deň, keď sme sa to dozvedeli, hneď cez prestávku som prezeral voľné pracovné miesta a našiel som presne to miesto ktoré som pred pár dňami odmietol. Zavolal som tam, vybavil si hneď na ďalší deň pohovor v práci a bol prijatý. Na CNC stroje. Nikdy som tam predtým nepracoval, nikdy som nepracoval vo výrobe a opracovávaní odliatkov. Ale dnes viem, že som v tom už dobrý, že ma to veľmi baví a teší. A hlavne sa mi splnil sen, vyskúšať ten pocit. Byť na tej druhej strane. Ale samozrejme si uvedomujem, že túto prácu nebudem robiť do smrti. Skúsil som to, je to fajn práca. Náročná, zodpovedná, mám v nej kus srdca.
Ale mojím snom je niečo iné. Či už si splníš svoj sen v 20-tie alebo v 50-tie. To je myslím na každom z nás. Verím, že každý z nás má svoj sen. Niečo svoje vysnené. A, ako ďaleko si od svojho cieľa, záleží jedine od Teba. Či doma sedíš a čakáš či strácaš čas prácou, ktorú nenávidíš, ale chodíš do nej naďalej alebo, či robíš niečo, preto, aby si sa posúval, hoci milimetrovými krôčikmi k Tvojmu cieľu. Mňa už niekoľko rokov fascinuje tvorba webu. Absolvoval som v minulosti aj pár kurzov, ktoré ma to “údajne” mali naučiť. Prečo som použil slovo údajne? Ako som už spomínal, ja dávam na pocity. Podľa mňa ak niekto vyučuje iných napr.o manželstve alebo rozvodoch, výchove detí, ale pritom sám nikdy nebol ženatý/rozvedený, nikdy nemal deti, tak, ako asi vyzerá jeho úspech v učení iných? Nemôžeš dať srdce do niečoho, čo si sám neprežil. To je môj názor. Ty môžeš mať iný samozrejme. Nebudem tu zachádzať do hĺbky, lebo by som rozhneval veľa ľudí. V tejto otázke viem byť veľmi “uštipačný.
Takže môj sen, tvoriť weby naďalej pretrváva. Priznávam, skúšal som to aj sám, ale nakoľko ja neustále potrebujem mať nad sebou nejaký “bič, ktorý ma poháňa, neudržal som svoju pozornosť a odstavil som samo učenie. Ale pred týždňom som objavil niekoho, kto prešiel podobnú cestu, ako túžim prejsť ja. A to ma na koplo. Tu som si povedal: ak to zvládol tamten, viem, že ja to dám tiež. Nie som, predsa žiadna padavka, ktorá sa vzdá len tak ľahko svojho sna. A tak som dňa 20.11.2018 začal “kódiť. Rozumej kódovať, spisovne učiť sa kódovací jazyk. Pekne krok po kroku. Presne ako on. Aj, keď to znamená, že budem mať ešte menej času, ako mám, pretože sa každý deň učím.
Moja verejná výzva
A tu sa dostávam k pointe tohto článku. Nazval som ho výzva. Pretože takto verejne sľubujem Tebe a všetkým, čo ma čítajú, že o rok presne odkedy som začal, teda dňa 20.11.2019 budem o obrovský kus ďalej a verím, že budem robiť konečne to, po čom túžim. Že nasledujúci deň, keď bude štvrtok sa zobudím, ako víťaz. Pretože štvrtiek mám rád. Prečo? Jednoducho, preto, lebo vo štvrtok mávam výplatu. Ďalej, preto, lebo každý štvrtok si dokupujem za rovnakú sumu peňazí pomerný počet Bitcoinov. A štvrtok je, predsa aj deň pred piatkom. Keď už je iba krôčik k víkendu a ja mám viac času.
Takže, čo teraz? Dávaš si aj Ty nejakú výzvu? Alebo aký je Tvoj cieľ? Čo je Tvoj sen? Na čom teraz pracuješ? Verím, že práve teraz si šťastný a robíš všetko, preto, aby si sa o rok mal lepšie. Pretože viem, že na to máš. A možno to bude skôr ako o rok. A možno to dokonca bude vo štvrtok.