Dnes je 25.februára 2018. Je nedeľa a ja som chorý. Mám chrípku. A tradične cez víkend si dolaďujem svoju web stránku a v pozadí počúvam buď nejaký film alebo hudbu. A dnes, práve teraz mi Google náhodne ponúkol “Halo” od Beyoncé.
Zastavím prácu a začnem pozerať video, hoci som ho videla už x-krát. Ale teraz sa vraciam späť do minulosti.
Je rok 2009 a ja Ti píšem, ako veľmi mi to video pripomína nás. Ako sme spolu. Ako sa mi páči tá scéna s uviazovaním kravaty. A hlavne, ako veľmi už chcem, aby sme boli spolu navždy.
Na tvári sa mi objaví úsmev. Víťazný.
Niekedy sa zaľúbiš a ľúbiš niekoho, kto si to vôbec nezaslúži. Až keď si s ním zistíš, že ten človek je zlý. Že má zlé srdce a s Tebou zlý úmysel. Iba Ťa slovne doráňať a ublížiť tak, ako sa dá. Že v mladosti bol rodinou a priateľmi ponižovaný, a preto sa teraz ku Tebe tak správa, aby si sám dokázal, že je tiež hoden lásky. A Ty – slepo zaľúbený, nechávaš to tak. Zabúdaš na seba. Že si to Ty kto si zaslúži byť milovaný.
Ak nám bolo v minulosti ublížené, nešírme to ďalej. Buďme my tí silní a dokážme to v sebe premeniť na lásku. A tú dávajme ďalej.
Práve preto je môj úsmev teraz už víťazný. Pretože už viem, ako veľmi som sa mýlil. Pretože som tomu človeku odpustil a nechal to byť.
Ďakujem teraz Bohu, že mi dnes ponúkol toto video a mohol som si spomenúť, čo bolo pre mňa pred pár rokmi dôležité a ako som sa posunul.
Že som túžil iba byť s niekým, byť na niekoho pyšný a nič okolo seba neriešil. A dnes viem, že najdôležitejšie na svete je riešiť seba. Pretože ja som ten jediný človek, ktorý so mnou bude do smrti. Ja som ten človek, ktorý si povie : “neboj to bude fajn”. Keď spadnem, sú to moje ruky, na ktoré padám. Ja som najdôležitejšia pre seba. Nie ktosi, kto si to vôbec nezaslúži.
Áno, dnes už viem, že celý život je akoby nejaký štafetový beh, kde odovzdávaš štafetový kolík. Svojím deťom. Odovzdávaš im svoju silu, múdrosť, lásku. To je to pravé posolstvo. To je to, pre čo žijem teraz.
Sme tu na tejto planéte iba krátko. Ale za tu krátku dobu sa dá rozdať nekonečne veľa lásky. Nikto z nás nevie, kedy je ten posledný deň. Ale všetci vieme, že je veľa ľudí ako ten jeden, o ktorom tu píšem. A títo ľudia potrebujú našu lásku, pomoc.
Napriek tomu, že toho človeka už nikdy nestretnem, navždy zostane v mojom srdci, ako etapa môjho života a každý večer presne o tej istej hodine mu posielam krátku spomienku a poprajem pekný večer.
Možno je to málo. Možno je to veľa. A možno si to vôbec nezaslúži. Ale možno mu to pomôže, aby jeho srdce objavilo lásku v sebe a ponúklo ju niekomu. Možno práve takému istému. Ktorý tiež potrebuje pomoc.