Koľkokrát si si aj Ty už povedal, že niečo nikdy viac neurobíš? Že niekoho už viac nikdy nechceš vidieť. Nikdy sa s ním rozprávať a počuť jeho hlas. Nikdy viac sa mu neozvať?
A predsa..hm..život je niekedy nevyspytateľný. Robí si, čo chce. Nenechá si od nikoho diktovať. A postaví nás vždy do takej situácie, že sa len čudujeme, ako to urobil. Že to vyzerá akoby dve rozdielne veci do seba presne zapadli.
Jedna moja dávna žena mi vždy vravela: vzťah s Tebou je hrozný, ale ako kamarát si perfektný.
A presne toto som si myslel, keď som sa rozhodol ozvať poslednej žene, ktorú som miloval. Že, predsa ak som ju stratil ako svoju potencionálnu ženu, tak budem aspoň jej perfektný kamarát. Ale to, že dve rozdielne veci na začiatku do seba presne zapadnú ešte neznamená, že to takto zostane navždy. Každý máme svoje emócie, svoje dni, nálady a potreby. Nie vždy sú dvaja ľudia natočení ku sebe tou priateľskou časťou. Ako vesmírne telesá, mesiac, planéty, slnko. Raz je noc, inokedy deň. Niekedy je vidno zatmenie. A niekedy padajú meteority.
Neverím, že existuje vzťah, kde dvaja ľudia sa nehádajú. Neverím niekomu ak povie, že sa v manželstve nikdy nepohádal. Neverím na priateľstvo, kde dvaja ľudia majú neustále rovnaký názor a nepoškriepia sa. A, ako sa hovorí: najväčší zabijak vzťahov je ignorácia alebo ticho. Ak si dvaja partneri alebo priatelia nedokážu a nechcú veci vysvetliť, je to začiatok konca. Stačí úplne ak jednému začne byť ten druhý ľahostajný a koniec nenechá na seba dlho čakať. A presne toto isté sa mi teraz stalo.
Niečo sa s ňou zmenilo, nemá viac záujem mi o tom povedať. Nie je pre ňu podstatné vysvetliť mi prečo ma zrazu odsúdila a nemá pre mňa milé slovo. Môžeš byť akokoľvek silný, ak do Teba rýpe žena.. Dokáž palicou pichať do osieho hniezda tak, aby tie osy zostali v kľude. To sa proste nedá. Nech sa tie osy “krotia” akokoľvek, vyletia a poštípu Ťa. A potom to už ide, tá primitívna hra. Ako Ty mne, tak ja Tebe. Ako Ty mňa zraníš, tak aj ja Teba. Niekedy sa dvaja ešte aj predbiehajú, kto koho urazí viac. Ale ja som ju teraz neurážal, neponižoval ako kedysi. Pretože ju mám rád. Naozaj rád. A naozaj som chcel byť ten perfektný kamarát. Prečo by dvaja, ktorí spolu kedysi niečo prežili, nemohli byť perfektní kamaráti?
Milujem, keď prší. Keď počujem, ako dážď padá na parapetu. Keď kvapky dažďa stekajú pomaly po skle. Milujem ten zvuk. Opakujúci sa, a tak silný a zároveň ukľudňujúci. Občas znenazdania príde hrom, akoby chcel, aby si spozornela a počúvala ďalej ten dážď. Spolu je to také majestátne. A presne takto som vnímal to priateľstvo s ňou.
Ako dážď. Ten, ktorý miluješ. A na ktorý čakáš. Ten, ktorý ťa ukľudní a prinesie vždy niečo nové. Ale dnes viem, že ona to tak nevnímala. Ona akoby v strachu čakala, kedy príde nejaký hrom a ublíži. Akoby už dopredu odsúdiš niečo, čo je tak krásne. Vtedy si neužiješ ani ten pocit dažďa. Pretože máš v sebe stále “naočkovanú zlú látku” a čakáš, že sa niečo pokazí. Možno je to takto vždy, ak Ti ten druhý nedôveruje. Ak za každým Tvojim pohladením v duchu čaká, kedy vytiahneš spoza chrbta dýku a bodneš.
Viem, že som o túto ženu prišiel ako o svoju ženu. A zároveň už viem, že som o ňu prišiel ako o svoju priateľku. Myslím si, že viackrát sa človek stratiť nedá.
Len tá rieka tečie stále ďalej a nevšíma si dážď ani hromy. A možno dobre robí.