Milujem chvíľe, keď si uvedomím, že svoju ženu Katku neskutočne milujem. Že sa akoby znovu do nej zamilujem. Lebo vtedy cítim v sebe takú pokoru, že by som nedokázal zabiť asi ani muchu.
V jeden deň som sa rozhodol, že pôjdem navštíviť Katku k nej domov. Pri dverách som zazvonil a prišla mi otvoriť svokra. Pozvala ma ďalej, akoby som tam bol už veľakrát. Ako som vošiel, z náprotivných schodov pribehlo ku mne malé dievčatko – Anička. Vzal som ju na ruky a držal v objatí. Cítil som sa taký šťastný a vnímal som, že ona tiež. Ale zrejme mala za sebou náročný deň, lebo po chvíli mi zaspala v náručí a ja som ju niesol pokračujúc za svokrou, ktorá ma viedla za Katkou.
V tom prišla nejaká žena, ktorú som nikdy nevidel, mala krátke čierne vlasy a vôbec sa nepodobala na Katkinu sestru, vzala mi spiace dieťa z rúk a začala ho budiť. Nechápal som síce dôvod, prečo to robí, ale nevenoval som tomu pozornosť, pretože ani Katkina mama na to nič nepovedala. Tak sme pokračovali bez nich, až sme prišli pri biele dvere, ktoré keď svokra otvorila, tak som za nimi videl veľkú izbu, nábytok bol plný hračiek ladených do ružova, bolo tam veľa tých vychudnutých bábik Barbie, ktoré leteli kedysi. V strede izby boli dva veľké stoly akoby nejaké pulty, za jedným sedela Katka a pri druhom sa hral Šimon. Svokre som sa poďakoval zato, že ma priviedla k mojej žene a posadil som sa za stôl, kde bola Katka, ale pozoroval som Šimona ako sa hrá a ako sa po mojom príchode prišiel hrať bližšie ku Katke. V tom prišla Katka pri mňa, naklonila sa a dala mi pusu. A tu som sa zobudil.
Kľudne budem aj Šípová Ruženka, ktorú princ bozkom zobudil zo sna. Ale ona sa zobudila do krásnej reality. Ja som sa zobudil a bol som sám. Bez tých úžasných detí, bez mojej ženy, ktorú šialene milujem.
Keď som bol prvýkrát u Katky, vedel som, že nie je doma, ale napriek tomu som išiel k nej s dopisom plným vyznania lásky. Moja dospelá dcéra mi robila spoločnosť a čakala ma v taxíku, pokiaľ ja odovzdám ten dopis Kaktinej mame, ktorá mi otvorila dvere a spoza dverí vykukovalo malé dievčatko, ktoré som mal chuť vziať k sebe a môcť s ním šantiť. Katkina mama bola veľmi milá. A ja som bol neskutočne šťastný, že som mohol spoznať človeka, ktorý stvoril moju ženu. Keď sme sa odtiaľ vrátili a vystúpili z taxíka, tak mi dcéra vravela: Bola veľmi milá, že? Prekvapene som na ňu pozrel: Ako vieš??? Pozrela sa na mňa výrazom: Prečo sa pýtaš takú vec, keď vieš, že to viem. Sú ľudia, ktorí majú dar od Boha, že vidia veci, ktoré sa stanú, vedia vnímať ľudské pocity bez toho, aby museli byť s tým človekom. A ja som rád keď viem, že žena ktorú milujem je tá, za ktorou mám ísť.