Do práce a z práce cestujem verejnou dopravou a tam občas človek narazí na zaujímavých ľudí.
Ako som cestoval dnes domov, nastúpili neskôr do autobusu starší manželia, už podľa mňa dávno na dôchodku. Muž bol na vozíku a žena ho tlačila. Počas nastupovania do autobusu však prešiel muž pešo, úplne pomaličky, ale prešiel. Jeho žena kúpila lístky, zložila mužov vozík, aby nezaberal veľa miesta a stála pri ňom, aby nespadol. Muž si zatiaľ sadol a začal sa zhovárať so spolu sediacou ženou.
A mne toto pripomenulo situáciu, keď ešte žil môj otec, lebo tiež mal občas také strapaté vlasy, ako ten muž a tiež sa tak usmieval ako on. Áno, bolo mi to zrazu ľúto, že už ho nikdy nemôžem objať a nemôžem ho vidieť, ako sa usmieva, ako ma pohladí a tie všetky situácie, ktorí sme spolu zažili. A keď som si začal uvedomovať tieto moje pocity a zistil som, že mám slzy na krajíčku, tak som sa zapozeral na tú jeho ženu, ako pokojne stojí, akú ma pokojnú tvár, ako sa usmieva a vyžaruje lásku a šťastie, že som sa v tú chvíľu zahanbil, že ja v sebe plačem a ona pokojne stojí. Určite má tiež veľa vecí, ktoré ju ťažia a trápia a neplače. Stojí vzorne, ako vzorná žena a sprevádza svojho muža.
Aké to je krásne, keď človek vidí takýchto ľudí, ako sú spolu, ako sa spolu ľúbia a idú spolu aj v starobe. Kiež by toto šťastie a ten pokoj mohol prežívať každý jeden človek. Pretože pohľad na takto šťastného človeka dáva tomu druhému silu.