Categories
Blogy

..tečúca rieka (1.časť)

Poznáš ten pocit, keď stretneš niekoho nového vo svojom živote a cítiš, že ten nový človek je niekto, komu môžeš veriť? Akoby sa poznáte už roky. Necítiš napätie, dokážeš s ním hovoriť o všetkom a nehanbíš sa mu povedať absolútne nič. Mne sa podarilo zažiť tento pocit iba trikrát vo svojom živote.

Naposledy to bola Silvia – (blog s ňou TU). Bola úplne iná ako ostatné ženy. Neviem ani čím ma dostala, čím si ma získala. Jednoducho mala svoje čaro, ktoré perfektne zapadalo do mojich potrieb. Bola veľmi sexi, priťahovala ma a v ničom mi nehovorila “NIE”. A šialene krásne voňala. Milujem ak žena vonia tak, že sa mi z nej krúti hlava. Len napriek tomu alebo práve preto, čo bolo v mojom živote v minulosti, sú cesty, po ktorých ja jednoducho už nepôjdem. Ale Silvia si zvolila túto cestu. Áno vyhodila mi na oči to, prečo ju porovnávam s niekým iným. Ale ja musím. Pretože ak sa mi stalo niekedy niečo zlé, tak ja to už nechcem zažiť. Nechcem, aby sa opakovalo niečo, čo s určitosťou viem, že bola zlá stratégia. A tak môj síce krátky, ale o to krásny vzťah so Silviou skončil. A ja jej zo srdca ďakujem, že mi dala aspoň tých pár dní, kedy každý nový deň bol pre mňa krásny. Keď ráno vstávaš s pocitom, že máš ženu a “kurevsky sexi” ženu. Ďakujem je za ten pocit. Za tie rána, za tie chvíle. Za tú vôňu, ktorú vo mne zanechala.

A v tom čase, akoby zázrakom vstúpila do mojej cesty Ivana. Je zase iná. Iná ako ostatné. Jej vôňa mi pripomína niečo z detstva, neviem, čo konkrétne, ale je to veľmi príjemné. Imponuje mi jej práca a tým má veľké plus u mňa. Má svoje vlastné kvetinárstvo. A ja milujem kvety. A milujem ak sa o seba žena stará a dobre vyzerá. A Ivana je rozhodne v tomto špička. Keď si nahodí tie jej elegantné šaty, idem na nej oči nechať. A napriek svojmu super vzdelaniu, stále študuje, stále sa vzdeláva. A to na nej obdivujem. A vie mi urobiť fantastickú kávu, ktorú si vždy vychutnávam s úsmevom. Páči sa mi, že je taká kľudná a nikam sa neponáhľa. A ešte bonus pre mňa – je fantastická kuchárka a býva kúsok odo mňa.

Povieš si, bingo, super, čo viac si možem želať? Hneď Ti to poviem.

Ako mám v úvode napísané, že občas zažiješ pocit, keď človeku môžeš veriť, aj keď ho nepoznáš a cítiš sa s ním úplne uvoľnene a super a nebojíš sa mu povedať hoci aj svoj PIN. Tak isto existuje aj pocit, keď všetko je v poriadku, všetko sedí, klape tip – top, ale nejaký vnútorný malý hlások v Tebe kričí, že niečo tu nesedí. A ja neviem čo. Zatiaľ tomu malému hlásku ani nevenujem veľkú pozornosť, pretože si užívam chvíle s Ivanou a priznám sa, že sú naozaj krásne a vzácne.

A neskôr? Ktovie? Možno mi príde do cesty niekto iný. Ale o tom napíšem v druhej časti tohto blogu.

Teraz si dám chvíľu meditácie a pripravím sa na večer. Iva mi sľúbila, že ma večer vezme na jedno krásne miesto… 

Poznámka autora: Mená a zamestnania sú vymyslené, akákoľvek podobnosť s menami alebo osudmi je čisto náhodná.

Categories
Blogy

..v parku

Určite poznáš ten graf, ktorý sa používa na burze pre dopyt a ponuku. Kde raz to ide hore, raz dole. Kde žiadna komodita nemá priebeh iba rovnej priamky. Všetko neustále kolíše. A nielen v tradingu. Aj v živote je to tak.

Napriek tomu, že sa hovorí: deň bude taký aký si ho urobíš, sú jednoducho dni dobré a zlé. Pretože nikto nie je stroj, aj človek má právo cítiť sa mizerne. A môžeš sa snažiť akokoľvek, môžeš skrývať emócie a nálady pred svetom. Pred sebou samým sa neschováš. Je to, ako keď koleso na bicykli potrebuje raz za čas dopumpovať, aby znovu mohlo fungovať bezchybne. Alebo ako mobilný telefón, ktorý tiež potrebuje občas nabiť baterku. Tak aj človek to raz za čas potrebuje. Dobiť baterky.

A pre každého znamená to dobitie bateriek niečo iné. Niekomu stačí vybehnúť do prírody. Iný potrebuje konverzáciu so známym pri pive. Ďalší vie, že jeho dobitie bateriek znamená operný koncert. Alebo iba klasický sex s niekým.

