Home

Pretože hra na klavír je niečo, čo funguje na mňa magicky a cítim sa ako zhypnotizovaná, keď sa môžem v pokoji ponoriť do tónov klavíra. Som v štádiu, kedy na seba už netlačím, preto viem že možno raz príde čas, keď si poviem: kúp si klavír a uč sa hrať. Sedím v obývačke, pozerám do krbu, pijem kávu, mám nasadené slúchadlá a počúvam klavír. Viem, že vonku dnes ľudia oslavujú ohňostroje (v Anglicku je sviatok), preto tie slúchadlá, ale ja skôr ako verejnú oslavu preferujem pokoj v sebe.

Áno, som iná, som divná a ktovie čo všetko(podľa definície niekoho) a je mi to úplne jedno a som s tým v pohode.

A preto, ak aj Ty sa cítiš byť iný, divný a ľudia Ti neustále vravia, čo máš a nemáš robiť, tak Ti chcem iba povedať. Buď sám sebou aj Ty a nerob niečo iba preto, že Ti to káže niekto iný. Je to vhodné pre neho, nie pre teba. Pokiaľ to cítiš tak ako konáš, je to v pohode.

Keď som robila potrebný firemný posudok s psychologičkou, tak sa mi snažila vsugerovať, aby som prestala byť samotár, aby som sa nestránila a nedelila od kolektívu, aby som išla s nimi na pivo vždy, keď máme akciu, aby som sa pravidelne stretávala s inými ľuďmi. Ale prečo? Na moju otázku, či robím niečo zlé, ak žijem tak, ako žijem, mi odpovedala, že tá možnosť, ktorú mi ona navrhuje, mi pomôže. Ale v čom?

Priateľka mi kedysi dávno povedala: mne je tak ľúto, že nemáš televízor (naozaj ho nemám). Bolo to v súvislosti s tým, že doma sa zrejme nudím a nemám si kde pozrieť nejaký film alebo správy. Nemám ho z dôvodu, že ak by som si sadla pred televízor a pozerala niečo, tak viem, že do pár minút zaspím, ak sa nehýbem. Mám mať telku iba ako prostriedok na uspanie? Jednoducho nemám na telku čas, nebaví ma to. Kvôli tomu, že veľa ľudí príde z práce domov, sadne pred telku a sedí tam dokiaľ nezaspí od únavy, mám byť taká aj ja?

Rada robím veci inak ako ostatní, čo je na tom zlé? Rada si vyberám tú najťažšiu cestu, hoci sa dá ísť priamo a jednoducho. Páči sa mi to a nikomu to neubližuje. Prečo mám ísť tou cestou ako ide väčšina ľudí, ak ja chcem ísť inou. Čo na tom, že prídem neskôr? Možno cestou stretnem niekoho, kto potrebuje moju pomoc, úsmev alebo vôbec nič.

Rada sa na zaužívané veci pozriem inak. Vždy, keď som išla kedysi domov z práce a predo mnou auto, ktoré šoféroval nejaký nováčik, lebo išiel ako svoju prvú jazdu, tak ja som v aute pospomínala všetkých tam hore a nadávala, prečo ide práve teraz a pri najbližšej možnosti ho obišla a vždy ak sa dalo, v čase keď boli naše okná v rovnakej osi, venovala som dotyčnému šoférovi veľmi nahnevaný pohľad. Áno, toto som robievala. Dokiaľ som niekde nečítala, že nie je umenie jazdiť rýchlo. Byť dobrý šofér je vedieť sa prispôsobiť a byť v strehu aj za šoférom, ktorý je neistý. A musím naozaj priznať, že je to tak. Páči sa mi to skúšať, a už nikdy sa nesnažím také auto obísť, a už vôbec nie venovať mu pohľad, z ktorého by mal husiu kožu. Vyskúšaj to aj Ty, ak sa Ti takáto situácia prihodí. Uvidíš ako je to super. Ako máš pod kontrolou seba, ako si prítomný v tej chvíli a nepremýšľaš o niečom inom.

Mám rada divné veci, páčia sa mi zvláštni ľudia, ľúbim divného človeka. A milujem hru na klavír.