Dr.Hannibal Lecter

Predstav si, že sa s niekým poškriepiš, že sa necháš vyprovokovať a slovne vybuchneš. Predstav si, že Ťa za toto slovné vybuchnutie zavrú do väzenia. Že si tam s ozajstnými zločincami, ktorí naozaj urobili nejaký trestný čin. A Ty sa hneváš. Na seba. Najviac na seba. Že si tak veľmi zraniteľný a, že sa necháš tak ľahko vyprovokovať. Že ten čas vo väzení berieš ako spravodlivý trest za svoje správanie.

Ale po čase, keď chceš využiť svoje právo spojiť sa telefonicky s niekým blízkym, až vtedy zistíš, že nie si v obyčajnom väzení. Že v Tvojej cele nemáš za suseda nejakého zlodeja alebo neplatiča. Si v cele, kde Tvoj sused je mäsový vrah, ktorý nemal problém surovo zabiť pár ľudí. Si v cele, kde Tvoj sused je človek, ktorý bez mihnutia oka dokázal v noci odpáliť nálož v kompletne obývanom činžiaku. Si v cele, kde Tvoj sused je človek, ktorému nebol problém uniesť malé deti a spáchať na nich ten najohavnejší zločin. Si tam kvôli tomu, že si sa nechal vyprovokovať. A Ty toto vidíš a zároveň zistíš, že telefón na spojenie so svetom má prestrihnutú šnúru.

Ako by si sa cítil v túto chvíľu? Vieš si to vôbec predstaviť? Cítiť sa takto hrozne? Takto odkopnuto? Takto bezmocne? Sklamane a naštvane?

A ja sa dnes takto cítim. Presne ako ten Dr. Hannibal Lecter.

Predstav si, že si v meste a prechádzaš sa v dave ľudí a oni sa na Teba usmievajú a občas Ťa pozdravia alebo požiadajú o radu a Ty im odpovieš. Že prídu malé deti ku Tebe a chcú Ťa objať a Ty ich objímeš. Ale v duchu si kladieš otázku: vy sa ma nebojíte? Vy ma nepotrebujete izolovať? Pre vás nie som nebezpečný človek? Nepotrebujete ma zavrieť a prestrihnúť mi šnúru?

A potom cestuješ domov a vedľa Teba sedí prestarnutá babička a, keď vystupuje, vidíš akú má zvráskavenú ruku, ako sa chveje a trasie a zároveň vzpriamene stojí. Že určite prežila veľa chvíľ, keď mala na svojom chrbte naložené ťažké bremená a Ty sa strachuješ kvôli prestrihnutej šnúre.