Tento týždeň začali pre školopovinné deti jarné prázdniny. Moja dcéra sa rozhodla ešte v nedeľu, že tieto prázdniny strávi u mojich rodičov, čiže ja som bol celý týždeň sám doma. Gazdoval som si ako Robinson a nikto ma nehreší a nekritizuje, že som si neupratal posteľ.
Mám rád takéto chvíľe, keď si môžem vychutnávať samotu. Veď niekedy to padne tak strašne vhod, že človeku sa až uľaví a akoby padne kameň zo srdca, keď je istý čas sám so sebou.
A kedže som celý týždeň sám, tak som za celý ten čas nešiel ani nakúpiť, štyri dni som dojedal zásoby, ktoré som mal nakúpené. Včera cestou z práce som však už išiel do obchodu. Som rád, že ho mám kúsok od bytu a ešte ako bonus je to obchod, v ktorom funguje akýsi druh zľiav na snímaciu kartu, kde za určitú nakúpenú sumu sa zákazníkovi odpočíta hneď zľava, pokiaľ si po každom nákupe zosníma čipovú kartu.
A včera, keď som už mal celý svoj veľký nákup vyložený na pulte a predavačka pekne snímala každý jeden tovar, ja som si pocitvo upratoval veci, ktoré už boli zosnímané do vozíka, popritom som tradične s ňou žartoval, že ako som rád, keď som sám doma, že preto som nebol od soboty v obchode. Keď už nastala tá chvíľa, že chýbalo už len zosnímanie mojej zľavovej karty, tak mi predavačka povedala, nech si to vyskúšam ja sám zosnímať. Prebehol som kartou cez ten senzor a – blbá karta pípla až 2x. Najskôr bolo zaregistrované moje meno a potom meno nejakého pána, ktorého nepoznám. Ja aj predavačka sme sa zostali pozerať s vyvalenými očami, že – čo teraz? Nahlas som si zahudral: Veď som urobil to, čo mi kázala, čo to majú za systém, keď moju kartu zosnímalo ako kartu niekoho iného. Nakoľko som mal nákup za väčšiu sumu, tak reku: ja na nikoho nakupovať nebudem a moju zľavu nikomu nedám, tak predavačka musela celý môj nákup stornovať a všetok tovar, ktorý som mal už uložený v košíku, som musel dať znovu na pult. Ľudia ktorí stáli za mnou už v dlhom rade sa museli presunúť k inej pokladni a mne to zrazu prišlo smiešne, ked som videl, že predavačka po jednej položke vymazuje môj nákup. Vraj keby to je niekto iný, tak sa jej to nechce robiť, ale keď som to ja – veľavážený zákazník…
Keď som prišiel domov, našiel som si od mojej ženy sms – či ju ľúbim. No: samozrejme, že Ťa ľúbim. Veď si jediná žena v mojom živote. Neskôr mi telefonovala dcéra, lebo má svoje dni a bola úplne nervózna a sklesnutá na bode mrazu. A v takýchto chvíľach cítim, že som ako muž neschopný byť vo funkcii dvoch rodičov, pretože do niektorých situácií sa jednoducho neviem vžiť a neviem reagovat tak, ako ona v tú chvíľu potrebuje. Keď mi potom neskôr ešte písala cez sociálnu sieť svoje depresívne pocity a dávala mi poriadne zabrať, tak som bol z nej úplne vytočený a naštvaný na ňu, na seba, na celý svet, lebo som sa začal vnímať ako niekto, kto nezvláda výchovu svojej dcéry. Čiže moja nálada, ktorá bola “hore”, keď som došiel domov sa zmenila na náladu “dole”, keď som išiel spať.
Dnes ráno som sa tešil do práce, pretože včera mi kolegyňa sľúbila, že donesie zákusok. Ale keď prišla do práce bez môjho sľúbeného venčeka, tak som bol sklamaný. Nezavážili ani výhovorky, že v obchode mali len posledné tri kusy, ktoré neboli čerstvé. Veď to, keď si mi sľúbila, tak si mala obehnúť celé mesto, ja teraz čo budem mať? Som sa tak tešil. Ale nevadí. Deň prežijem a nebudem sa stresovať, ani prácou, ani dcérou, ani tým, že mi chýba žena. Veď všetko zlé treba v sebe spracovať a nestresovať sa kvôli veciam, ktoré nemôžem a neviem zmeniť.