Viackrát som už čítal, že človek by mal každých šesť rokov zmeniť prácu, inak mu začne z toho šibať a začne v práci stagnovať. Ja som toto tvrdenie začal veľmi intenzívne pociťovať cez vianočné sviatky a tak som po Novom roku rozposlal svoj životopis na rôzne strany.
Pred pár dňami som bol na pracovnom pohovore s veľmi sympatickou dámou, s ktorou som sa cítil veľmi uvoľnený a po odchode domov som mal dobrý pocit . A hoci som chcel zmeniť prácu čo najskôr, rešpektoval som skutočnosť, že toto pracovné miesto bude voľné až v polovici februára. Ale keď mi zvonil telefón už o 3dni s informáciou, že to miesto mám isté a mám prísť podpísať zmluvu, napriek tomu, že som si dal požiadavku mať o dosť vyšší plat ako mám teraz – bol som viac ako šťastný. Dovtedy som si myslel, že som najväčší hráč na svete.
Ale život ma zvláštne tromfol. Pretože na ďalší deň som si všetko dal v hlave dokopy a prestal som mať záujem o to miesto. Povieš si, že som vážne totálny šialenec. Môj slobodný kolega sa mi čudoval a snažil sa ma prehovoriť faktom, že nová práca je v oveľa väčšom meste a to logicky znamená aj väčší počet žien a už len kvôli tomu to mám vziať.
Možno som si len potreboval dokázať na koľko sa cítim, na čo mám a o čo prichádzam. Nevravím, že som na sto percent šťastný, lebo človeku stále niečo chýba, ale viem, že ten nepokoj, ktorý sa vo mne zrodil cez vianočné sviatky sa už upokojil. Veď nie vždy je správne vrhnúť sa na prvú návnadu, ktorá sa človeku naskytne. Pretože to môže byť tá osudná a posledná v jeho živote. A hoci viem, že ten pocit nepokoja sa vo mne určite v budúcnosti ešte vrati, aspoň budem vedieť na čom som. Pretože už sa budem vedieť bez ostychu oceniť. A snáď neskôr zistím, prečo mi môj vnútorný hlas vravel: ešte zostaň. A možno mu aj poďakujem.