Predstav si, že máš obrovský problém, ktorý Ťa trápi a budí zo sna. Že Ťa napr. vyhodili z práce alebo niečo podobné, čo sa hanbíš povedať svojej priatelke, pretože je to akoby zhodenie Tvojho ega, akoby si sa pred ňou priznal, že si neschopný.
A ona cíti, že sa niečo deje, ale Ty jej to nemôžeš povedať, pokiaľ to nevyriešiš, pretože sa hanbíš. Áno, hanbíš. A ona na Teba tlačí, obviňuje Ťa z nedôvery, ponúka Ti svoju pomoc, hoci v tomto prípade Ti pomôcť nijako nemôže, iba tým že bude stáť pri Tebe.
Čo by si urobil? Povedal jej pravdu alebo by si odišiel z domu? Alebo by si sa na nejaký čas odmlčal a vyriešil ten problém a potom došiel za ňou? Viem, že ten pocit je akoby si bol medzi mlynským kolesom, že si valcovaný z každej strany a zároveň si musíš udržať chladnú hlavu a byť v pohode a riesiť tú “hlúpu” situáciu, do ktorej si sa dostal.
Hej, rozumiem ti. Pretože som sám teraz v tejto situácií a riešim presne toto isté. Presne takto isto je na mňa vyvíjaný tlak a presne som obviňovaný z nedôvery. Hoci toto vôbec nie je o nedôvere. Aspoň podľa mňa nie.
Každý má nejaké veci, o ktorých sa hanbí rozprávať, ku ktorým sa hanbí priznať. Pre mňa je to môj momentálny problém.
Tak snáď sa čo najskôr vyrieši, nech si zase skočíme do náručia. Pretože to je miesto, kde sa cítim najlepšie.