Občas potrebujem nabrať silu, a tak nečinne sedím na balkóne a nechám sa unášať realitou. Nečinným pozorovaním okolia.
A zrazu ma zaujala veta, ktorú vyslovil jeden chlapec hrajúci sa v areáli materskej škôlky.
Vraj: ja mám právo na všetko. Každý má právo na všetko.
Hm, tieto slová by určite nevyslovil žiaden dospelý človek. Pretože sme si zvykli byť akoby otrokmi niečoho. Bez práva na svoj život, na vyjadrenie svojich pocitov, na ich realizáciu. A deti žijú úplne v inom svete. Vedia, že môžu všetko pokiaľ im my nevsugerujeme do hlavy vety typu: toto nemôžeš, tamto nesmieš. Že si neuvedomujeme, ako im škatulkujeme a ohradzujeme ich priestor mantinelmi. Prečo? Áno, dieťa skúša všetko, môže sa zraniť, môže si ublížiť. Nestáva sa snáď zranenie aj dospelým? Nie je ublížené aj dospelým?
A, preto fandím tomu mládencovi, hoci nečíta tieto riadky. Ja som rád, že mi dal právo napísať tento komentár.
A držím palce nám všetkým, nech postupne odhodíme každý deň zo svojich mantinelov, aby sme mohli vidieť svet znovu tými detskými očami.