Včera som mal rozhovor s blízkou osobou, ktorá zhruba pred rokom začala žiť svoj život s niekým, koho miluje. A ja som veril, že je to láska a stále verím.
Anna a Juraj. Dvaja ľudia začali spolu žiť. Kde Anna začala postupne pociťovať samotu. Hoci žije s mužom, ktorého ľúbi. A, preto sa v tom príbehu začne objavovať iný muž. Ktorý Annu rozptýli. Slovne, príbehmi, smiechom. A Anna sa cíti s ním príjemne. Akoby ožila, že sa vždy teší na stretnutie s tým mužom. Aj keď je to iba jedenkrát za týždeň na pár minút v obchode, kde on pracuje.
A po niekoľkých mesiacoch takéhoto “vzťahu” ju muž pozve na kávu. A padne prvá pusa. A, keď sa o pár dní Anna dozvie, že ten muž, jej záchranca je ženatý a má dieťa, čo znamená, že jej klamal a zaprel svoju rodinu, ona je z toho nešťastná a cíti sa akoby sa jej zrútil svet.
Čo asi prežíva v takejto chvíli žena? Čo si myslí, že sa týmto v jej živote vyrieši? Čo vlastne od toho očakáva?
Keď som Annu včera stretol, mala z toho všetkého depku.
Snažím sa mu dovolať, ale nedvíha mi to.
No jasne, že Ti nedvihne, veď ako sa bude s Tebou baviť pred jeho ženou? A prestaň sa láskavo zhadzovať. Vôbec Ti to nie je trápne? Nemysli na neho. Nájdi si nejakú činnosť, maľuj svoje obrazy, pusti si svoje obľúbené CD a cvič podľa neho, píš nejakú poviedku alebo choď von na prechádzku, len prosím Ťa nemysli na neho a na to, ako Ťa oklamal. Tak si mu naletela a čo? Myslíš, že si prvý človek, ktorý tak dopadol? Nie si ani prvá ani posledná. Žiaľ. A vlastne, prečo míňaš svoju energiu na toho muža? Kto Ti on je? Že Ti s ním bolo fajn pár minút do týždňa? To Ťa teraz žerie? Že si sa s nim smiala a tešila sa na neho? A čo keby si svoju energiu, ktorú venuješ tomu klamárovi, venovala Jurajovi? To akože už medzi Vami nič nie je? Už si zabudla, ako ste sa každý večer tešili na niekoľko hodinový Skype rozhovor? Ako ste tam už zaspávali a len sa z posledných síl na seba pozerali? Ako ste si vždy ukazovali jeden druhému to, čo ste si nové kúpili? To už akože sa niekam prepadlo?
Ale ono to už medzi nami nie je také pekné. Už akoby tá iskra tam nie je.
A myslíš, že zhasla úplne alebo je len akoby zašlapená?
Toto neviem, ale viem, že už dlhý čas tu nie je.
Hm. Ako rýchlo strácame niekedy silu a odhodlanie, že si myslíme, že ak to dnes je medzi nami fajn, že to presne také isté bude aj o mesiac, o rok, dva. Lenže tak, ako ide čas menia sa aj ľudia, situácie, naše pohľady na život. Nikdy to už nebude také isté. Žiadna chvíľa nebude prežitá dvakrát. Ani zákusok nechutí každý raz rovnako. Ani bozk nie je stále rovnako krásny. Niekedy je sladký, niekedy je taký obyčajný. Ja milujem dobrú kávu, ale nie vždy si urobím presne rovnakú. Niekedy mi chutí výnimočne, niekedy ju ledva dopijem. Mám snáď povedať, že kvôli tomuto si prestanem kupovať kávu? Že už ju nebudem piť, lebo práve dnes mi nechutí?
A čo si myslíš o tomto Ty?