Moja žena bola včera u očného lekára na kontrolu. A prišla odtial smutná, lebo jej zrak sa zhoršil. Bolo mi to lúto, lebo nemám rád, takéto chvíle, keď sa cítim bezmocný, že jej neviem pomôcť, hoci vidím ako ju to trápi.
Skoro vždy tam stretnem starších manželov, na ktorých je vidieť, že sa aj po rokoch spolužitia stále lúbia. Muž tú ženu celý čas drží za ruku, pretože ona je nevidiaca. Dáva jej istotu a silu. Dáva jej pocit bezpečia, že je stále pri nej a nemusí sa báť, nemusí vnímať deficit zraku. Je to veľmi silný zážitok vidieť ich.
Prial by som si, aby každé manželstvo malo takúto silu. Aby každá žena a každý muž cítili, že ten druhý je pri nich a “drží ich”. Pretože človek dnes má toľko starostí, že si nevšíma veci, ktoré sú naozaj podstatné. Nevidí veci, ktoré sú dôležité. Hoci ma oči, ktoré vidia.
Pri otázke – akú farbu očí má Tvoja partnerka – nie každý vie hneď odpovedať. A pritom sa na ne denne pozerá. Často az vtedy otvoríš oči, až keď sa stane niečo zlé v Tvojom živote. Dovtedy si akoby slepý. Neuvedomuješ si, že aj Ty si pre niekoho nosný pilier. Že aj na Teba sa niekto spolieha. Že aj Ty niekoho držíš. A pritom si často tak “sebecký” k svojmu zdraviu.
Často sa stane niečo a Tebe sa život skončí. Všetko je zrazu ako zrútená pyramída. Lebo bez Teba je ten druhý bezmocný. Milovať niekoho je zároveň milovať aj seba. Ak si zdravý Ty, tak máš silu a možnosť byť pre niekoho oporou.
Ja som si dnes ráno zabudol doma okuliare, hoci viem, že keď píšem a hľadím na monitor, bolia ma oči. Spomenul som si na to, až keď som zamykal byt. Bol som lenivý urobiť spätný pohyb kľúčom a vrátiť sa po ne. Škoda, že nie každý má tú možnosť. Vrátiť sa späť. Pokiaľ sa ešte dá.