Sme rôzni a každý máme svoje potreby. A ja si oceňujem u ľudí, ak mi neponúkajú ten ich spôsob: musíš urobiť toto, to Ti pomôže. Nie, to pomáha jemu. Ja som iný, ja potrebujem niečo iné.

Bývam v malom meste, kde s centre je krásny park. Neviem či každý návštevník toho parku to cíti tak ako ja – ten kľud. Pokoj. Akoby moje vnútro cítilo nenútenú potrebu sa vyspovedať zo všetkého, čo ma ťaží a zároveň vďaku za všetko, čo dokážem vidieť, vnímať, cítiť, zažiť. Pred rokom, keď som v práci začínal neskôr, tak som každé ráno chodil do toho parku. Bol to taký krásny začiatok môjho dňa. Tešil som sa na tú chvíľu. Na tých desať minút v parku. Na to, ako tam stojím a vnímam to ticho prebúdzajúceho sa mesta. Tešil som sa na to, ako očami prejdem po miliónov kvetov, ktoré sú tam vysadené. Ako zoskenujem oblohu a poďakujem Tomu tam hore za to, že tam môžem stáť. Ten pocit, keď si zavrieš oči a zhlboka sa nadýchneš s presvedčením, že dnes je krásny deň. A zároveň každé ráno som v tom parku stretal jedného starého pána. V jednej ruke mal paličku, o ktorú sa podopieral a v druhej mal vždy igelitovú tašku. Počas dňa týmto parkom prejde veľa ľudí a každý uponáhľaný svojím nezmyselným zhonom tam odhodí niečo na zem. A tento pán každé ráno chodieval do toho parku zbierať tieto odhodené veci. Pretože chcel, aby sa ten park prebúdzal do nového dňa vždy čistý. Veľakrát sme sa videli iba na diaľku a pozdravili sme sa iba kývnutím ruky. Robil to každý deň. Nikdy som ho nepočul nadávať, hoci sme sa veľakrát spolu rozprávali. Vždy bol taký usmiaty a plný nádeje a pre mňa to bolo ako bonus k tomu parku.

Sú ľudia, ktorí rozhadzujú, pretože nevnímajú svet okolo seba a sú ľudia, ktorí to nezištne upratujú. Pretože je správne ak svet a miesto, kde žijeme robíš krajším.

A aj preto, že existujú ľudia ako ja, ktorí nepotrebujú konverzáciu so známym pri pive, ani operný koncert. Potrebujú sa vyplakať v tom parku. Pretože sa cítiš kľudnejšie, ak vidíš okolo seba poriadok. Ak vieš, že všetok chaos si nechal za sebou. Vtedy si uvedomíš, že aj Ty v sebe potrebuješ poriadok, ktorý práve vidíš. A vtedy akoby z toho parku ten poriadok do Teba vstúpil. Naplnil Ťa svojím pokojom a utrel Ti slzy, ktoré sa tam nehanbíš nechať si stekať po tvári, pretože je skoré ráno a v parku si iba Ty a jeden staručký pán.

Ak človek plače, môže ho pohladiť milión rúk a nie je to ono. Až pokiaľ ho nepohladia tie správne ruky. Presne tie, ktoré spôsobili tie slzy v tom parku.

Odchádzal som pomalým krokom z parku a pár metrov ďalej stála mladá žena s nejakými letákmi a ponúkala ich okoloidúcim. Zaregistroval som, že má namierené aj ku mne, ale podľa mojej sklonenej hlavy pochopila, že nemám záujem o ten kúsok papierika. Vtedy som zodvihol hlavu a venoval jej, aj keď kostrbatý úsmev. Cítil som, ako môj vnútorný hlas vo mne zdvihol prst, pretože nesmiem kaziť ľuďom deň. Nemám právo ich stiahnuť na svoju smutnú náladu. To nie je zmysel života. Ukazovať každému, ako sa dnes necítim vo svojej koži. Ale robiť presne to, čo robil ten starý pán. Vyčaroval mi vždy úsmev. Napriek tomu, že ráno už do toho parku nechodím(zmenil som prácu) viem, že on tam chodí každé ráno. A každé ráno zbiera odpadky. Aby každý nový deň mohol začať čistý. A možno namiesto mňa tam teraz chodí niekto iný. Niekto, kto to potrebuje viac ako ja. Ďakujem.

Categories
Blogy

..vo vani

Niekto zvoní. Ponáhľam sa otvoriť a.. Silvia. Konečne je tá chvíľa a ona je tu. U mňa. Cítim sa vzrušene. Nadržane. Šťastne a spokojne. Viem, že to videla v mojich očiach hneď v predsieni, ako sa vyzúvala. Objímam ju a dávam jej pusu.

 “Chýbala som Ti?”

 “Šialene moc.” A nadýchnem sa jej vône.

Chytím ju za ruku a vediem do izby.

 “Mám tu pre Teba darček.” A ukazujem na kyticu ruží vo váze. “Viem, že ich máš rada.”

Dostanem pusu na líce. Zrejme by teraz bolo najjednoduchšie strhnúť z nej šaty a bozkávať ju od hora až k nohám ale…

“Vieš na čo mám práve teraz chuť?”

