Categories
Blogy

Cesta

Nedávno som videl zaujímavé krátke video o tom, ako má človek robiť to, čo ho baví. Ako sa nemá nechať odradiť ničivými myšlienkami, že to nezvládne, že na to nemá. Keď sa niekoho opýtam čo by chcel v živote robiť, tak premýšľa a povie, že ani vlastne nevie, iba vie že 100% nechce robiť to, čo robí teraz.

S kolegom som sa tiež bavil o tom, čo by sme chceli robiť, keby môžeme nechať prácu, ktorú máme a môžeme sa venovať tomu čo chceme.

 

Moja taká dávna vízia, sen je mať veľkú záhradu. Svoje záhradníctvo. Vedel by som sa tam motať celý deň. Pretože je to pre mňa zaujímavé dotýkať sa rastlín, ošetrovať ich, pozorovať a vlastne sa stále učiť niečo nové. Vždy, keď som u mamy na víkend, viem sa v jej okrasnej záhrade fantasticky zrelaxovať. Kolega by chcel mať malú dedinskú krčmu a kecať tam s chlapmi o všeličom.

 

Ale keď som sa tak zamyslel, tak – čo ak by ma to, čo je môj sen nebavilo, keby to bola realita? Možno ma to láka iba keď to nezažívam naozaj. Nikdy som nebol v tej pozícii, že mám svoju takúto záhradu so všetkým čo by som tam chcel mať, čo keby potom ma tam už nič neťahalo?

 

Keď som bol pubertiak, nepremýšľal som o týchto veciach. O budúcnosti. Lebo som si vždy povedal, že na premýšľanie o starobe mám predsa čas. Zažíval som chvíle, keď som nemal ani na jedlo, že som závidel deťom v detských domovoch, keď sa vonku hrali a šantili, že nemuseli myslieť na to,čo dajú do úst. A zažil som chvíle, keď som mohol za peniaze všetko. Keď som s podradnou partiou bol šantiť a ja som v nemenovanom podniku robil parketového leva a vždy, keď dnes počujem v rádiu pesničku “we will rock you”, tak si spomeniem ako som vtedy robil polovičný striptíz. Pamätám si ako ma v tom podniku dobre okradli, ale mne to bolo jedno. Plieskal som dlaňou o zem do rytmu v refréne a nič ma nezaujímalo.

 

A dnes mám v hlave sen, ktory ktovie či zrealizujem. Nie všetky sny sa dajú zrealizovať, aj keď je fajn ísť si po svojej ceste. Je veľa vecí, ktoré by som chcel. Kedysi som chcel vedieť hrať na basgitare. Vždy ma facsinoval jej zvuk. Ale vtedy som si ju nemohol dovoliť, tak som chodil často do Tesca, lebo tam ju mali vždy v regáli vyloženú, aj keď nebola naladená, ale ten pocit – môcť sa jej dotknúť a vynôtiť akýkoľvek tón – to stálo zato.

 

Keď som končil strednú školu, mal som sen kúpiť si motorku. Lebo – keď budem mať motorku, tak budem frajer pred ženami a môžem mať ktorúkoľvek chcem.

 

A keď sa ma včera ráno dcéra pýtala či som šťastný, tak som jej povedal, že áno. Pretože tak, ako kvet musí prejsť svojim rastom a vývojom, aj ja som asi musel prejsť všetkými týmito teraz už smiešnými situáciami, aby som bol ako rozkvitnutá ruža. Nemám ani motorku, ani gitaru, ani záhradu. Mám svoju ženu, dcéru, mám rodinu. A to je pre mňa to najdôležitejšie. Je to cesta. Cesta nám prináša šťastie, nie jej cieľ.