Categories
Blogy

Keď je muž bez ženy

Včera som mal otrasný deň. Bolela ma od rána hlava, žena ma celý deň ignorovala, v práci mi celý čas niekto stál za chrbtom a nemal som ani minútu takú, že si môžem chvíľu zavrieť oči a byť sám so sebou. Neznášam takéto dni, keď je niekto ako duch stále za mojím chrbtom, že je akoby v mojej aure napchatý a ja sa cítim ako zviazaný a nemôžem dýchať. Preto som bol celý deň nervózny, všetko mi liezlo na nervy a mal som určite nepríjemný pohľad.

Keď som došiel domov, dcéra mala íst do obchodu, kde si predtým našla pekné tenisky, ale pri platení stále “pípali” a vraj: Kdekoľvek pôjdete, budú pípať v každom jednom obchode. Tak vraj objednajú nové. A keď sa ma deň predtým pýtala, či pôjdem s ňou, tak som ju odbil, že veď už je dospelá predsa, má svoj účet, tak to snáď zvládne. Viem, že bola ofučaná, ale ja som nemal svoj deň a potreboval som ako soľ byť sám. Lebo raz za čas je to ako meditácia, ktorú telo potrebuje, keď sa cíti ako rozvlnená vodná hladina.

 

Deň predtým som bol s ňou v posilňovni, aj keď neviem prečo ich ľudia vymysleli. Prečo máme cvičiť v miestnosti a pozerať sa na televízor a mať zafixované, že z toho schudneme a že nám to prospieva. Prečo, pokiaľ niekto chce – nejde behať priamo v prírode, čo podľa mňa je 2v1, lebo je tam kontakt s prirodzeným niečim, čo je človeku viac osožné. No ale bol som teda, nech má dcéra radosť. Zaťažkal som si svaly na nohách ťahaním stacionárneho bicykla, potom na bežiacom páse. Neskôr ma dcéra zavolala k boxérskemu valcu:  Vyskúšaj si a pomysli si na niekoho, koho nenávidiš. Škoda, že niekto ukradol boxérske rukavice, lebo som si predstavil svojho šéfa a pekne mu naložil. Domov sme šli poriadny kus pešo, takže keď sme prekročili prah bytu, cítil som sa ako vyžmýkaný, že som sa ledva doplazil do postele. Keď teda včera dcéra odchádzala po tie tenisky, povedala že ide pešo, čo som si hneď predstavil, že je to dobrá diaľka, čiže budem minimálne 2 hodiny sám v kľude. Za ten čas som si stihol nafarbiť vlasy. Moju pôvodnú farbu vlasov si už pár rokov prekrývam čiernou, pretože zatiaľ sa mi to stále páči. O necelú hodinu už klopala dcéra na dvere. Vraj čo sa bude kde ustavovať?  Ako vošla do kúpelne, skríkla: To čo si porobil?  Mňa z Teba šlahne. Nechápal som, čo zlé som urobil, tak som prišiel pozrieť prečo kričí. Ako som si nanášal farbu na vlasy, šplechol som poriadny kus na červený uterák, ktorý bol zavesený za mnou.  Bodaj by si si tam utrel tvár, nech vidíš čo si dorobil.  No sorry, ja som si to nevšimol. Večer, keď sa sprchovala, som znovu počul ako z kúpelne kričí: Čo všetko si ešte zafŕkal? V duchu som si odpovedal: No neviem, keby som vedel, tak to určite umyjem. Veď umývadlo bolo celé čierne a to som umyl. Tak čo?

 

Ráno som sa jej pýtal, prečo znovu večer vykrikovala a vraj  – Pozri sa na koberec vedľa vane. Na Vianoce som kúpil pri vaňu nový koberček, pekný tmavo fialový a na ňom už teraz máme tri čierne fľaky. Aj na podlahe to bolo už cez ten koberček pretečene.

 

V robote si ma dnes doberali: Hodinu Ťa nechá samého a čo porobíš. No hej, veď keď ma žena nechala, tak som celý roztrasený a všetko mi všade padá.

 

Ráno, ako som odchádzal do práce, mi dcéra ešte vo dverách naznačila, že poobede ako sa vrátim budeme upratovať. Nechápavo som na ňu pozrel, čo mysli. Veď zajtra príde Kika, lebo v sobotu ideme na Svadobný veľth do Žiliny. Tak snáď sa tam ukľudním, aj keď sa mi tam veľmi nechce, lebo pre mňa sú všetky šaty rovnaké. Ale budem si predstavovať, že sa už chystám na svoju svadbu so ženou, ktorú milujem. Aj keď ma vie niekedy poriadne potrápiť.