Pozriem sa na ňu a spozorniem, čo povie.

 “Na horúci kúpeľ v Tvojej vani. A Ty budeš pri mne sedieť a iba sa pozerať. Aby sme sa spoznali aj takto.”

Prekvapene na ňu pozerám, ale nápad je veľmi šibalský a tým, že ma prekvapila nechám sa prehovoriť a súhlasím. Prinesiem dve posledné sviečky, ktoré mám doma a zároveň pripravujem teplý kúpeľ pre Silviu. Pritlačí sa ku mne

 “Tak môžeme začať?”

Prikývnem a v hlave sa mi začína víriť myšlienka s prosbou: Bože môj, prosím Ťa nech to vydržím a nevrhnem sa hneď na ňu. Pozerám sa, ako si dáva dolu tričko. Obdivujem jej spodné prádlo. Precitnem sa a zavriem si pootvorené ústa. Jazykom si prejdem po perách, keď odkladá posledný kus odevu vedľa vane. Jednu nohu ponorí do vody, rukami sa podopiera okraja vane a jemne sa nakloní, aby prisunula aj druhú nohu, môj zrak sa snaží narýchlo zoskenovať jej rozkrok. Leží tu predo mnou v horúcej vode mojej vane a v očiach jej vidím, ako odhalená a plná túžby pozerá na mňa.

 “Páčim sa Ti?”

Musím sa nadýchnuť a preglgnúť pred odpoveďou.

 “Si…neskutočne sexi.”

Dostanem zo seba. Snažím sa uvoľniť, tak si prinesiem malú nízku stoličku a sadám si vedľa vane a pozerám na jej telo. Ako dýcha. Ako sa nadvihuje voda a obmýva jej pokožku. Nasucho preglgnem pri pohľade na jej bradavky. Zodvihnem ľavú dlaň a položím na jej prsník. Krúžim prstom po jej tele. Prechádzam po miestach, kde sa voda spája s jej telom. Až prídem na jej stehna a …

Mám mokré celé tričko. A pocit, že sme práve zafŕkali podlahu najlepšie, ako sme vedeli. Cítim sa úžasne. Odlahčene. Bez napätia. Presne tak, ako sa chcem cítiť. Podávam jej uterák a pomáham jej obliecť župan. Bože, ako nádherne vonia.

Ľahneme si na posteľ a vnímame sa navzájom. Iba ležíme. Pozriem sa na ňu.

 “Ďakujem, že si.”

Vaňa nie je iba na kúpanie. Je aj na zvádzanie. Na spoznávanie.

Categories
Blogy

..citrónová zmrzlina

Včera ma kontaktovala jedna mladá žena, ktorá je až priveľmi zaľúbená do niekoho, kto ju iba využil. Kto žije ďaleko v zahraničí a slovne a citovo ju namotal na sladké slová. Na predstavu, že sa vráti na Slovensko. Kúpia si spolu dom a budú spolu žiť. Že sa to skončí ako ďalšia filmová rozprávka. Len, ako to býva v realite, akoby z neba spadla nejaká “ex” a tí dvaja sa dali znovu dokopy. A teraz je táto mladá žena nešťastná, stále samozrejme zamilovaná. Stále ochotná ponúknuť druhú šancu, svoje šťastie tomu niekomu, ktorý sa len potreboval odreagovať od nejakej domácej roztržky s možno ani nie “ex”, a tak si vyrazil z kopýtka tým, že namotal niekoho mladého, neskúseného.

Čo ma však zaráža je fakt, že je ochotná odpustiť a začať znovu. Myslím, že potrebuje zažiť ešte pár takýchto sklamaní, aby pochopila o čo tu ide.

Čo ja by som osobne urobil na mieste tej mladej ženy je to, že by som vsadil na fakt, že vlastne nemám čo stratiť a kúpil by som si letenku a išiel tam. Na miesto činu. Pozrieť sa, ako si ten niekto a jeho údajne “ex” žije spokojne. Objavil by som sa tam za dverami a možno by otvorila práve tá “ex”. Ktorá samozrejme nemá ani tušenie, že jej verná polovička mala nejaký románik s niekým na Slovensku. Nie, neurobil by som to z pomsty. Ani nie preto aby, som vstupoval niekomu do vzťahu, ani nie preto aby sa niekto takto nehodný lásky vrátil ku mne. Iba pre tú srandu. Takú istú, ako mal on, keď namotával svojimi slovami. Urobil by som to pre ten pocit, ktorý by som si vychutnal. Veď prečo by mala byť vodná hladina rozbúrená iba na mojej strane?

Áno viem, karma je zdarma. A každému sa všetko vráti, ale kde je napísané, že ja mám zakázané urobiť toto? Možno premýšľam inak ako tá mladá žena.

Alebo ako niekto nový v mojom živote, keď ma chce odzbrojovať a dávať mi dolu strieborné retiazky, pretože on je na ne alergický. Napriek tomu, že sú medzi nami tie povestné “motýle v bruchu” a, že iskričky pracujú správnym tempom, ja sa striebra nemienim vzdať. Pretože je to spojenie s mojou rodinou. Ale ani tých motýľov. Pretože viem, že ľúbiť niekoho a zároveň sa tak aj cítiť je to najkrajšie v živote. Je to to, čo Ti dáva silu. Odolávať aj takým nechutným zneužitiam, ako má tá mladá žena. Láska a milovaný človek je ten náš pocit istoty, na ktorý sa môžeme obrátiť a vieme, že tu pre nás je.

