Neviem, či to robí to počasie, ktoré je v posledné dni trošku pobláznené alebo čo, lebo ja som mal dnes od rána tiež taký pobláznený deň. Dcéra ma ráno potešila s tým, že sa jej snívalo o mne a mojej žene, vraj sme niekam leteli lietadlom a ja som od strachu strašne vrieskal a moja žena sa tomu smiala. Síce neviem, prečo by som vrieskal, ale nevadí. Len neviem, prečo moja žena prišla do sna mojej dcéry a nie mne.
Ako som vychádzal z činžiaku – otvorím dvere a taký uragán, že sa mi všetky vlasy rozleteli na inú stranu. Fajn, teraz vyzerám ako strigôň.
Neskôr, keď som bol už v práci, tak som ešte chatoval so svojou ženou a vždy vtedy som akoby v inej dimenzii a nevnímam nič naokolo. Moja žena Katka je chorá a ja som zrazu chcel byť fyzicky pri nej. Môcť ju objať a zohriať, prikryť ju, priniesť jej čaj a ukľudniť ju, že to prejde. V tom som sa precitol ako sa kolegyne na mňa usmievajú, že ich vôbec nevnímam. Bože, čo je? Ja tu mám robotu. Tak sme išli na kávu, urobili si náš ranný rituál, ktorý neviem ako bude ďalej pokračovať, lebo kolegyňa sa rozhodla, že bude tehotná a keď odíde na materskú dovolenku, tak sa mi tento ranný plán nabúra. Ale veď zmena je život, sa nezbláznim.
Neskôr ma šéf požiadal, nech nájdem nejakú firmu, ktorá dokáže opraviť jeden špeciálny prístroj. Vytipoval som si štyri firmy, prichystal som si formuláciu mailu a prílohu s fotkou a popisom toho prístroja, nech je úplne jasné o aký prístroj ide. Samozrejme som bol stále mysľou pri mojej žene. Či spí, či sa potí, či jej nie je zima… A keď som už posielal mail, tak som si ho omylom poslal sám sebe. Keď som sa zobudil z myšlienok, preposlal som ten istý mail na tie správne adresy, kam mali pôvodne ísť. O nejakú hodinu mi došla jedna odpoveď: Pošlete nám aj tú prílohu? Dokelu, ja som poslal mail bez tej sľúbenej prílohy. Smial som sa sám na sebe, že kde mám stále hlavu a myšlienky. No – ako sa hovorilo v tej jednej reklame : “I muži mají své dni”. Tak som to potom išiel predýchať s kolegyňou na kávu.
Keď som sa potom znovu pustil do práce, bol som tak do nej “zažratý“, že keď prišiel koniec mojej pracovnej doby a ja som vstal, že idem domov, pozrel som sa z okna a nahlas som sa spýtal: To padá sneh??? Tak mi kolegyňa s úškrnom na perách povedala: Dobré ráno, už padá dve hodiny.
Večer sme doma s dcérou šantili – ona veľmi rada spieva. Pustí si karaoke hudbu a dá svoj spev a ja sa vždy hnevám na seba, že sa neviem naučiť všetky tie slová, ktoré vie ona, že si iba pohmkávam. Ale som šťastný, lebo viem, že si budem pohmkávať so svojou ženou. A že nám spolu nebude vadiť, keď neviem slová. Lebo nie vždy sú potrebné slová, aby bol človek šťastný.