Kvitnúci kvet nám ukazuje krásu. Pokiaľ nekvitne, učí nás nádeji.
Lenže človek vie byť krutý..dáva nádej aj keď vie, že žiadnu dať nemôže..
Čo vedie človeka konať tak, že druhému ubližuje, že mu nepovie vypadni, ale nepovie ani zostaň?
Že ho necháva akoby stáť zmrznutého za dverami v nádeji, že raz mu bude otvorené?
Možno je to vlastná slabosť a nedôvera v seba samého, že aspoň týmto spôsobom si dokáže svoju výnimočnosť. Že na utrpení niekoho iného si vyventiluje svoju bolesť, ktorú inak nevie vykričať do sveta.
Tak sa skúsme zamyslieť a poobzerať okolo seba, či niekde blízko nás nie je tiež niekto, kto takto “kričí” o pomoc. Pretože to kričanie ťahá dolu vždy aj niekoho iného. A to snáď nechceme.