A ja aj keď sa tvárim akoby som ešte stále tými iskrami neroztopený, vnímam, ako mi už mykajú kútiky pri každom novom pokuse sa dostať ku mne. Cítim sa šťastne. Už aj preto, že sa blíži moje sťahovanie do nového domu. A každé sťahovanie, každá zmena so sebou prináša niečo nové v živote. Tak možno táto sťahovacia zmena prinesie mne chvíľu, keď sa budem môcť nechať úplne roztopiť.

Ale zároveň si uvedomujem aký je život vrtkavý, že nikdy si nemôžeš byť istý. Nikým a ničím.

Ale, predsa nebudem myslieť na to zlé, čo sa môže stať, keď viem, že si chcem vychutnávať ten pocit s niekým pri mne. Keď sa mi páči ochutnávať citrónovú zmrzlinu a uškŕňať pri pohľade, že má kúsok zmrzliny na perách. Keď sa mi páči vnímať ovocnú vôňu nielen v zmrzline.

Pretože život nie je to, čo sa stalo kedysi. Ani to, čo sa môže stať. Život je teraz. To, čo je tu. Pre mňa je to teraz citrónová zmrzlina.

Categories
Blogy

..ostane v Tebe navždy

Dnes ma hudba z jednej pesničky preniesla pár rokov dozadu, keď som prežíval nádherné chvíle s niekým, koho som veľmi ľúbil. Určite máš aj Ty niektoré momenty, na ktoré nevieš a nechceš zabudnúť, pretože boli tak osobné. Tak hlboké a krásne, že to jednoducho ostane v Tebe navždy.

Dve nahé telá. Ležia vedľa seba prvýkrát. Ona sa hanbí. A Ty možno tiež. V bežnej situácií ak si až priveľmi vzrušená a tešíš sa na prvé milovanie, cítiš to aj tam dolu. Cítiš akoby sa Tvoj klitoris doslova kúpal v šťave vzrušenia.

Občas sa, ale stane, že práve to prílišné vzrušenie Ťa zabrzdí, že máš strach. Strach zmiešaný so vzrušením a vtedy to tam dolu necítiš tak, ako je bežné. Hoci to veľmi chceš a chveješ sa každým milimetrom svojej pokožky, doslova prahneš po dotykoch a vzájomnom splynutí.

Sedíš nahá v strede postele a vnímaš, ako Ťa odzadu objíma, vnímaš, ako sú Vaše telá nalepené. Nalepené na Tvojom chrbte. Vnímaš to spolu s vášnivými bozkami na krku. S rukami na Tvojich prsiach. Vnímaš, ako dýcha. Vnímaš tú živočíšnu atmosféru a zabúdaš na to, že sa hanbíš.

Potom si ľahneš tvárou dolu a necháš si dráždiť a masírovať chrbát. Necháš nech sa dotýka svojím telom toho Tvojho. Necháš nech sa nahýna nad Tvoj chrbát a obsypáva Ťa bozkami. Necháš nech Ti píše prstom po chrbte. Necháš nech precítiš pocit, ako sedí na Tvojom zadku. Necháš nech vníma aké je to vzrušujúce, ak Ťa smie cítiť celým svojím  rozkrokom. Necháš nech… 

Zaspala v Tvojom objatí. Dve nahé telá. Neprikryté. Príjemne spotené. Objímaš ju a praješ si, aby to takto zostalo navždy. Po chvíli sa preberie, pozrie na Teba: “Zaspala som” povie Ti tíško. “To nevadí.” Usmeješ sa.  Vnímate svoju spotenú vôňu.

A teraz sa prenes o pár rokov dopredu, do súčastnosti. A vnímaj ako sa všetko toto prežité, všetky tieto chvíle zapísali niekam hore. Možno do neba. A vždy, keď zdvihneš hlavu hore a pozrieš sa tam, vieš že nebo je navždy. Že nikdy nezmizne. Že bude navždy nad Tebou.

Categories
Blogy

..ako sa k nám osud prihovára

Poznáš ten pocit, keď sa na niečo tešíš? Niečo, čo sa má stať v budúcnosti. Denne premýšľaš o tom, aké to bude v realite. Predstavuješ si tú situáciu. Ako sa budeš cítiť. Ako sa budeš tváriť. Čo všetko potom urobíš, napíšeš, povieš. A, keď sa Tvoja vysnívaná budúcnosť posunie natoľko, že je tu ako prítomnosť tak necítiš to, čo si si predstavoval. Nevidíš to tak, ako si to videl. Nevnímaš tú vôňu, ktorú si očakával. V srdci necítiš to nadšenie, na ktoré si čakal. Máš iba vrásku medzi obočím a v hlave Ti víri myšlienka či toto je naozaj tá chvíľa, o ktorej si toľko sníval.

