Cestujem domov luxusným autobusom. Každý máme pred sebou malý LCD panel, ku ktorému sme dostali slúchadlá a môžeme si počas dlhej cesty pozerať TV alebo nahrané filmy, počúvať rádio, hudbu, správy. Občas síce mám chuť sa postaviť ako vo filme Účastníci zájezdu, lebo sa tiež cítim celý “usezený”. Ale zvolím slúchadlá. Vyberám z ponuky hudby Linkin Park. A poriadne naplno. Pozerám von oknom na ubiehajúce kilometre a v hlave mi zároveň bežia myšlienky.
Aký domotaný život zrazu nastúpil na moju cestu. Deň máme rozdelený na povinnosti a voľný čas. Vidieť sa môžeme iba v tom oddelení, ktoré sme pomenovali: voľný čas. Presne ako v nemocnici dostaneš návštevné hodiny – odkedy dokedy môžeš s niekým tráviť čas. Ideš na stretnutie s tým, že budeš mať na stole položené presýpacie hodiny a môžeš sledovať ako sa zrniečka sypú dolu a odpočítavajú Tvoj čas. Vo chvíli, keď sa chceš cítiť skvele a uvoľnene, máš sledovať zrniečka piesku.
Pozerám z okna a cítim ten istý vzduch ako pred rokom. Vidím podobné svetlá veľkomesta, ako pred rokom a príde mi to ľúto, že som odišiel vlastne za ničím. Že som to šťastie, ktoré som mal nevidel a vymenil ho za víziu niečoho, čo sa nemôže stať, pretože nedokážem zmeniť myslenie niekoho.
Som opretý o okno autobusu a plačem. Kto som? A prečo som tu?
Vedľa sediaciemu beží film Mamma Mia a znovu sa mi kotúľajú slzy. Pretože ten film som videl s dcérou x-krát. Že sme sa pri ňom smiali a teraz ho sleduje nejaká cudzia žena a mne je ten film zrazu smutný.
Pritlačím si slúchadla ešte viac k sebe, pretože potrebujem prehlušiť ten chaos vo mne. Prehlušiť tie slabé pocity, keď sa mi chce plakať. Prehlušiť to všetko v sebe a táto hudba je na to u mňa ako stvorená.
Moderná technika. Každý si môže nastaviť svoj program. Svoju hudbu. Sme ako zvieratá v klietkach. Večeru máme na tácke a vnímame iba ubiehajúce kilometre. Presne ako kôň, ktorý má na očiach klapky – pozeraj iba dopredu, nech Ťa neruší program, ktorý sleduje Tvoj sused. Jednoducho buď odpojený od reality a vnímaj to, čo máš naservírované. Dostaneš čas 2 hodiny na objatie, usmievaj sa a odpovedaj na otázky, lebo to sa vyžaduje. Vraj daň tejto doby. Seď a nevyrušuj spolu sediaceho, ktorý pozerá film s Tomom Cruisom. Nevadí, že Ty máš nastavené niečo iné. Vnímaj iba svoje a riaď sa “zákonom, ako sa patrí”.
Totálny riadený život, ktorý ja tak nerád žijem, pretože je to, ako keď vezmeš motýľa a odrežeš mu krídla. Máme slobodu, ale sme ako ovce. Choď týmto smerom a poslúchaj.
Vraj sú iba dve možnosti: áno alebo nie. A keď dáš otázku, tak počuješ slová: Neodpoviem Ti.
Milujem nočnú jazdu a milujem počas nočnej jazdy vnímať mínajúce sa kilometre spolu s hudbou, ktorá mi dáva pocit, že som vták, ktorý je nad vecou, že letí a nemusí sa riadiť žiadnymi zákonmi.
A ak aj Ty zažívaš podobné pocity ako ja počas tejto cesty. Povedz si aj Ty už DOSŤ!