Slová

Cestoval som dnes na obed do centra mesta verejnou dopravou. Bola špička, a tak si pri mňa prisadla staršia pani, podľa mňa už na dôchodku. Prihovorila sa mi ako prvá, vraj asi všetci idú nakupovať. Pousmial som sa a začali sme sa rozprávať. Keď som jej prezradil, že som zo Slovenska, a že som tu veľmi krátko, tak ma pochválila za moju angličtinu. Poriadne som akoby spyšnel, lebo toto ma vždy poteší. Počas strednej školy som sa 4r učil nemčinu. S angličtinou som prišiel do styku, až keď som si zaplatil nejaké kurzy, ktoré boli len úplne malá omrvinka toho, čo sa človek naučí, keď je v zahraničí odkázaný sám na seba. Prezradila mi, že je bývalá učiteľka angličtiny, a že mám londýnsky prízvuk, hoci som v Londýne bol iba jedenkrát, aj to iba na letisku.

Keď ma pochválila za angličtinu aj druhýkrát, už som bol v siedmom nebi.

Zvláštne. Pochváli Ťa cudzí človek za niečo, čo sa snažíš urobiť čo najlepšie a cítiš sa ako v siedmom nebi. Ako jednoducho sa to dá urobiť. Človeku skrášliť deň. Povedať pár slov. Pochváliť. Vyjadriť to, čo vnímaš.

A, keď som už bol doma a viedol internetovú debatu s mojou láskou a na konci som povedal slová: stále Ťa ľúbim, tak som dostala odpoveď v bodkách. Možno som sa nemal ďalej pýtať, pretože na odpoveď prečo tie bodky som dostal vysvetlenie: chceš radšej otázniky? A táto odpoveď bola pre mňa ako surové prefackanie.

Slová. Ako dokážu človeka povzniesť, ale aj potopiť. Ako dokážu človeku dať krídla, ale zároveň mu spáliť tvár. Prečo to niekedy dokážeme a niekedy sme zbabelci. Prečo niekedy dokážeme človeku dať v slovách svetlo a druhýkrát mu v slovách vrazíme dýku do chrbta? Nie je krajšie, ak vo svojej dlani vidíš maličkého smajlíka ako nazlostenú dýku?

Tak ak budeš nabudúce cítiť, že vo svojej dlani máš dýku, tak ju radšej odhoď. Nevrážaj ju do mňa. Pretože ja mám vo svojej dlani smajlíka. A možno ho mám pripraveného práve pre Teba.