Predstav si, že žiješ z mizerného platu, ale vieš, že o rok dostaneš jeden milión. A každý z tých 365dní premýšľaš, čo urobíš, keď ten jeden milión budeš mať. Čo urobíš ako prvé, čo ako druhé. Všetko máš do detailu rozplánované a každým dňom cítiš väčšie nadšenie, že sa ten deň blíži. A, keď nakoniec dostaneš Tvoj vysnívaný milión – cítiš sa obyčajne. Pretože zrazu to vidíš inak. Akoby si ten milión nepotreboval. Ani nepotrebuješ nič robiť ako prvé, ako druhé, nepotrebuješ skákať od radosti, že si ďalší milionár. Zrazu nemáš potrebu sa ani len pokochať pohľadom na tie peniaze.

Predstav si, že snívaš o nejakej žene. Vídaš ju denne, stretávate sa, nosíš jej kvety, usmievate sa na seba, viete sa baviť o ničom a o všetkom. A po čase, keď v objatí iba tak spolu ležíte, začneš v sebe vnímať pocit prázdnoty. Že to, čo si chcel už zrazu nestačí. Zrazu nie si šťastný. Uvedomuješ si, že to po čom si túžil a nakoniec aj získal nie je to, čo chceš teraz.

Čo to je? Skús to nazvať? Pretože mne sa to nedarí. Neviem si dať odpoveď, prečo sa takéto situácie stávajú? Prečo ak si niečo vytýčim ako cieľ, je nakoniec niečo, čo mi robí vrásku na čele. Prečo sa z toho neteším, keď si ten cieľ splním?

Myslíš, že je to niečo ako prihovorenie osudu? Alebo Ti život dáva rôzne situácie, aby si nakoniec zistil, čo chceš, a čo potrebuješ získať ako posledný diel do tvojho 3D puzzle modelu sveta?

Pred týždňom sa mi stala zvláštna vec. Osobu, ktorá mi bola veľmi blízka, ale navzájom sme si veľmi ublížili, stále vidím na mojom facebook účte. Ak Ti niekto ublíži, tak každý pohľad na toho človeka vyvolá v Tebe smutné spomienky. Premýšľal som, že toho človeka jednoducho zablokujem ak sa o pár hodín prihlásim a znovu ho tam uvidím. Ešte predtým, ako som sa na to chystal, dal som si vyčistiť a optimalizovať nepotrebné a bežiace súbory v telefóne. A zrazu sa program, ktorý používam skoro každý druhý deň zasekol. Zasekol sa celý telefón. Dotyková obrazovka bola nefunkčná, nedalo sa teda dostať nikam. Nepomohol reštart, vybratie batérie ani SIM karty. Strávil som snáď štyri hodiny hľadaním možných nápadov, ako to riešiť. Bola nedeľa poobede, teda “ideálny čas” na takéto poruchy. Nakoniec som musel urobiť iba reset firmware a tým pádom som prišiel o dosť vecí, ktoré sa mi nepodarilo zálohovať. Pomohlo to. Cítil som obrovskú úľavu a ďakoval Bohu, že nemusím cestovať do vzdialeného mesta, kde je môj najbližší operátor.

Ale zároveň som si uvedomil jedno. Ak by sa mi nestala táto situácia, viem že po prihlásení na FB účet by som videl to, čo som vtedy nechcel a urobil ten blok, o ktorom som premýšľal. A celá táto situácia mi iba dala odpoveď, že blok, o ktorom som premýšľal by bol tá nesprávna voľba.

Bolo by fajn ak by som vždy našiel tak rýchlo a ľahko odpoveď na to, prečo sa niektoré veci dejú. Ale možno niekedy si tú odpoveď tak rýchlo nezaslúžime a musíme si to zrejme odkrútiť alebo niečo napraviť.

Categories
Blogy

Víťazný úsmev

Dnes je  25.februára 2018. Je nedeľa a ja som chorý. Mám chrípku. A tradične cez víkend si dolaďujem svoju web stránku a v pozadí počúvam buď nejaký film alebo hudbu. A dnes, práve teraz mi Google náhodne ponúkol “Halo” od Beyoncé.

Zastavím prácu a začnem pozerať video, hoci som ho videla už x-krát. Ale teraz sa vraciam späť do minulosti.

Je rok 2009 a ja Ti píšem, ako veľmi mi to video pripomína nás. Ako sme spolu. Ako sa mi páči tá scéna s uviazovaním kravaty. A hlavne, ako veľmi už chcem, aby sme boli spolu navždy.

Na tvári sa mi objaví úsmev. Víťazný.

Niekedy sa zaľúbiš a ľúbiš niekoho, kto si to vôbec nezaslúži. Až keď si s ním zistíš, že ten človek je zlý. Že má zlé srdce a s Tebou zlý úmysel. Iba Ťa slovne doráňať a ublížiť tak, ako sa dá. Že v mladosti bol rodinou a priateľmi ponižovaný, a preto sa teraz ku Tebe tak správa, aby si sám dokázal, že je tiež hoden lásky. A Ty – slepo zaľúbený, nechávaš to tak. Zabúdaš na seba. Že si to Ty  kto si zaslúži byť milovaný.

