Poznáš ten pocit, keď sa na niečo tešíš? Niečo, čo sa má stať v budúcnosti. Denne premýšľaš o tom, aké to bude v realite. Predstavuješ si tú situáciu. Ako sa budeš cítiť. Ako sa budeš tváriť. Čo všetko potom urobíš, napíšeš, povieš. A, keď sa Tvoja vysnívaná budúcnosť posunie natoľko, že je tu ako prítomnosť tak necítiš to, čo si si predstavoval. Nevidíš to tak, ako si to videl. Nevnímaš tú vôňu, ktorú si očakával. V srdci necítiš to nadšenie, na ktoré si čakal. Máš iba vrásku medzi obočím a v hlave Ti víri myšlienka či toto je naozaj tá chvíľa, o ktorej si toľko sníval.
Predstav si, že žiješ z mizerného platu, ale vieš, že o rok dostaneš jeden milión. A každý z tých 365dní premýšľaš, čo urobíš, keď ten jeden milión budeš mať. Čo urobíš ako prvé, čo ako druhé. Všetko máš do detailu rozplánované a každým dňom cítiš väčšie nadšenie, že sa ten deň blíži. A, keď nakoniec dostaneš Tvoj vysnívaný milión – cítiš sa obyčajne. Pretože zrazu to vidíš inak. Akoby si ten milión nepotreboval. Ani nepotrebuješ nič robiť ako prvé, ako druhé, nepotrebuješ skákať od radosti, že si ďalší milionár. Zrazu nemáš potrebu sa ani len pokochať pohľadom na tie peniaze.
Predstav si, že snívaš o nejakej žene. Vídaš ju denne, stretávate sa, nosíš jej kvety, usmievate sa na seba, viete sa baviť o ničom a o všetkom. A po čase, keď v objatí iba tak spolu ležíte, začneš v sebe vnímať pocit prázdnoty. Že to, čo si chcel už zrazu nestačí. Zrazu nie si šťastný. Uvedomuješ si, že to po čom si túžil a nakoniec aj získal nie je to, čo chceš teraz.
Čo to je? Skús to nazvať? Pretože mne sa to nedarí. Neviem si dať odpoveď, prečo sa takéto situácie stávajú? Prečo ak si niečo vytýčim ako cieľ, je nakoniec niečo, čo mi robí vrásku na čele. Prečo sa z toho neteším, keď si ten cieľ splním?
Myslíš, že je to niečo ako prihovorenie osudu? Alebo Ti život dáva rôzne situácie, aby si nakoniec zistil, čo chceš, a čo potrebuješ získať ako posledný diel do tvojho 3D puzzle modelu sveta?
Pred týždňom sa mi stala zvláštna vec. Osobu, ktorá mi bola veľmi blízka, ale navzájom sme si veľmi ublížili, stále vidím na mojom facebook účte. Ak Ti niekto ublíži, tak každý pohľad na toho človeka vyvolá v Tebe smutné spomienky. Premýšľal som, že toho človeka jednoducho zablokujem ak sa o pár hodín prihlásim a znovu ho tam uvidím. Ešte predtým, ako som sa na to chystal, dal som si vyčistiť a optimalizovať nepotrebné a bežiace súbory v telefóne. A zrazu sa program, ktorý používam skoro každý druhý deň zasekol. Zasekol sa celý telefón. Dotyková obrazovka bola nefunkčná, nedalo sa teda dostať nikam. Nepomohol reštart, vybratie batérie ani SIM karty. Strávil som snáď štyri hodiny hľadaním možných nápadov, ako to riešiť. Bola nedeľa poobede, teda “ideálny čas” na takéto poruchy. Nakoniec som musel urobiť iba reset firmware a tým pádom som prišiel o dosť vecí, ktoré sa mi nepodarilo zálohovať. Pomohlo to. Cítil som obrovskú úľavu a ďakoval Bohu, že nemusím cestovať do vzdialeného mesta, kde je môj najbližší operátor.
Ale zároveň som si uvedomil jedno. Ak by sa mi nestala táto situácia, viem že po prihlásení na FB účet by som videl to, čo som vtedy nechcel a urobil ten blok, o ktorom som premýšľal. A celá táto situácia mi iba dala odpoveď, že blok, o ktorom som premýšľal by bol tá nesprávna voľba.
Bolo by fajn ak by som vždy našiel tak rýchlo a ľahko odpoveď na to, prečo sa niektoré veci dejú. Ale možno niekedy si tú odpoveď tak rýchlo nezaslúžime a musíme si to zrejme odkrútiť alebo niečo napraviť.