Včera večer som sledoval zahraničnú televíznu súťaž, kde víťaz vyhral 70 000€. Keď som videl ako sa ten človek tešil z výhry, tak som sa v duchu pýtal – prečo tiež na Slovensku nikto nevyhrá takúto sumu?
Napriek tomu, že funguje pár súťaží, kde by sa dalo vyhrať viac, vždy je to všetko tak šikovne upravené, že nakoniec peniaze zostanú tam, kde ich niekto chce.
Nie je to tak dávno, čo spadol most. Kto za to môže? To sa nedozvieme, lebo sa to zabudne…
Zrazili sa vlaky, kto za to môže? Už si vlastne ani nepamätáme, že sa niečo takéto stalo. Veď každý deň nám zo všadiaľ servírujú iba tie zlé veci, že už to ani nestíhame sledovať.
Stratili sa peniaze z Európskej únie na nejaký projekt, kto za to môže? Niekto tu stále šikovne uteká a niekto to stále toleruje a bude za to všetko platiť nie do dôchodku, ale dokiaľ nezomrie, lebo takýmto tempom smrť príde skôr ako dôchodok.
Je fajn zbaliť si “svoje švestky” a odísť za hranice a ostatní nech sa trápia, veď každý má rovnaké možnosti. Neodsudzujem to, je to každého osobná vec, ale keby sme všetci odišli, čo by bolo z nášho Slovenska? Keď je niekde starý hrad, ktorý sa už poriadne nakláňa a vyzerá na spadnutie, tak všetci odíďme preč a vykašlime sa na neho? Nech spadne a nikto ani nebude vedieť, že tu vôbec niečo stálo. Veď sa postavia nové budovy.
Dokedy sa budeme prizerať ako niekto celý svoj pracovný čas strávi chatovaním s “pipkami z E55” a štát ho zato odmení 5x väčším platom ako má žena, ktorá sa za ten istý čas narobí tak, že doma nevládze urobiť nič?
O pár dní budeme oslavovať výročie dňa, keď sme boli štrngať s kľúčami na námestí. Koľkokrát sme si už odvtedy povedali – zlatí komunisti? Lebo mal prácu každý, lebo aj keď sme zarábali podstatne menej, dalo sa z toho vyžiť, dali sa stavať domy, dalo sa niečo ušetriť. Dokedy sa budeme plaziť? Stále byť iba tí, ktorí dávajú, pomáhajú a sú vždy na blízku, keď niekto iný potrebuje pomoc? Prečo nie sme na blízku, keď potrebujeme pomoc my?
Dokedy sa budeme vyhovárať na všelico iné? V tomto sa mi páčia zdravotníci, učitelia, že sa vedia postaviť za svoje práva. Ale čo my ostatní?
V puberte som počúval hudbu, ktorú už teraz nemusím, ale slová z jednej sú úžasné:
Jsi čech, čech, čech, tak si toho važ!
jsi čech, čech, čech, a narovnat se snaž!
jsi čech, čech, čech, a čechům dělej čest!
přelez, přeskoč, ale nepodlez!
Čo tak zmeniť si to na nás, Slovákov? Hm? Ľudia si do Teba dovolia toľko, koľko im Ty sám dovolíš. A tak moju vyššie napísanú vetu opravujem : My niekomu stále dovoľujeme šikovne utekať pred zodpovednosťou, veď sme ľudia a za niekoho to predsa odrobíme.