Môj otec fajčí cigarety od svojich pätnástich rokov. Keď som bol ešte dieťa, tak sme párkrát so sestrami vypočítali, koľko peňazí už oco prefajčil, často sme sa ho pýtali prečo nechce prestať, prečo mu nevadí ten cigaretový smrad a dýcha ho na nás. V mojej veľkej rodine je oco jediný človek, ktorý fajčí. On vždy žartoval, že aspoň niekto, predsa musí fajčiť, ako by to bolo?
Zmysel pre humor som zdedil po ňom a naučil ma veľa vecí, za ktoré som mu nekonečne vďačný. Pamätám si, ako kľačal pri mojej posteli a učil ma modliť sa.
Pred pár mesiacmi bol otec preventívne na RTG pľúc a objavili mu nádor. Neskôr sa zistilo, že je zhubný. Na Veľkú noc sme sa všetci súrodenci zhodli, že pre otca vzhľadom k jeho pokročilému veku, chemoterapia nie je to najvhodnejšie riešenie.
Ale, keď bol otec na ďalšej kontrole, tak sa on sám rozhodol, že chemoterapiu podstúpi.
Dnes som v práci pred obedom telefonoval do nemocnice a rozprával sa s otcom :
Ako Ti je?
No musím to tu vydržať, keď som sa na to dal.
Ja viem, že to vydržíš, neboj sa a potom pôjdeme spolu na nejaký výlet.
Len sa tu nudím, nemám tu, čo robiť.
Pýtal som sa akú má izbu či tam má telku, lebo viem, že rád pozerá svoje obľúbené relácie či má krížovky, lebo miluje lúštiť, aj keď mama sa potom stále hnevá, že to musí po ňom opravovať, lebo oco tam často popíše smiešne veci.
Si na izbe sám alebo tam máš niekoho, s kým sa môžeš rozprávať?
Je tu so mnou jeden pán, ktorý má vypadané vlasy. Aj mne zachvílu vypadajú.
Ale prosím Ťa, veď Ty si nikdy nemal ani plešinu, máš dobré gény, neboj sa.
Slzy sa mi valili z očí a v hrdle som cítil obrovský balvan, že som posledné slová ani nevedel poriadne odpovedať.
Keď som zložil hovor, musel som sa vyfackať, aby som prestal plakať, nech ma nevidia kolegovia, aby si nemysleli o mne, že som nejaká padavka.
Viem, že môj otec je silný chlap, že to všetko zvládne a on vie, že ho ľúbim, aj keď som mu to nedokázal nikdy povedať.
Každý večer sa modlím, nech to má rýchlo za sebou a nech je medzi nami, lebo s láskou ide všetko ľahšie.
Aj bolesť.