Niekedy sa veci v živote pretočia úplne naopak, ako vyzerali na začiatku. A žena, ktorú si videl, ako jemnú a nežnú sa zmení na chamtivú a vypočítavú.
Ivana. Ako dokázala byť milá a teraz už viem, že špekulatívne podlízavá, len aby sa ku mne dostala a mohla využiť moju nepozornosť a dôveru, že je nevinná. A jediné, čo ju zaujímalo bol môj “tučný” šek, ktorý mám za môj vlaňajší úraz. Ale viem, že mne sa vždy veci dejú tak, aby ma osud ochránil a Ivana odišla s dlhým nosom. Ohrdnutá a ešte dokonca urazená, že čo si vôbec o nej myslím.
Beriem to v pohode. Aj takéto veci sa musia stať, aby sme si uvedomili nejakú STOPku v živote alebo niečo ako varovanie, spomalenie. Idem do kostola. Je tam ako vždy ticho. To ticho, ktoré tak milujem. A tá čarovná atmosféra. Tie sily alebo čo to je, ktoré tam vždy cítim a pôsobia tak.. Upokojujúco. Sedím tam a viem, že môžem úplne s pokojom a kľudom nahlas vysloviť všetky svoje starosti. Nestarať sa či ma niekto počuje. Či moje slová niekto počuje. Pretože v kostole je viera. A ľudia tam chodia s tým pocitom. Všetko, čo Ťa štve alebo s čím si nevieš rady je v kostole akoby rozplynuté v nekonečno. Aj keď kostol nie je niečo ako čarovná guľa, ktorej položíš otázku a ona Ti dá odpoveď. Kostol je niečo, čo Teba posunie. Aby si Ty našiel tú odpoveď. Len nie vždy si uvoľnený a otvorený sa nechať viesť. Sú chvíľe, keď sa Ty sám naschvál brzdíš. Keď si vravíš tie hlúpe slová …mne sa to nemôže stať…ja sa nikdy nezaľúbim…ja nikdy nenájdem tú pravú ženu…ja nikdy nebudem šťastný… A to Ťa len odďaľuje od toho jediného čo chceš.
Laura. Ozvala sa mi po dlhej dobe. Kedysi sme spolu boli na kávu. Sympoška. Ani netuším prečo ma vtedy nezaujala alebo čo mi na nej vadilo. Dnes ju moje oči zhodnotili tak, že : OK, môže byť.
Je taká… ako to povedať. Zaujímavo zaujímavá. Používa zvláštne slová, slovné spojenia. Občas vetu akoby naschvál skomolí a je to zábavné. S ňou je to zábavné.
A možno ma kontaktovala iba preto, že má za sebou blbý rozchod a potrebuje sa aj ona rozptýliť. Neriešim to. Každý si navzájom dávame to, čo nám práve chýba. Všetky vzťahy sú dávanie toho, čo ten druhý potrebuje. Páči sa jej moja starostlivosť, že ju akoby obletujem a chcem, aby sa cítila v pohode. Nerobím to preto, že potrebujem ženu zbaliť a dostať ju do postele. Je mi to prirodzené. Tak ako keď zívaš a ruku si dáš na ústa.
Laura je…jemne pekná. A páči sa mi, že je opatrná. Že nie je “hrr”… Áno, teraz myslím práve tú postelovú scénu. Že jej nejde o to. Hoci to všetci potrebujeme. Milujem ak ma žena naťahuje. Keď ma “šponuje ako tenkú gumu” a keď už vidí, že nevydržím viac, tak nie že pustí celú gumu, ale kúsok a znovu naťahuje. Presne to je to pravé pre mňa. Každý to máme inak. A Laura vie kedy natiahnúť a kedy kúsok povoliť. Vždy, keď sa lúčime tak mi povie: nie že sa do nejakej zahľadíš. Ja sa vždy šibalsky usmejem.
Ubehli dva týždne a ja s Laurou…je to fajn. Občas síce cítim z jej strany akoby ma priveľmi tlačí alebo púta k sebe, ale je to len občas. Práve čítam od nej SMS. Príď prosím ku mne, je mi veľmi zle. Sadám hneď do auta a idem ku nej. Otvorí mi jej mama a akoby ma jemne tlačí nech idem rýchlo za Laurou. Sedí opretá chrbtom o čelo postele. Sadnem si k nej.
Už som tu, už je dobre, neboj sa. Čo Ťa bolí? A prečo máš na hlave tú šatku? Bolí Ťa hlava?
Ja…nevedela som ako Ti to povedať. Pred dvomi mesiacmi mi našli metastázy. Včera som dostala silnejšie tabletky. Ja tu už dlho nebudem.
Pozerám na ňu a krútim nechápavo hlavou. Naštvane, ale nie na ňu. Na celý svet! Pred štyrmi rokmi mi rakovina vzala niekoho veľmi blízkeho z rodiny. Niekoho, kto ma učil modliť sa. A teraz ona. Preco???
Nie, Ty tu budeš navždy. Stále budeme spolu, uvidíš.
Pozerá na mňa a plače. Sedíme vedľa seba a nehovoríme nič. Netreba slová, iba to že sme spolu. Že som vedľa nej a držím ju. Bojím sa ísť domov, bojím sa o ňu. Bojím sa ju tu nechať, aj keď jej mama je pri nej. Ale čo ak sa jej niečo stane a ja tam nebudem ako vtedy. Nebudem v TÚ chvíľu na správnom mieste.
Chodím za ňou vždy, keď nie som v práci. Som s ňou skoro celý víkend. Rozprávam jej svoje historky a svoje plány, ktore “budeme mať spolu”. Opisujem jej miesta kam pôjdeme a jedlá, ktoré si objednáme. Usmieva sa. Aj keď vidím, že sa nechce smiať.
Je nedeľa. 15.4.2018, keď čítam sms od jej mami: Laura už je tam hore.
Nie, nieeeeeee..
O pár minút som tam. Plačem s jej mamou v objatí.
Život je presne ako Jing a Jang. Čierne a biele. Kúsok dá, kúsok vezme. Dá Ti facku a dá Ti pusu.
Sedím v kostole. A plačem. Občas sa pozriem hore. Akoby do neba. Doteraz tam bol pre mňa iba jeden človek. Teraz je tam aj ona. Snažím sa nájsť pokoj v sebe a byť bez zlosti, ktorú cítim. Už viem prečo používala tie zvláštne slová. Pretože vedela, že odchádza. Že tu dlho nebude a vyberala si slová. Keď každým jedným slovom si bližšie k Tvojmu koncu. Viem prečo nechcela iba sex…prečo mi vravievala nezahľaď sa do inej… Pretože chcela tie posledné chvíľe cítiť, že je milovaná. Chcela odísť a nebyť sama. Chcela si prežiť ešte raz ten pocit.
Vychádzam von z kostola. Otvorím dvere a vidím ako sa deti naháňajú a šantia. Ako sú spokojné a šťastné.
Nie! Ja tu už viac nemôžem byť v tomto meste.
pokračovanie nabudúce.