Tento blog píšem v dobe, keď je svet zastavený. A každý je spomalený, zaseknutý, vyľakaný, zahľadený a …kvôli vírusu.
Ak si nedáš pozor a nečítaš iba filtrované informácie, Tvoj mozog sa stane obeťou mixovaných správ, z ktorých každá sa snaží dať Ti presne tú overenú a najsprávnejšiu odpoveď na otázku: Prečo? Prečo teraz? Prečo vírus? Prečo v Číne? A prečo, teda USA* má najviac infikovaných ľudí týmto vírusom. Ak postavíš vedľa seba desať ľudí, tak budeš mať desať rôznych teórií o vzniku tohto vírusu. Nie som biológ. A ani sa nesnažím ním byť a vnucovať Ti moje vysvetlenie. Preto všetky ďalšie riadky ber ako môj osobný pohľad na celú vec.
Ja to vidím tak, že svetadiel s “ujom Samom” nedokáže zniesť, že existuje aj iný svetadiel, ktorý je tiež dobrý, úspešný, má šikovných ľudí a kvalitné výrobky. Uja Sama to vie poriadne napumpovať a vymýšľa jednu smiešnu hlúposť za druhou, ako napríklad zákaz istej značky na svojom kontinente.
Nemám už dvadsať rokov, teda vek kedy som tiež potreboval neustále s niekým súperiť, stále niekoho porážať a byť lepší. Stále reagovať na niečo, aby som sa cítil, ako víťaz, ktorý má posledné slovo. Ale časom som dospel do štádia, keď nepotrebujem byť najlepší. Keď nepotrebujem vždy reagovať, súperiť, porovnávať sa. Načo? Kvôli čomu? V porovnaní s čím?
V knihe Triumf, ktorú teraz čítam (už druhýkrát) je to takto podobne napísané. Plus jedna veta, ktorá sa mne osobne páči: víťazí ten, kto sa vie spájať.
Prečo svetadiel uja Sama neustále súperí a snaží sa byť stále najlepší. Kvôli čomu? (OK, vyhráš každý boj, porazíš všetkých, budeš najsilnejší, naj… a, čo ako sa stane potom? Prestane sa točiť zemeguľa? Nebudú žiadne choroby? Ľudia sa budú dožívať tristo rokov? Nebudú musieť chodiť do práce? Alebo, čo potom? Keď budeš ten naj, sa zastaví svet? Že to už bude konečný stav? Nič potom už nebude? Aké smutné nemyslíš?) Nebolo by jednoduchšie sa s tým druhým spojiť a vytvoriť niečo prínosné pre planétu, život na nej? Namiesto toho Ujo Sam prinesie vírus na súperov kontinent, v snahe zničiť jeho ľudí, ekonomiku, len akosi zabudne, že kto druhému jamu kope, sám do nej spadne, a preto mám pri tom slove USA hviezdičku. Nikto nikoho nezničí.
Áno, je veľa ľudí, ktorí žiaľ zomierajú nevinne. Veľa ľudí je dnes kvôli tomu v strese, strachu, čo bude ďalej. A nakoľko žijem mimo Slovenska, dostávajú sa ku mne aj správy typu: zasekol som sa v UK a chcem sa vrátiť domov na Slovensko. Moja prvá reakcia na takúto správu bola: ako sa môže niekto niekde zaseknúť??? Však vidíš, že od konca decembra 2019 sa šíri vírus, načo sa kurva trepeš niekam v tejto dobe a prispievaš aj Ty k jeho šíreniu? Presne takýto pohľad som na to mal, keď som si to nevedel predstaviť. Ale neskôr som našiel príspevok od jednej rodiny, ktorá sa tiež zasekla a vtedy som to lepšie pochopil. Tehotná žena s manželom sa rozhodli natrvalo vrátiť na Slovensko. Zhodou okolností mali už všetko presťahované, len si potrebovali povybavovať pár formalít a plánovali odletieť domov a tam sa tešiť z bábätka. Lenže v tom čase sa to všetko zastavilo, zrušili sa lety, zavreli hranice, dokonca tá žena ochorela na ten vírus, a tak zostali zaseknutí v UK. Iba s pár vecami, ktoré si nechali pri sebe. Predaj domu si nevybavíš zo dňa na deň, ani sťahovákov nezoženieš z dňa na deň, ani z práce neodídeš z dňa na deň. Bola to hlúpa zhoda okolností. Ktorú som si ja nedokázal dovtedy vysvetliť.
A, keď som neskôr písal so svojou bývalou ženou, tak som zistil, že aj ja som sa zasekol. Napriek tomu, že som šťastný, že mám pri sebe trpezlivú ženu, že mám skvelú prácu, bývanie, mám, čo jesť, mám čas na svoje koníčky. Napriek tomu mám v hlave neustálu myšlienku: Prečo? Prečo sme to nedokázali? Ja a moja bývalá žena. Keď ja som to videl. Nás spolu, ako sme šťastní. Nevidel som to iba ako, keď zavrieš oči a myslíš na niečo. Videl som to tak, že som to mal v sebe, vo svojom srdci. Akoby to, čo vnímaš v ňom bola naozaj realita. Tak, ako som to videl v tomto blogu.
Cítim sa tak ako, keď máš v hlave zaseknutú nejakú pesničku a prehráva sa Ti miliónkrát dookola a nie a nie prestať. Napriek tomu, že existuje kopec iných piesni, ktoré si rád spievaš alebo iba pohmkávaš, táto jedna je akoby hlboko vrytá do Tvojej hlavy, lebo sa Ti neustále vracia.
Niekde som čítal, že je to preto, lebo: v mozgu sa vytvorí akási slučka či reťaz, ktorá stimuluje mozog, aby doplnil text piesne, ktorú nepočul celú, no mozog, keďže text piesne pozná, chce ju dokončiť. Že s niečím podobným mal problém aj Mozart ešte v 18. storočí. Keď ho privádzalo k šialenstvu, keď jeho deti začali na klavíri hrať nejakú skladbu a nedokončili ju. Aby sa melódie zbavil, musel sa sám posadiť za klavír a skladbu dokončiť.
Snažil som sa aj ja posadiť za môj a jej klavír už veľakrát, ale neúspešne. Písal som o tom v tomto blogu. Určite Ti teraz napadlo: tak prečo si s inou a nežiješ so svojou bývalou? No, pretože je to moja žena. Pretože viem, že ja ju neopustím. A viem, že ona neopustí mňa, že pôjde tam, kam pôjdem ja. A zároveň viem, že so svojou bývalou by som už nedokázal pokračovať, aj keď v možnom niečom novom. Napriek tomu, že ju mám z hĺbky srdca veľmi rád. Len sa z toho cítim smutný a sklamaný, lebo som videl ten náš príbeh, ktorý sa nikdy nestal tak, ako som ho videl.
Premýšľal som a…
A?