Ak nám bolo v minulosti ublížené, nešírme to ďalej. Buďme my tí silní a dokážme to v sebe premeniť na lásku. A tú dávajme ďalej. 

Práve preto je môj úsmev teraz už víťazný. Pretože už viem, ako veľmi som sa mýlil. Pretože som tomu človeku odpustil a nechal to byť.

Ďakujem teraz Bohu, že mi dnes ponúkol toto video a mohol som si spomenúť, čo bolo pre mňa pred pár rokmi dôležité a ako som sa posunul.

Že som túžil iba byť s niekým, byť na niekoho pyšný a nič okolo seba neriešil. A dnes viem, že najdôležitejšie na svete je riešiť seba. Pretože ja som ten jediný človek, ktorý so mnou bude do smrti. Ja som ten človek, ktorý si povie : “neboj to bude fajn”. Keď spadnem, sú to moje ruky, na ktoré padám. Ja som najdôležitejšia pre seba. Nie ktosi, kto si to vôbec nezaslúži.

Áno, dnes už viem, že celý život je akoby nejaký štafetový beh, kde odovzdávaš štafetový kolík. Svojím deťom. Odovzdávaš im svoju silu, múdrosť, lásku. To je to pravé posolstvo. To je to, pre čo žijem teraz.

Sme tu na tejto planéte iba krátko. Ale za tu krátku dobu sa dá rozdať nekonečne veľa lásky. Nikto z nás nevie, kedy je ten posledný deň. Ale všetci vieme, že je veľa ľudí ako ten jeden, o ktorom tu píšem. A títo ľudia potrebujú našu lásku, pomoc.

Napriek tomu, že toho človeka už nikdy nestretnem, navždy zostane v mojom srdci, ako etapa môjho života a každý večer presne o tej istej hodine mu posielam krátku spomienku a poprajem pekný večer.

Možno je to málo. Možno je to veľa. A možno si to vôbec nezaslúži. Ale možno mu to pomôže, aby jeho srdce objavilo lásku v sebe a ponúklo ju niekomu. Možno práve takému istému. Ktorý tiež potrebuje pomoc.

Categories
Blogy

..predtým a potom

Niekedy sa stane, že človek, aj keď je šťastný a prežíva bezstarostné obdobie, jednoducho akoby nejaká tajná bytosť mávla čarovným prútikom a do nášho života vstúpi niekto, kto náš život rozdelí na obdobie predtým a potom.

Že je to akoby dovtedy si si začínal vzťahy Ty, ale zrazu si vzťah začal s Tebou.

Každý človek má v sebe nejaké pochybnosti, niečo, čo ho trápi, sklamania z predchádzajúcich vzťahov, proste niečo, čo ho akoby brzdí sa oddať a dať sa spoznať druhému človeku.

A ja som sa napriek všetkému rozhodol byť s ňou. Mohol som jej dať iba lásku a podporovať ju a počkať, ako to celé dopadne.

Niekedy som mal pocit, že sme úplne rovnakí a niekedy sme boli totálne rozdielni, ale veď protiklady sa priťahujú, nie?

Niektoré dni boli vedľa nej hrozné, ale hodiny bez nej boli strašne ťažké.

Napriek tomu čas, ktorý som s ňou strávil bolo to najkrajšie, čo som kedy zažil.

Nech som vo vzťahu k nej očakával čokoľvek, nikdy som sa netrafil.

Asi miliónkrát som mal pocit, že systematicky pracuje na tom, aby ma zničila.

A rovnako miliónkrát som od svojich známych  počul slová: nedá sa na Teba pozerať, nájdi si niekoho iného. Ale aký by to malo zmysel? Jednoducho ju milujem. Pretože ladí s mojou dušou.

A potom mi povedala, že sa musíme rozlúčiť, že nám nie je súdené byť spolu, lebo vidí, že to nejde.

Podľa nej sa ľudia vo svojej podstate nemenia, a to, čo urobila tá tajná bytosť, keď rozdelila môj život na predtým a potom – je vlastne výmysel.

Ak niekto bol sukničkár, znamená to, že ním bude do konca života.

Ak niekto kradol, bude kradnúť do konca života.

Ak niekto ubližoval iným, bude ubližovať do konca života.

Ak niekto jedával mäso, nikdy nebude vegetarián.

Ak niekto zabil, bude to robiť naďalej.

Prečo potom väzňov púšťame na slobodu?

Prečo sa vyrábajú odvykacie tablety od fajčenia, veď ak niekto fajčí teraz, znamená to, že bude fajčiť aj naďalej.

Že každý to, čo robí dnes, bude robiť do smrti.

Lebo každý je slabý a nedokáže v sebe nájsť tú silu zmeniť to.

A niekedy to ani nie je otázka sily, ktorú v sebe človek musí nájsť.

Často je to skutočne to čarovné mávnutie tým prútikom a Ty zrazu necítiš potrebu naďalej zvádzať ženy. Naďalej kradnúť, ubližovať, zabíjať, fajčiť.

