Čo ak jedného dňa zistíš, že človek, ktorého miluješ, Ťa berie iba ako výplň svojho voľného času?
Alebo zistíš, že muž, o ktorého máš záujem, to s Tebou nemysli vážne.
Keby žena, ktorú miluješ a prídeš za ňou, zavolá na Teba políciu?
Predstav si, že máš mať prvé rande a Tvoja vyvolená Ti povie, že sa Ťa bojí, a preto príde s kamarátkou.
Keby muž, ktorý má byť Tvoja polovička do konca života Ti napíše, že Ťa viac nechce vidieť ani nič s Tebou mať?
Nechcem sa zastávať mužov. Len niekedy to naozaj je z tej ženskej strany prehnané. A potom sa čudujeme, keď čítame v novinách o rôznych násilnostiach zo strany mužov. Keď ich často naťahujeme, ako “mačky na škripec” a myslíme si, že vydržia naozaj všetko. Veď sú, predsa chlapi!
Je smutné, ak zistíš, že človek, ktorého miluješ Ťa nepovažuje ani na zrnko prachu za Tvojimi nechtami, lebo mu je úplne jedno či Ťa rozčúli a rozvlní hladinu pokoja v Tebe. Že to s ním vôbec nepohne ak vidí, ako Ti ubližuje a smelo sa opýta či máš nervy. Ak cítiš, že si mu úplne ukradnutá, lebo Ťa potrebuje slovne podpichovať, hoci vie, že Ťa to bolí.
Je podľa Teba chorý ten, čo toto všetko trpí alebo ten, kto toto spôsobuje?
Prečo vlastne takéto situácie vznikajú?
Prečo ľudia píšu listy na rozlúčku?
Prečo idú na prvé rande vo veciach, v ktorých chcú byť pochovaní?
Prečo svojim známym zanechávajú inštrukcie, ako to majú oznámiť ich rodičom?
Je to také ťažké “hrať sa iba vo vodách, v ktorých viem plávať”? Koľko percent z nášho ega by nám ubudlo, keby sme neťahali druhých za nos?