Martina, moja dlhoročná známa dnes odchádza do Španielska. Ide za novým životom, lebo už sa nedokáže trápiť tu na Slovensku a byť stále sama. Neustále začínať nové vzťahy a neustále byť sklamaná. Často sa toto stáva ak človek opakuje tú istú chybu. Je to ako keď severný pól naháňa južný pól. Nikdy ho nedohoní, nikdy sa s ním nestretne.
Spoznali sme sa pred pár rokmi, ja som mal nie práve najlepšie obdobie, bol som sám a nedarilo sa mi, ona mala nie veľmi stabilný vzťah. A pretože existuje niečo také ako sociálne siete, našli sme sa ako dvaja “plačúci” ľudia a začali spolu komunikovať. A hoci nás od seba delilo iba pár kilometrov, stretli sme sa až tento rok na Silvestra. Prišlo mi to nefér, že by mala byť sama, tak som ju pozval k nám. Bolo zábavné byť spolu o polnoci na námesti. Niekto by povedal, že bola šťastná. Ja viem, že nebola. Napriek tomu, že sa smiala a spievala tak ako ja sprievodné pesničky, ktoré dotvárali tú pre mňa nádhernú atmosféru čakania na polnočný ohňostroj.
Dokedy je človek schopný robiť stále tie isté chyby a padať na nos? Kedy si uvedomí, že ak sa mu opakujú v živote stále tie isté chvíle, ktoré nechce zažívať, že chyba je asi v ňom. V jeho postoji. V nesprávnom očakávaní a videní života. Neviem či za to môže táto doba, že človek očakáva zmenu vždy len od niekoho druhého. Lebo si nikto neuvedomuje, že zmena začne, až ked sa zmení on. On musí začať vidieť inak. On musí konať inak.
Že on je tá “rozbuška”, ktorá celý ten proces zmeny odštartuje.