Neviem prečo som si teraz spomenul na vetu, ktorú mi povedal pred časom môj dobrý kolega. Volajme ho Juraj.
Pred ôsmimi mesiacmi mal svadbu. Ženil sa so ženou, ktorú veľmi miloval a stále miluje. Lenže jeho vyvolená po zhruba štyroch mesiacoch manželského života záhadným spôsobom zistila, že manželstvo nie je to, čo vždy chcela a odsťahovala sa od Juraja a momentálne ich čaká rozvod.
Ja viem, že je to ťažké, hoci sám som nikdy rozvod v plnom slova zmysle nezažil, mám za sebou pár rozchodov, pár zlých vzťahov, ale zhruba viem asi ako sa cíti a priznávam že by som nechcel byť v Jurajovej koži.
A tento týždeň Juraj vyriekol jednu vetu, nad ktorou som sa musel naozaj kúsok zamyslieť.
Vraj : čo horšie sa mi môže ešte stať?
Áno, je to veľmi smutné, ak sa človek sklame v niekom koho miluje, v niekom do koho dal svoju polovičku života, svoju budúcnosť. Ale to predsa nie je koniec sveta. Naozaj už nič horšie nemôže byť? Každý má tú svoju bolesť ako niečo najhoršie v živote a pritom keby sa kúsok zamyslí nad tým všetkým, čo mu stále zostáva a čo má, tak to čo stráca nie vždy je primerané tomu čo naďalej vlastní.
Áno ja viem, už možno filozofujem, ale veď nie je to tak? Ak mám ženu, byt, auto, prácu, účet z ktorého mám možnosť platiť šeky, priateľov a ja jedného dňa stratím ženu, stále mi zostane to všetko ostatné, čo som pred chvíľou vymenoval.
Jasné, chápem – žena je akési fluidum, akýsi “držiak”, ktorý muža drží a dáva mu silu. Ale nie je to koniec.
Nechcem sa rýpať v Jurajovom živote, nemám na to právo, ale každá bolesť od života nás robí silnejším, či si to priznáme alebo nie. Je to len otázka času a človek si povie, že to zlé bolo vlastne na niečo dobré.
Tak snáď aj Ty ak si niekedy povieš : čo horšie sa mi môže stať, tak si spomeň, že ak by si stratil všetko na svete, stále je tu niekto.
Napríklad ja.
Hoci iba ako virtuálna myšlienka.