Predstav si, že si rybár a denne chodíš na ryby. Denne s nádejou hádžeš udicu a čakáš.
Vieš, že v tej vode je ryba, o ktorú máš záujem, pretože občas vyskočí nad hladinu a znovu sa ponorí.
A Ty tam chodíš denne na breh jazera asi 4roky a nie a nie tú rybu chytiť. Že už aj známy si občas ťukajú do čela, v súvislosti s Tvojou odhodlanosťou a vytrvalosťou byť tam každý deň.
A, keď to raz už vzdáš, že cítiš, že to naozaj nepôjde, prestaneš tam chodiť. Prestaneš myslieť na tú rybu. Ale vieš, že to nejde len tak. Pretože si tam chodil 4roky.
Čo by si robil? Keby si zostal týždeň doma? Nebolo by Ti smutno za tým brehom tam pri tom jazere? Netúžil by si znovu uvidieť ako tá ryba, ktorá Ťa síce ignorovala, ale občas sa Ti ukázala a vždy sa Ti vtedy zaleskli oči, pretože pre Teba bola niečím neodolateľná.
Dokázal by si sedieť doma a nejsť tam?
Možno si povieš, že premýšľam hlúpo. Ale mne naozaj tá ryba chýba. A veľmi. Aj keď som márne čakal. Aj keď som stratil čas a mohol ho využiť inak. Pre mňa to bolo niečo krásne, na čo sa nedá zabudnúť.
Áno, ešte stále milujem.