Osud vždy dosiahne svoje, ale musí sa mu občas pomáhať. Tak fajn. Mám nové rande. Možno to vyjde. Možno tá tajná bytosť znovu mávne čarovným prútikom a zabudnem na to, že mám v sebe stále obsadené. Zvolila rande v Costa. Dokelu, čo všetci majú s tou kávou? Jasné, že porušujem dohodu a nečakám pred vchodom, ale stojím tajne ďalej a čakám kto príde. Neskôr sa asi 5min pozerám na niekoho, kto ma tam očividne čaká a pozerá raz na jeden, raz na druhý smer, pretože nevie odkiaľ prídem.

Ale ja neprídem. Jednoducho nemôžem. Obraciam sa a idem domov. Cestou jej napíšem mail, v ktorom klamem, že sa niečo súrne stalo doma.  Nasilu si vtĺkam do hlavy, že ten mail je akoby ospravedlnenie a vlastne som nikomu neublížil. V sebe však cítim niečo úplne iné. Viac sa jej neozvem.

Snažím sa byť silný a nemyslieť na to, že pár kilometrov odo mňa býva niekto, kto naozaj ladí s mojou dušou a… V duchu si prajem, aby náš príbeh už šťastne skončil aj vo mne.

Aby tá tajná bytosť znovu nado mnou mávla tým svojim prútikom.

Aby som znovu dokázal povedať slová: ľúbim Ťa.

Categories
Blogy

..cesta domov

Cestujem domov luxusným autobusom. Každý máme pred sebou malý LCD panel, ku ktorému sme dostali slúchadlá a môžeme si počas dlhej cesty pozerať  TV alebo nahrané filmy, počúvať rádio, hudbu, správy. Občas síce mám chuť sa postaviť ako vo filme Účastníci zájezdu, lebo sa tiež cítim celý “usezený”. Ale zvolím slúchadlá. Vyberám z ponuky hudby Linkin Park. A poriadne naplno. Pozerám von oknom na ubiehajúce kilometre a v hlave mi zároveň bežia myšlienky.

Aký domotaný život zrazu nastúpil na moju cestu. Deň máme rozdelený na povinnosti a voľný čas. Vidieť sa môžeme iba v tom oddelení, ktoré sme pomenovali: voľný čas. Presne ako v nemocnici dostaneš návštevné hodiny – odkedy dokedy môžeš s niekým tráviť čas. Ideš na stretnutie s tým, že budeš mať na stole položené presýpacie hodiny a môžeš sledovať ako sa zrniečka sypú dolu a odpočítavajú Tvoj čas. Vo chvíli, keď sa chceš cítiť skvele a uvoľnene, máš sledovať zrniečka piesku.

Pozerám z okna a cítim ten istý vzduch ako pred rokom. Vidím podobné svetlá veľkomesta, ako pred rokom a príde mi to ľúto, že som odišiel vlastne za ničím. Že som to šťastie, ktoré som mal nevidel a vymenil ho za víziu niečoho, čo sa nemôže stať, pretože nedokážem zmeniť myslenie niekoho.

Som opretý o okno autobusu a plačem. Kto som? A prečo som tu? 

Vedľa sediaciemu beží film Mamma Mia a znovu sa mi kotúľajú slzy. Pretože ten film som videl s dcérou x-krát. Že sme sa pri ňom smiali a teraz ho sleduje nejaká cudzia žena a mne je ten film zrazu smutný.

Pritlačím si slúchadla ešte viac k sebe, pretože potrebujem prehlušiť ten chaos vo mne. Prehlušiť tie slabé pocity, keď sa mi chce plakať. Prehlušiť to všetko v sebe a táto hudba je na to u mňa ako stvorená.

Moderná technika. Každý si môže nastaviť svoj program. Svoju hudbu. Sme ako zvieratá v klietkach. Večeru máme na tácke a vnímame iba ubiehajúce kilometre. Presne ako kôň, ktorý má na očiach klapky – pozeraj iba dopredu, nech Ťa neruší program, ktorý sleduje Tvoj sused. Jednoducho buď odpojený od reality a vnímaj to, čo máš naservírované. Dostaneš čas 2 hodiny na objatie, usmievaj sa a odpovedaj na otázky, lebo to sa vyžaduje. Vraj daň tejto doby. Seď a nevyrušuj spolu sediaceho, ktorý pozerá film s Tomom Cruisom. Nevadí, že Ty máš nastavené niečo iné. Vnímaj iba svoje a riaď sa “zákonom, ako sa patrí”.

Totálny riadený život, ktorý ja tak nerád žijem, pretože je to, ako keď vezmeš motýľa a odrežeš mu krídla. Máme slobodu, ale sme ako ovce. Choď týmto smerom a poslúchaj.

Vraj sú iba dve možnosti: áno alebo nie. A keď dáš otázku, tak počuješ slová: Neodpoviem Ti.

Milujem nočnú jazdu a milujem počas nočnej jazdy vnímať mínajúce sa kilometre spolu s hudbou, ktorá mi dáva pocit, že som vták, ktorý je nad vecou, že letí a nemusí sa riadiť žiadnymi zákonmi.

A ak aj Ty zažívaš podobné pocity ako ja počas tejto cesty. Povedz si aj Ty už DOSŤ!

