Ja mám čierne vlasy, ty máš čierne, ona čierne, on čierne. Ale Zuza má ryšavé – tak sa jej smejme, lebo je iná.
Ja ovládam excel, ty ho ovládaš, on, ona ho ovládajú, ale Jano ani nevie, kde ho má hľadať – tak sa mu smejme. Lebo je iný ako my.
Ja chodím do kostola, on chodí, celý náš činžiak chodí, ale ľudia z vedľajšieho činžiaka nechodia – tak ich odsudzujme, lebo nie sú s nami, čo automaticky znamená, že sú proti nám.
Ja rozprávam normálne, on rozpráva normálne, ale ona sa zajakáva – smejme sa jej. Veď je iná.
Ja spávam so ženou, on spáva so ženou, ona spáva so ženou – UPS a problém je na svete.
Mám kolegyňu Radku, ktorú mám veľmi rád, pretože sa s ňou dá baviť o všetkom. Pamätám si ako som jej kedysi povedal: Ty si taká fajn, prečo nie sú všetky ženy ako Ty? Vtedy sa len usmiala. To som ešte nevedel, že je lesbička. Vyšla s tým von až o pár mesiacov. Neskôr si ma doberala: Pamätáš ako si mi vravel, že prečo nie je každá žena ako ja? Tak preto, lebo potom by si si moc nevrzol. Teraz som sa smial ja.
Kedysi by za svoju orientáciu bola možno ukrižovaná a diskriminovaná, dnes sa to už berie tak normálne, aj keď stále sú akési predsudky. Prečo vlastne niekomu vadí tá skutočnosť s kým niekto zdiela posteľ? Prečo sa vôbec škatuľkujeme do nejakých skupín? Prečo sa hráme na nejakú väčšinu, ktorá je podľa niekoho smerodajná? Prečo odsudzujeme niečo, o čom nemáme ani poňatia?
Príde mi to ako keď niekto urputne poučuje o manželstve a pritom nie je ženatý. Je ľahko vravieť múdre rady a poukazovať na chyby, keď ich nezažívaš. Skús si zavrieť oči aspoň na hodinu a potom možeš skúsiť rozprávať ako sa asi cíti slepý. Skús si zaviazať ruku za chrbát a buď macher – obleč sa jednou rukou a potom vrav ako sa “ľahko” dá žiť s jednou rukou.
Nechcem nikoho odsudzovať, každý má svoj rozum, len ma vrcholne vytáča, keď niekto odsudzuje iných len preto, že vytŕča z radu. Len preto, že v tom rade stojím ja, čiže “normálny”, tak všetci čo sú mimo sú “nenormálny”?
Veľmi by som si prial, aby existoval ten zázračný Arabelin prsteň, aby sa aspoň na jeden deň dala vymeniť orientácia ľudí. Aby každý “normálny” bol na jeden deň “nenormálny”. Aby vedel a vnímal ako sa asi musí každy taký človek cítiť. Všetky tie výsmechy, tie povyšenecké pohľady. Povieš si: keby som ja gay, tak by som sa snažil zmeniť, začal by som spávať so ženami a správal by som sa normálne. Aká alibisticko – primitívna odpoveď. Odkiaľ berieš istotu, že to čo je väčšina je normálne?
Len sa pýtam, kde je napísané, že väčšina je normálna? Možno niekto povie – v Biblii. Tak sa pýtam ďalej: chodíš do kostola? Veríš v Boha? Ak povieš: Nie – tak prečo sa odvolávaš na niečo, čomu neveríš?
Ako všemožne sa snažíme niekoho prerobiť na svoj obraz, hľadáme stále nejaké lieky na preorientovanie, naše deti od malička upozorňujeme a pestujeme v nich posmech k takým ľuďom. Prečo vlastne? Čoho sa bojíme? Veď je nás 96%. A bojime sa, lebo nevieme ako reagovať, lebo si hneď predstavíme postelovú scénu dvoch iných ľudí a neuvedomíme si, že my robíme to isté. Že tak isto chodíme do obchodu, že tak isto sa hádame, tak isto si kupujeme kvety, tak isto plačeme a smejeme sa. Bojíme sa, že dvaja iní ľudia vychovajú iného človeka a svet skrachuje.
Bojíme sa nepoznaného, že nás to ohrozí. Stále iba bojujeme. Celý život. Miesto toho, aby sme žili v kľude, že máme čo jesť, kde bývať, koho objať. Vytvorili sme dva rady ľudí. Hetero a homo. Čo tak ukázať tomu opačnému radu namiesto svojho chrbta svoju tvár? Dokažeš sa usmiať a podať mu ruku? Vytvoriť jeden rad. Veď žijeme na jednej planéte.