Skoro každý človek má nejakú takú spätnú väzbu na svoje detstvo, niečo čo prežil, keď bol malé dieťa a je to v ňom zakorenené doteraz. Že keď zbadá nejakú vec, zažije nejakú situáciu, vrátia sa mu spomienky na niečo, čo si pamätá z detskych čias.
Nakoľko pochádzam z maličkej dedinky a viacpočetnej rodiny, nemal som v detstve núdzu o rôzne zážitky. Myslím, že je fajn mať súrodencov, lebo si máš s kým povedať veci, ktoré rodičom povedať nemôžeš. Vlastne som neskôr vždy závidel niektorym kamarátom, keď vraveli, ako si s rodičmi vravia všetko, že majú blízky vzťah. Ale nesťažujem si.
Ked som bol ešte malý, moje tri staršie sestry už chodievali na diskotéky a podobné akcie, ja som sa vždy hneval prečo ma nechali doma, prečo ma nevzali so sebou? Vždy som plakal, že som zostal sám. Pamätám si, že mama raz kúpila päť čínskych kačíc, kde jeden bol káčer. My ako deti sme si každy osvojili tú svoju kačičku a samozrejme každá mala ľudské meno. Káčer bol môj a dal som mu meno Emil. Bol pyšný, že bol zo všetkých kačíc najfarebnejší.
Lenže neskôr, keď už z maličkých kačičiek boli dospelé kačky, tak otec každý týždeň jednu kačku zabil. A my sme každý týždeň plakali, hnevali sa na otca a nechceli ani obedovať. Nakoniec si to odniesol môj Emil. Prežil som to, ale odvtedy nejem kačku.
Dnes sme mali v robote na obed pečené kačacie stehno s červenou kapustou a knedlou. Videl som ako sa všetci kolegovia pri obede zalizovali, že určite musela byť kačka vynikajúca.
Aké zvláštne, že človek zažije nejakú úplne (pre niekoho) smiešnu situáciu a poznačí ho to na veľa rokov. Niekto možno začuje nejaký zvuk, časť pesničky a vráti sa mu niečo z destsva, zacíti nejakú vôňu a hned je mysľou pár rokov dozadu. Ako ďaleko siaha naša pamäť, že nám vie v takéto chvíle vytiahnuť presné situácie.
Bývam v paneláku, teda kačičky chovať nemôžem, ale aspoň si raz za čas na môjho Emila spomeniem.