Práve dnes, keď je pekná a slnečná nedeľa a ja si vychutnávam “sladké ničnerobenie” na balkóne, sa mi naskytla myšlienka podeliť sa o moje pocity s Tebou.
Lebo často sa ľudia medzi sebou hrajú na niečo, často sú akoby prikrytí pretvárkou, že neukážu svoje pravé a čisté Ja, nepovedia, čo ich trápi a, čo ich teší.
Možno čakajú až sa to niekto spýta, možno majú strach z výsmechu.
A pritom je to tak jednoduché – byť ako dieťa.
Povedať, čo cítiš, požiadať o niečo, vyjadriť nesúhlas.
Možno všetko by išlo oveľa ľahšie, keby sa ustavične na niečo nehráme. Keby nie sme naprogramovaní na usmievanie sa navonok, hoci v sebe cítime opak.
Čo tak napísať mi dnes sem do komentára svoje pocity? To, čo Ťa štve, to, čo Ťa nadchlo, to, čo nevieš vyriešiť a pohnúť sa ďalej.
Myslím si, že dôvod prečo majú ľudia uši je aj ten, aby sa navzájom počuli a pomohli si. Tak odhoď prosím svoju pýchu a nájdi odvahu dať to zo seba von.
Nikdy nevieš akou cestou nájdeš svoje svetlo, ktoré hľadáš.