V piatok som mal veľmi dôležitý pohovor, ktorý ma môže posunúť v mojej profesionálnej kariére o dosť vyššie. Výsledok sa dozviem o pár dní. V ten deň som od rána však bol veľmi nervózny, pretože súčasne, ako som mal mať spomínaný pohovor som mal mať aj rande, ktoré malo vysvetliť isté nedorozumenie medzi nami.
Pohovor trval 38 min, čo som vôbec nečakal, že to môže byť tak dlhý telefonát, že to bude prebiehať tak akoby fajn, že keď som zložil telefón, mal som dobrý pocit. Bol som spokojný. So sebou aj s priebehom rozhovoru. Pretože som akoby čakal nejaký útočný alebo neviem aký výsluch a pritom ten človek len vyzvedal, čo všetko viem, akoby mal oveľa menej pracovných skúseností ako ja.
S pocitom radosti a spokojnosti som sa teda usmial a v duchu si povedala: waw, dobrý som.
A potom som si našiel v telefóne správu s textom: Prepáč, ale musím to zrušiť dnes.
Teda rande sa nekonalo. Nestojím tomu človeku ani za vysvetlenie prečo sa nekonalo.
Aký musí byť človek silný, aby dokázal súčasne spracovať dve úplne odlišné situácie. Že jedna Ťa stavia do pozície víťaza a máš chuť vyskočiť od radosti po plafón a druhá Ťa dáva do pozície väzňa, ktorý je práve zbičovaný, hoci sa nedozvie začo.
A Ty prídeš domov s týmito dvomi pocitmi v sebe a usmievaš sa aj keď máš chuť akoby vybuchnúť.
Hej, môžem si poplakať, rozbiť pár tanierov, ísť sa opiť, niekoho zbiť alebo niečo iné. Možno by to pomohlo na chvíľu. A potom čo? Tak, ako sa teším na to nové pracovné miesto, tak som sa tešil na moju lásku.
Hoci viem, že za novou prácou sa budem musieť sťahovať dosť ďaleko, takto sa mi bude ľahšie odchádzať. Ako sa vraví, všetko zlé je na niečo dobré, tak v tomto prípade to zrušené rande môže teda znamenať ľahší odchod.
A, preto Ti ďakujem láska. Napriek tomu, že Ťa stále milujem, viem, že to chce čas.
A možno tam ďaleko ma čaká niekto, kto si nájde aspoň čas na vysvetlenie.