Je síce Veľká noc a chodí sa tradične slovensky oblievať a šibať korbáčom..ale mne behajú od rána iné myšlienky po rozume.
Predstav si, že existuje človek ktorý si zaobstará náročný kvet, ktorý je potrebné každý deň zalievať aspoň jednou kvapkou vody. Lenže on je natoľko zavalený svojou prácou, že často na ten kvet zabúda, hoci tvrdí že je pre neho všetkým a že ho k svojmu životu potrebuje. Pritom každý deň minimálne jedenkrát prejde okolo tohto kvetu, ale nenájde si tú krátku chvíľu na tú jednu, jedinú kvapku vody, z ktorej dokáže žiť ten jeho kvet. Až keď zbadá, že ten kvet vädne a akoby už nevládze žiť bez vody, vtedy začne dávat kvetu to, čo potrebuje – vodu. Jednu kvapku vody. Dáva mu ju ráno aj poobede, pretože nechce oň prísť. Lenže keď sa kvet spamätá z nedostatku vody a je zase v poriadku, tak aj ten človek znovu sa zavalí prácou a znovu na pár dní zabudne na tento kvet. Takto to ide snáď rok. Po roku si kvet akoby povedal, že už to ďalej takto nevládze a že radšej “umrie”, pretože tým že sa vždy spamätá si ubližuje sám sebe a to nechce. Prestane prijímať vodu, ktorú mu začne zase človek dávat a ten sa zbytočne čuduje a nechápe čo sa deje, veď sa o ten kvet predsa stará.
Smutné, že? Povieš si, že Ty by so to takto neurobil? A veríš, že takýto človek naozaj existuje? A dokonca si myslím, že je ich viac. Ale viem, že budú takí dovtedy, dokým aj my im budeme dávať nádej, že je všetko v poriadku. Ak sa rozhodneme skončiť, ak nájdeme v sebe tú silu, tak sa možno uvedomia. Ktovie.