Neviem prečo som si práve dnes spomenul na jednu príhodu, ktorú mi rozprávala jedna, pre mňa blízka osoba.
Keď bola Deana ešte malá, začala sa v noci zase pocikávať, tak v jedno ráno, ako som už mala nervy v koncoch, som jej naštvane povedala :
Tak si pekne pobaľ svoje veci a od dnes budeš spávať vonku so psom!
A myslela som to vážne, že som jej nedala vôbec poznať, že toto nemôže byť pravda.
A ona si smutne pobalila veci, a ako sme schádzali dolu po schodoch, tak som sa na ňu pozrela a v tom sa mi začal v hlave odvíjať monológ, že ako nám deti úplne dôverujú, tomu čo hovoríme, že sa na nás spoliehajú, že čo povieme to urobia, prišlo mi to veľmi ľúto aká som na ňu bola krutá. Samozrejme nakoniec nešla spať so psom. “
Presne. Ako často nechtiac vo svojich deťoch vytvárame rôzne obrazy, ktoré nie sú pravdivé a oni nám veria. Pretože jediný koho majú sme, predsa my.
Ako sa na nás spoliehajú a to, čo povieme je pre nich akoby alfa a omega.
Nevytvárajme v deťoch to, čo nie je pravda. Neukazujme im čiernu farbu dňa iba preto, že pre nás bol ten deň čierny.
Nevravme im, že láska je zbytočnosť iba preto, že od nás odišiel partner.
Nevravme im, že spadne iba preto, že sme na rovnakom mieste spadli my.
Veď dieťa je ten, kto nám neskôr tieto slová bude vravieť, keď už nebudeme vládať.