Categories
Blogy

..dávno zhasnuté

Začnem možno netradične – Bibliou. Je jedno či si veriaci alebo nie, ale Biblia je jedna nádherná kniha plná krásnych myšlienok. 

A včera som pozeral film, kde zaznela jedna myšlienka, ktorú chcem dnes použiť:

Preto muž opustí svojho otca i svoju matku a prilipne k svojej manželke a budú jedným telom. 

A podľa mňa toto sa dá použiť nie iba na muža, ale aj na ženu. Pretože tak, ako muž opustí svojich rodičov, žena toto urobí tiež. Pretože obaja začínajú nový život. Spoločný. Kde budú iba on a ona. Akoby jedno telo. A pokiaľ to má správne fungovať, malo by to byť vyvážené, teda nemal by sa ani jeden z toho manželského celku vyvyšovať a myslieť si, že je niečo viac a môže tej druhej polovičke rozkazovať. Potom to predsa už nie je o spolužití a láske. Ale o “liečení si” nejakých komplexov, ktoré má ten jeden, ktorý túto harmonicky vyváženú jednotu porušil.

A úplne iný prípad je, ak do takéhoto spolužitia vstupuje jeden partner, ktorý už má deti z iného manželstva. Že pre toho druhého je to vlastne zvyknúť si ešte aj na niekoho iného, nového, koho nesplodil. Ku komu možno necíti až taký záväzok alebo lásku, ako cíti k tej svojej vyvolenej.

Predstav si, že sa slovenská žena zaľúbi do muža, ktorý je z Nepálu. A zaľúbi sa do neho natoľko, že opustí svoju rodinu, zoberie svoje malé deti a odíde za týmto mužom do Francúzska, kde spolu žijú. Plne tomu mužovi dôveruje, keď mu zveruje osud seba aj svojich detí. Že prvý rok spolužitia je podľa nej úžasný a je šťastná, že po nevydarenom manželstve našla muža, na ktorého sa môže spoľahnúť a ktorému dôveruje. A zrazu po rokoch si ani nevšimne, ako ju tento muž denne postupne obmedzuje. Že sa nechá od neho izolovať od celého sveta. Pretože je natoľko stále zahľadená do svojho muža, že ho poslúcha na slovo.

Oblieka si to, čo povie on.

Rozpráva sa iba s ľuďmi, ktorých jej on scháli.

Deti musia ísť na školu, ktorú on vyberie.

Kamarátiť sa môžu iba s bielymi deťmi, akoby si on neuvedomoval, že on tiež nie je biely.

Na dovolenku idú, keď on povie.

Stretnutie s jej rodičmi je iba, keď on dovolí.

A žena poslúcha. Stále. Aj keď v sebe nie je už dávno spokojná.

A ja sa pýtam tejto ženy: a ty s týmto súhlasíš? Aby on rozhodoval, že sa Tvoja 13 ročná dcéra nemôže kamarátiť s černoškou?

– no ja len nechcem, aby mala za muža černocha.

– a čo s týmto má tá malá černoška? Ty, keď si bola v jej veku, kamarátila si sa s tmavými deťmi, keď teraz žiješ s nepálcom? Kamarátila si sa s bielymi deťmi, tak prečo máš teraz tmavého muža? Ako môžeš už teraz vedieť akú cestu život otvorí Tvojej dcére? Čo ked ju zaveje niekam do Austrálie a vydá sa za nejakého maora? Veď bude dospelá a láske predsa nerozkážeš. Tak, ako Ty si sa zaľúbila a odišla preč od rodiny. Pýtala si sa niekedy svojej mami, či by chcela, aby si mala tmavého muža a odišla bývať do zahraničia? Čo keď aj jej toto vadilo a vadí, tak ako teraz Tebe myšlienka, že by Tvoja dcéra mala muža černocha? A predsa si odišla. Čo keď aj Tebe teraz život dá pocítiť presne tento pocit, ako cíti Tvoja mama? 

Bolí ma ak vidím takéto situácie, ak o takomto počujem a bolí ma to, ak ten jeden človek stále vidí svetlo tam, kde je už dávno zhasnuté. 

Keď som dnes počúval pieseň, ktorú som kedysi spieval so svojou dcérou, že som sa úplne preniesol do tých čias, keď sme boli spolu šťastní, tak sa mi nahrnuli do očí slzy. A vzápätí som si pomyslel na niekoho, koho som myslel, že ešte stále milujem. Ale po chvíli mi tá myšlienka prešla, keď som si uvedomil, že s tým človekom by som už nechcel plakať. Aby ma videl plakať. Aby ma vzal do náručia a ja by som sa cítil pri ňom s tými slzami v poriadku. Že to bol vlastne iba zvyk, ktorý mi vravel že stále milujem. Ale plakať s ním už nechcem. 

Ktovie či tá žena chce stále plakať so svojím nepálcom. 

A čo Ty? Je ten človek, s ktorým zdielaš svoju prítomnosť zároveň aj človekom, s ktorým chceš plakať?

Ak máš záujem o tú časť z Biblie, z ktorej je spomínaný citát, nájdeš to na tomto odkaze: Kniha Genezis 2:24